Dnes sa chcela vrhnúť do rutiíneho rýchleho rána a nemyslieť na veci, čo sa odohrali posledné dni. Mala však pocit akoby niekto zastavil čas, aby umožnil tomu malému kúsku v nej s názvom svedomie, ďalej ju trýzniť.
Zavrela oči, aby zabránila vyjsť na svetlo slzám, ktoré ju štípali v očiach, aj keď vedela, že je to zbytočné.
Z jemného driemania ju prebralo klopanie.
„Prosím“ povedala rozospato. Pozrela na hodinky, na ktorých tentokrát bolo približne o hodinu viac. 10minút po pol šiestej.
„čau, môžem si požičať sveter?“ zazívala Niki vo dverách.
Zuzana sa na ňu zadívala. Pri pohľade na strapaté, bosé, rozospaté dievča v modrej košeli na ktorej bol medvedík s balónikom, mala znovu na chvíľu pocit, akoby pred ňou stálo jej malé dievčatko, ktoré malo v jej spomienkach nie viac ako 5 rokov.
„Fajn tak nič“ vytrhla ju zrazu zo spomienok dcéra.
Keď sa spamätala, Niki už zatvárala dvere a niečo si hundrala.
„Niki počkaj“ skríkla Zuzana o niečo viac než mala v pláne. „Preboha mama, veď som šla len do izby, keď mi nechceš požičať ten blbí sveter, tak po mne nemusíš hneď zjapať akoby si ma nemala už nikdy v živote vidieť“, vysúkala zo seba podráždene. „Prepáč“ povedala úprimne. „Okéj okéj , tak môžem ten sveter?“ „jasné, môžeš, ale buď taká láskavá a nezanechaj mi na ňom zase nejakú hnusnú mastnú škvrnu. Minule to nešlo dole ani technickým benzínom“ povedala, no bola si takmer istá tým, že ten koniec už Niki nepočula, pretože pri slove „môžeš“ sa už hrabala v maminej skrini a snažila sa niekde medzi kvantom šatstva vyloviť vytúžený sveter.
„A je to“ zvolala po chvíli víťazoslávne, až sa Zuzana neubránila jemnému úsmevu. „Ďakujem“ povedala, a už už sa poberala na odchod keď ju zastavila mama.
„Niki?“
„no“ povedala no naďalej zostala stáť otočená chrbtom k nej, s rukou na kľučke.
„môžeš sa na chvíľu otočiť?“ spýtala sa.
„no, teoreticky“ zajachtala, a na tóne jej hlasu bolo zreteľne počuť, že s touto variantou nerátala. Myslela si, že si vezme sveter, čo si chcela obliecť do školy, a s mamou nebude musieť prehodiť viac slov ako bude potrebné.
„Niki prosím ťa, nemáš 5 rokov, sadni si na chvíľu, viem, že nechceš, ale prosím ťa urob to.“
Zuzana poznala svoju dcéru veľmi dobre, tak ako každá matka pozná svoje dieťa. Akoby bola presný protiklad svojej mami. Nemala problém zapadnúť do kolektívu, v škole bola obľúbená, no ak jej niekto proste „nesadol“ mala problém sa s tým človekom rozprávať v normálnej priateľskej rovine . Ďalším z jej veľkých nedostatkov bola prehnaná urážlivosť a uzavretosť.
„Niki prosím“ začala znovu Zuzana.
„čo zase .. “ spýtala sa podráždene a hodila sa na posteľ.
„ počúvaj ma musíme sa porozprávať“
„hej, lenže ja MUSÍM ísť do školy, či už sa mi to páči, alebo nie“ zahundrala.
„Počúvaj dcérka, konečne tu sedíš, konečne si tu tak sa porozprávame tu a teraz, aj keby som ti mala do tej školy napísať ospravedlnenku, ale ...“
„to vážne?“ skočila jej do reči Niki, na tvári sa jej pri pomyslení na to, že by mala vymeškať hodinu kreslenia, práve s profesorom, ktorého nemohla ani vystáť, zjavil úsmev, a po včerajšom hneve nebolo ani stopy. „A to ako na celý deň, že?“ snažila sa vyjednávať s mamou. „Nie na celý deň určite nie. Druhú hodinu v pohode stíhaš, a možno ak sa poponáhľame nebudeš meškať vôbec“ usmiala sa, a chytila ju za ruku. „no to určite“ odfrkla si Niki, „na tú prvú nepôjdem aj keby som sa mala tých 45 minút nútiť k tomu, aby sme sa ešte bavili o globálnom otepľovaní, alebo ja neviem o čom“ uškrnula sa.
Zuzana sa tvárila, že túto poznámku nepočula, no bola si vedomá toho, že ju na tú prvú hodinu naozaj nedostane.
„V prvom rade, ti chcem povedať, že ma mrzí ten včerajšok“ na chvíľu sa po tejto vete odmlčala a hľadela na dcéru.
„Ja, mami aj mňa to mrzí, nemala som sa tak správať, a už sa o tom nechcem baviť.“ Povedala a snažila sa zahnať myšlienky na otca. Zuzana ju objala a chvíľu hladila po chrbte.
„Vieš Niki zlatko, niekedy sa v živote človeka stanú veci, ktoré naozaj nechce aby sa stali. Viem, že s ockom sme si v posledných rokoch akoby vymenili úlohy, ale ..“ v tom ju však prerušila, „mama prosím, nechcem sa o tom baviť. Prosím ťa o to.“
„tak dobre“ ustúpila nakoniec Zuzana. Videla, že jej to nerobí dobre, a v žiadnom prípade jej nechcela ubližovať. A navyše bola tu ešte jedna vec, ktorej sa bála.
