Áno to „viac-menej“ tam je zámerne. Pravda je taká, že niekedy mám pocit, že nosím na tvári akúsi masku šťastia. Akoby som niekde na tele mala knoflíček *on /off*, ktorým sa zapína tá takzvaná dobrá nálada.
Ale ten gombíček neviem ovládať.
Dobrá nálada sa zapne alebo vypne kedy sa jej zachce.
Keď sú okolo mňa ľudia, Ninka poslušne hrá svoju rolu „najšťastnejšieho človeka pod slnkom“, usmieva sa od ucha k uchu a z očí jej vyžaruje dokonalá spokojnosť. Predtým som sa musela snažiť, aby na mne ľudia nezahliadli, že sa niečo deje, teraz to už však ide nejak tak, automaticky.
Keď sa však nad tým zamyslím, tak moja pravá tvár sa ukáže večer alebo keď som sama. Vtedy sa spustia slzy bolesti, strachu a beznádeje.
Taká soplaňa a už decko na krku.
Koľká hanba pre rodinu.
Byť mojím deckom zabila by som ju spolu aj s tým bastardom.
Viac by som ju svojou dcérou nenazvala.
Sama je ešte deckom a kurví sa.
Ktovie ako to je s jej vlastnou rodinou.
To bol obsah rozhovoru páriku klebetných báb, ktorý som si nechtiac vypočula dnes ráno.
Nič príjemné. Slová, ktoré pália viac ako oheň a vháňajú do očí trpké slzy.
Áno viem, že väčšina ľudí, keď sa pozrú na môj vek a dozvedia sa, že mám dcérku, má pravdepodobne, dokonca viac ako pravdepodobne taký istý názor. Ľudia človeka ľahko odsúdia. Lebo niekto kto sa čo i len trošičku vychyľuje tej takej zaužívanej „normálnosti“, je hoden jedine toho aby sa stal hlavným terčom klebiet však?
Nikto z tých čo si na mňa otvárajú pusu však môj príbeh nepozná.
Pre nich som len 17 ročná s prepáčením kurva čo sa nechala nabúchať. Nikto však nevidí to, čo sa vo mne odohráva zakaždým keď vidím tie odsudzujúce pohľady ľudí, či dokonca keď si chtiac nechtiac vypočujem podobný rozhovor.
Jediným problémom pre nich je to, že som si dieťa nechala. Keby som bola šla na potrat bolo by všetko v poriadku však? Nikto by o ničom ani len netušil, ja by som si ďalej každý deň chodila do školy, na kávu so spolužiakmi, ďalej riešila kto sa s kým čo a kde ako drvivá väčšina báb v mojom veku.
Je tu však jeden problém. Hovorí im niečo slovo SVEDOMIE? Hej, viem, že v dnešnej dobe ho má málo ľudí, a tí čo ho majú ho často ignorujú, ale mne by to svedomie nedovolilo spávať keby som vzala život nevinnému človiečikovi, ktorý sa neprosil o to, aby bol.
Jemné, takmer neviditeľné ranky na rukách. On si ich však všimol.
„Ninka čo sa ti stalo?“
„Porezala som sa“
„Kde preboha?“
„Ja ani neviem Maťo, stalo sa.“
„Dávaj si trošičku viac pozor. Viem, že to máš cez deň ubehané ale skús to moja, dobre?“
Kiežby si vedel ...
Kiežby si vedel, že fyzická bolesť prehluší tú fyzickú. Hoc len na chvíľku, no predsa.
Kiežby si vedel, že ma bolí, že ti ubližujem a nedokážem si vysvetliť prečo. Vždy mi predsa každý hovoril, že sa starám len o seba a na iných mi nezáleží, tak prečo?
Kiežby si vedel, že nič nezvládam, no na ponuky tvojej mamy, že mi malú príde postrážiť či pomôcť mi s ňou, odpovedám vždy záporne. Berie ma ako vlastnú, možno práve preto. Nerozumiem ako môže byť niekto ku mne taký milý. Doma mi vždy hovorili, že si zaslúžim len bitku, možno práve preto nedokážem prijať chválu od iných.
Kiežby si vedel ako veľmi si na tebe cením to, že si na mňa ani raz nezdvihol ruku, hoc to so mnou už pár krát bolo naozaj na nevydržanie. Ty si však maximálne zvýšil hlas, a odišiel s malou v kočíku „prevetrať si hlavu“. Po polhodine si sa vrátil, objal ma a ospravedlnil si sa mi. Ľahol si si ku mne a písal mi nezmysli prstami po chrbte, a opakoval si mi ako veľmi ma máš rád až kým som nezaspala.
„Maťo?“
„hm?“
„Máš ma rád?“
„ Jasné, že mám moja“
Niekedy, možno posledné 2 týždne, keď len tak sedím vo vani a hľadím na kvapky vlastnej krvi, ktoré padajú do vody. rozmýšľam. Nad ničím a zároveň nad všetkým. Rozmýšľam nad tým, či by Karin nemala lepšiu budúcnosť pri niekom inom. Predsa len, láska nie je všetko. Milujem ju, no neviem či to všetko zvládnem.
Ku krvi sa väčšinou pridajú aj slané kvapky bolesti a neistoty, a vtedy bojujem s tým, či jej nespraviť láskavosť a nespraviť hlbšiu čiaru.
Aj tak by sa na mňa nepamätala ...
„ a Maťo?“
„čo drobček?“
„a prečo ma máš rád?“
„pretože si.“
Môžete si o mne myslieť čo len chcete. Ja viem, som piča a blázon všakže? No nájdu sa aj takí čo ma pochopia ...
Nikdy neodsudzuj človeka za jeho konanie, pokiaľ neprejdeš aspoň kus cesty v jeho topánkach.
Blog
Komentuj
12 komentov k blogu
1
acvd43xa7w
3. 9.sept. 2012 13:13
odputaj sa od svojej minulosti
3
suhlas s Mirkou ... sustred sa na pekne, ako napriklad momenty s tym chalanom a to ta nakopne vpred ... a este picture na pobavenie samozrejme, nech nemam taky seriozny komentar,
4
Hey, odpútať sa od minulosti je dôležité aj keď ťažké, a pre dieťa je tvoja láska viac ako si možno myslíš.
5
Ninka velmi ťa obdivujem, že to tak zvládaš. Nikdy sa nevzdávaj!! Prajem ti veľa šťastia a aby si mala veľa síl.
6
Rozhodla si sa správne Ninka, veľmi správne. Tie čo idú na potrat sú pre mňa vrahyne. Dieťa je radosť a nie bolesť. Síce starosti, ale čas nikto nevráti.
7
ani len nerozmýšlaj nad tým, čo by bolo.....keby si šla na potrat...alebo či by nebolo lepšie malinkej u niekoho iiného....NEBOLO! lebo Ty si jej mamina, ona Teba najviac miluje a potrebuje, a je nádherná, a je TVOJA! posielam vela vela objatí, a radosti má to zmysel
8
nič viac než milujúcu matku dieťa nemôže nájsť, neber jej ten dar lebo v očiach osoby s ktorou nie si spojená len krvou ale aj väzbou uvidíš na oplátku to isté čo jej dávaš, vtedy uvidíš, že nič nebolo zbytočné..len zlé myšlienky
10
dievča moje,ja ťa úprimne obdivujem a prajem ti v živote len a len veľa šťastia
11
láska nie je všetko? naopak, láska je najviac čo tej malej môžeš dať... vedomie,že ju jej matka ľúbi najviac na svete jej pomôže oveľa viac než všetky peniaze sveta alebo čo...
Napíš svoj komentár