Ja budem mamou? Part II. – Dvojičky?!!

Poznám ľudí, ktorých by zistenie, že čakajú dvoch potomkov a dokonca naraz, potešilo tak, že by spolu s partnerom skákali minimálne po plafón, ak nie vyššie. Ja som však reagovala úplne opačne. Keď mi doktorka oznámila radostnú správu, že namiesto jedného miminka budem mať rovno dve, rozplakala som sa a to priamo v ambulancií. Bolo mi jedno aké je to trápne, úbohé a prízemné. Nemohla som inak, šlo to samo.

Keď som do tej nemocnice ráno šla, samozrejme v doprovode mojej úžasnej sestry, ktorú milujem najviac na svete, pretože naozaj robí pre mňa veľmi veľa, myslela som si, že to bude len vyšetrenie tak povediac „ako vždy“. Čakala som niečo ako: Všetko je v poriadku, alebo budete musieť ešte absolvovať nejaké vyšetrenia, vezmem vám krv, ba dokonca som rátala aj s tým najhorším, že niečo nie je v poriadku no to posledné čo mi napadlo bolo to, že sa mnou pani doktorka rozlúči vetou: tak slečna Lukáčová, všetko vyzerá byť v poriadku avšak pre istotu sa mi prídete ukázať o pár dní, aby sme sa uistili, že obe detičky aj šťastná budúca mamička sú v poriadku. Predsalen je tam isté riziko tak dovidenia v dohodnutý termín.“ Ten koniec vety som však ani veľmi nevnímala.

„čo prosím? Ja čakám dvojičky?“. Uznávam, plač vo dverách nebola zrovna tá očakávaná reakcia no v tej chvíli akoby mi zrazu niekto stopol prísun všetkých myšlienok, a zostali mi len slzy a tá jediná, najdôležitejšia myšlienka: „čakám dve deti??!!“

Doktorka asi čakala úplne inú reakciu a úprimne, ani sa jej nečudujem. No tým jej láskavým prístupom mi znovu len potvrdila to, že mám tú najdokonalejšiu lekárku na svete, a že na tom, že doktori sú svojím spôsobom do určitej miery aj psychológovia naozaj asi bude niečo pravdy.

Slová, ktoré v tej chvíli povedala si od slova do slova zapamätám pravdepodobne do konca života. Najviac si však cením to, že mi vôbec nevyčítala tie slzy a že prelomila nejakú tú „profesionálnu bariéru“, alebo ako by som to nazvala. Objala ma a povedala mi, že všetko bude dobré. Neviem prečo, ale z jej úst to znelo tak .. ináč, pravdivejšie, istejšie.

Keď som po dobre trištvrte hodine vyšla von, moja sestra už nedočkavo prešľapovala pred dverami z nohy na nohu a zjavne jej nebolo najpríjemnejšie. V momente keď som sa poobzerala okolo seba som pochopila prečo.

Napätie v čakárni sa dalo krájať. V prvej chvíli som mala pocit, že všetci na mňa zazerajú a majú chuť zabiť tú kvôli ktorej museli čakať tak dlho na vyšetrenie. Pravdepodobne na mňa však musel byť žalostný pohľad, lebo pri pohľade na moju roztečenú špirálu zrazu všetky pohľady zmäkli a atmosféra sa trochu zjemnila.
Z toho všetkého ma vykúpila až doktorka so slovami: „prepáčte, že ste čakali o niečo dlhšie, ako zvyčajne, no mali sme tuna so slečnou menšie problémy. O chvíľku sestrička zavolá ďalšieho pacienta“ usmiala sa a pokračovala „ tak do skorého videnia Nina. A pamätajte, myslím pozitívne, všetko dobre dopadne.“
„ďakujem.“ Hlúpe ja viem, ale to bolo to jediné čo ma v tej chvíli napadlo.

Snažiac sa nevnímať ďalšich 20 ľudí okolo mňa som podala doktorke ruku a doslova odtiaľ zdrhla. Ani som si nevšimla, že moja sestra vlastne nie je so mnou. Myslela som len na jedno, čo to bolo, asi nemusím vysvetľovať. Zo zamyslenia ma vytrhlo až to, že niekto po mne kričal. Kúsok za mnou bežala moja sestra.

„Preboha Nina stoj, lebo vypľujem dušu.“
„Ach prepáč, zabudla som na teba.“
„ó no tak to ti veľmi pekne ďakujem. Ja hodinu čakám na teba na gynde kde ma kvôli tebe má chuť zabiť ďalších 10 nasratých žien a ty si na mňa jednoducho zabudneš? To ti teda fakt díki.“
„Prosím ťa prestaň teraz fakt nie, radšej ma prosím objím“
„Nina čo sa stalo?“ Jej otázka akoby ma vytrhla zo sna.
„nič“ bola moja automatická odpoveď, ona sa však nedala odbiť. „Hovor čo je, niečo s bábom?“
„hej“
„čo hej? Čo sa stalo? Prosím ťa rozprávaj a hlavne prestaň plakať“ upokojovala ma sestra a celý čas ma držala za ruku.
„dve“
„čo dve Ninka? Upokoj sa nadýchni sa a hovor.“
„dve deti, čakám dvojičky“ skríkla som tak nahlas, že sa dokonca pár ľudí za mnou otočilo. No v tej chvíli mi bolo jedno či sa na mňa pozerá celý svet, alebo len jedna osoba čo mi bola najbližšie z celej rodiny.
„Ninaa ale veď to je úžasné“, rozosmiala sa sestra a tie iskričky čo som zbadala zrazu v jej očiach prinútili aj mňa usmiať sa. No v tom som sa zamyslela.


Bojím sa. Jediné čo im budem vedieť dať je materiálne zabezpečenie a láska. Deti však potrebujú viac, potrebujú výchovu, vzdelanie, nielen lásku a pocit bezpečia. a práve ja budem tá, ktorá im to bude musieť zabezpečiť. Budem musieť rozhodnúť kam pôjdu do škôlky, do školy, budem im pomáhať so závažnými krokmi v ich živote, do istej doby za nich rozhodovať.
Životy dvoch živých bytostí sa zrazu ocitli v rukách jedného veľkého decka akým som ja.

Hodí sa na mňa vôbec to kúzelné slovo MAMA? Alebo je to len „omyl osudu?“ Povedia mi niekedy moje deti vetu: Mami mám ťa rád/rada? Alebo pre nich budem len niekým, kto im zničil život?

 Blog

30 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu