Nie, nie som výnimočný, pretože mám fantáziu. Lebo fantáziu má každý človek, každý človek sníva, rozmýšla. Ale ne každý dokáže ukázať to, čo v sebe skrýva. Len málokto sa odhodlá, aj napriek výsmechu ostatnej spoločnosti, tých, ktorí sa vzdali, ukázať ostatným svoj svet, povedať im o svojich snoch, začať svoje sny plniť, veriť vo svoje sny. Väčšina z tých, čo vedeli snívať, sa tomu neoddala, lebo sa nechcela oddať. Bolo oveľa jednoduchšie vbehnúť do kolají, alebo kráčať po chodníku, ktorí už niekto pred nimi vyšlapal a tak sa vzdať a zabudnúť na to krásne, čo im dávali sny. A potom sa z nich stávajú tí, ktorí bežia len a len za tým, čo má nejkú hodnotu, materiálnu hodnotu. Pre tých je najväčšou pochvalou, pochvala toho, čo si práve kúpili, doniesli, zohnali, čo im niekto dal. Zabúdajú na to, že omnoho cennejšie súveci, tie ktoré si sami vysnívame a vytvoríme, ktorím vdýchneme život. A nakoniec sa z nich stávajú saotní tí, ktorí opovrhujú tými, ktorý sa „svojho sna“ nevzdali. A viete kedy prichádza ten bod, ten čas, keď sa rozhodujeme, či snívať a či nie? Keď dospejeme. Niekto skôr, iný neskôr. Pretože „dospelý si vtedy, keď zabudneš na sny a žiješ život taký, aký je.“ A preto sa nájde zopár ľudí, ktorí sa dospelosti stránia, ktorí sa nenechajú zviesť do kolají predom vyšliapaných. Tí, ktorí si cestu šľapú sami, s námahou a útrapami.

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
inkheart  3. 11. 2007 10:08
Tento článok mi hovorí od srdca... tiež sa bojím dospelosti, čo prinesie, či aj ja budem mať nejakú nudnú prácu napr. v nejakom úrade, čo ma absolútne nebude baviť, ale budem ju robiť len preto, aby som zarobila. Dúfam, že to tak neskončí, ale neviem, či sa tomu dokážem vyhnúť... máš pravdu, príde doba, kedy sa budem musieť rozhodnúť, ale teraz to ešte nie je : ) našťastie..
Napíš svoj komentár