Reakcie na jej nového priateľa.
„Niki, ešte niečo ti chcem už dlhšiu dobu povedať“ v tom však začula zvonenie dcérinho mobilu. „Oh mami počkaj, vezmem si mobil, a vrátim sa, počkaj chvíľu“ a už počula len capkanie bosých nôh po drevených parketách.
„aha, no tak asi hej no, ale tak vieš nejak nemám pocit, že on by mal záujem“ vošla späť do spálne a priložila si na pery ukazovák, aby naznačila mame, že má chvíľu vydržať.
„dobre Ema, počkaj ukľudni sa hlavne, stretneme sa v škole a pokecáme o tom. Hej hej aj ja ťa mám rada neboj to bude dobre a už nerev hlavne. Tak pa .. áno áno aj ja teba tak pa.“ Zložila mobil a pozrela sa na mamu, ktorá na ňu hľadela pohľadom čo naznačoval, že ju dosť zaujíma, s kým telefonovala.
Nemala chuť počúvať jej výmysli, ktorými sa určite bude snažiť maskovať to, že chce vedieť o čo v tom telefonáte šlo a tak radšej hovorila dobrovoľne. „Ema Gregová, je o ročník nižšie ako ja a v podstate no“ „dcérka nemusíš mi to hovoriť“ prerušila ju.
„ale musím, chceš to vedieť a skôr či neskôr mi to vyhodíš na oči, takže musím. Takže, volá sa Ema, má 15 a v podstate sa nekamarátime, len si občas pomôžeme keď je nejaká depka, zo začiatku sme spolu chodili do školy a tak no neviem čo viac k nej by si chcela vedieť“ zahľadela sa na mamu a súčasne na hodinky za jej chrbtom, ktoré ukazovali 7:33.
„ty mami, počuj choď urobiť niečo na raňajky, ja sa idem rýchlo obliecť, urobiť niečo s týmto hniezdom“ zahrabla si prstom do vlasov „a prídem dolu, tam mi povieš čo si chcela, lebo vážne nepôjdem celý deň do tej školy“ vyplazila na mamu šibalsky jazyk a zavrela za sebou dvere.
O necelých 15 minút už bytom rozvoniavali vajíčka so slaninkou a obe sedeli za stolom a raňajkovali.
Keď dojedli posledný kúsok tak sa ozvala Niki „ no čo si mi to chcela povedať, aby si nepovedala, že som sa tomu zase vyhla“ rýpla si do mami a usmiala sa.
„dobre moja, nemá to význam naťahovať“ buď teraz alebo nikdy, pomyslela si a celým telom jej prešla triaška. Cítila sa ako malý školák pred dôležitým testom z matematiky.
„mám priateľa“ povedala a snažila sa z jej výrazu vyčítať reakciu.
Niki však bola kamenná ako skala, nerozoznala na nej ani sklamanie, hnev či smútok. Absolútne nič a tak pokračovala,
„volá sa Tomáš, a má dvoch synov. Lukáš má 19 a Patrik toľko čo ty, mohli by ste byť kamaráti nemyslíš?“ s jemným úsmevom na tvári chvíľu čakala, že ju to možno nadchne, no keď sa naďalej hrala s vidličkou a bolo očividné, že reagovať nebude, tak to vzdala a pokračovala vo svojom monológu ďalej, „ vieš moja, máme sa radi. Sme spolu už istý čas a klape nám to. naozaj ho ľúbim a chcem aby sme bývali spolu, my dvaja, ty a chlapci. Presťahujeme sa k nemu a budeme rodina dcérka, všetko bude znovu také ako predtým“ povedala pokojne , no pri slove „rodina“ vypadla Niki z ruky vidlička s ktorou sa hrala a pichlo ju pri srdci. „Tak čo nepovieš mi na to nič?“ opýtala sa opatrne. „nie“ odpovedala odmerane a odložila vidličku aj s tanierom do drezu.
„Niki zlatko, vždy si predsa chcela psa, pamätáš? Teraz ho budeš môcť dostať. Bývajú vo veľkom dome s bazénom a niekoľkými izbami. Budeš mať vlastnú izbu, dokonca možno aj vlastnú kúpeľňu“, snažila sa v téme sťahovanie nájsť pozitíva a predostrieť ich dcére.
„ Musím ísť do školy “ ozvala sa zrazu, pri pomyslení na to čo práve počula, úplne zabudla na to, že nemusí ísť na prvú hodinu. „Počkaj chvíľku, zaveziem ťa, aj ja už budem musieť ísť do roboty. Daj mi päť minút moja.“
„Nie netreba .. “ protestovala Niki, „ja sa prejdem, chcem sa poprechádzať, chcem byť sama, pôjdem električkou, tak čau “ zobrala kľúče zo skrinky, zapla si kabát a zabuchla za sebou dvere. Pri odchode ešte stihla povedať „bez ocka už nikdy nebudeme rodina“ no nebola si istá tým, či to mama počula alebo nie.
Bola rada, že odišla z bytu včas, pretože sa jej chcelo strašne plakať, a pred inými nikdy neplakala. Nechcela, nedokázala to, cítila sa vtedy trápne, a mala pocit, že v jej veku sa proste neplače, že je na to veľká.
Utierajúc si slzy z tváre sa vybrala smerom k zastávke električky, no už vtedy vedela, že škola je to posledné miesto, kam momentálne mala chuť ísť ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
adsy
1. 10.októbra 2011 07:39
Veľmi dobre napísané
Napíš svoj komentár