Zakázaná Láska (4.)

„Ako si to predstavuješ?“ vybehla na ňu, keď ju zbadala vchádzať do bytu.
Neodpovedala.
Rozhodla sa ju ignorovať, veď keď si ona môže robiť rozhodnutia ako sa jej zachce tak prečo nie ja? Pomyslela si a otrávene hodila kľúče na skrinku. Teda aspoň jej cieľom bola skrinka, kľúče si však vybrali vlastný smer a tak skončili za ňou.
„Kurník“ zanadávala popri vyzliekaní kabáta. V tom sa jej však rozišiel zips, čo ju ešte viac naštvalo. Zovliekla si kabát cez hlavu a hodila ho na to isté miesto kam mali smerovať kľúče.
Našťastie kabát bol dosť veľký na to, aby sa nestal ďalšou vecou, ktorá skončí namiesto na skrinke, za skrinkou. „Kde si bola mladá dáma?“ „No čo, keď sa to jebe, tak všetko rad radom a kvalitne“ povedala si Niki skôr sama pre seba a pozrela pohŕdavým pohľadom na kabát, „akoby som dúfala, že sa ma zľakne alebo čo“, pomyslela si a neubránila sa úsmevu.
„Tak tebe je to smiešne Nikola hej?“
„tak trochu“ povedala úprimne viac-menej pre seba a dúfala, že to mama nepočula. Jej výraz tváre však tvrdil opak.
„a jéje takže zas bude prednáška“ pomyslela si a prevrátila očami.
„Nikola tebe je to smiešne?“ opýtala sa jej mama znovu, lenže tentokrát to už nebola nevinná ustráchaná otázka, tentokrát už na ňu doslova zjapala.
Niki radšej mlčala a čakala čo bude ďalej. Zvyčajne nemala rada keď po nej ľudia kričali, a tobôž nie jej mama, ale teraz jej to bolo úplne jedno. V hlave sa jej premietali iba spomienky na Kiru a chalanov, alebo skôr útržky z nich? Na tvári sa jej zjavil znovu výraz spokojnosti a mamin krik vnímala len z časti, akoby vzdialene. Späť do reality ju pritiahlo až mamine „tak počúvaš ma?!!!!“ „no“ povedala znudene a snažila sa tváriť, že aspoň trochu vie o čo ide. „čo no? Nič mi k tomu nepovieš slečna?“ „ a mala by som?“ odpovedala provokatívne s úsmevom na tvári. „Neodpovedaj mi na otázku otázkou a radšej mi vysvetli čo to malo znamenať.“ „Čo ako?“ „Niki nehraj sa na hlúpu. Tak ty si prídeš domov dobre že nie po dvoch dňoch, celú noc nespíš doma, žiadna z tvojich kamarátok nevie kde si, zo školy mi volajú, že si tam nebola ..." odmlčala sa "a ty sa ma opýtaš čo ako?" Pozrela na ňu vyčítavým pohľadom na čo Niki iba pokrčila plecami.
„Kde si bola?“
„vonku“
„kde vonku a s kým?“
„ty sa mi tiež nespovedáš“ povedala, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete.
„Lenže uvedom si, že ja som tvoja matka. A pokiaľ nemáš 18, nesiem za teba zodpovednosť. Nesmieš si len tak odísť na celú noc bez toho aby som vedela kde si. Bála som sa o teba, čo keby sa ti niečo stalo Niki?“
„Bol by pokoj“ skočila jej do reči dcéra.
„čo prosím? Ty si myslíš, že mi je jedno či sa ti niečo stane alebo nie?“.
„Áno myslím“ povedala Niki, „ a vieš čo si ešte myslím? “ počkala na maminu reakciu, ktorá však len bezradne hľadela do zeme so slzami v očiach,
„myslím si aj to, že ti je úplne jedno ako sa cítim, ale úplne!!!“ kričala, „Bola by si najradšej keby som toho tvojho eh počkaj ako sa to volá? “ spýtala sa výsmešne, no nečakala na odpoveď, „hej jasné ten tvoj svätý Tomáško, bola by najradšej keby som ho volala ocko a uctievala ho ako Boha!“ „ale Niki, to od teba“ „buď láskavo ticho keď hovorím ja!“ skríkla na mamu, ktorá toho už mala dosť. „Tak dosť!!“ okríkla dcéru, „ nikto ti Tomáša nekáže volať otec! Stačí keď ho budeš rešpektovať.“ Niki bojovala sama so sebou. Jej vnútro chcelo mame vykričať, to ako sa cíti, no na druhej strane vedela, že nemôže. Vedela, že aj jej mama znovu potrebuje niekoho kto ju bude mať rád, nechcela sa však zmieriť s predstavou, že by mala bývať s cudzím mužom, ktorého bude mama bozkávať, žiť s ním, a istým spôsobom vlastne nahradí ocka. Jej ocka, ktorého nadovšetko milovala, jej ocka ktorého milovala aj mama. Nie nechce náhradu. "A samozrejme, že budeš rešpektovať aj jeho synov. Veď nakoniec, budete nevlastný súrodenci" prerušila zrazu prúd jej myšlienok. "Nechcem bratov" povedala impulzívne Niki a odvrátila sa od mami. "Niki, zlatko Patrik je v tvojom veku, nebude to také zlé. A navyše budete môcť spolu chodiť zo školy, chodí na gymnázium, veď vieš Monthyniho" usmiala sa na ňu mama, "preboha Monthyňák? len to nie" chytila sa Niki za hlavu a prevrátila očami. Jej mama si to však nevšímala a pokračovala: "jeho druhý syn má vodičák, takže ti bude stačiť vstávať do školy o veľa neskôr. Môže vás voziť kým nepôjde na vysokú."

"No fajn ale .." začala Niki, mama ju však prerušila, "žiadne ale sa nekoná, zvyknete si na seba" povedala prísne, "a viac sa o tejto téme baviť nebudeme" gestom naznačila, že táto téma naozaj na istý čas bude tabu a zatvárila sa dôležito. "A teraz s kým si bola a kde si bola celú noc". Niki mlčala. "Nikola niečo som sa pýtala" trvala na svojom nástojčivo a hľadela na ňu neveriacky a zároveň nahnevane. "S Kirou a chalanmi" povedala nakoniec a snažila sa, aby jej hlas znel tak, akoby nešlo o nič iné, len o nevinné "boli sme vonku" "Kto je Kira?" chytila sa Zuzana neznámeho mena. "Kamoška" odvetila Niki stroho. "Aká kamoška? Odkiaľ sa poznáte? a kde ste boli?" nedala sa odbiť Zuzana. "Tak moment, pokiaľ viem, si moja matka a nie moje GPS" povedala "ale fajn. Kira je kamoška a spoznali sme sa v Gette asi pred týždňom." Pri slove "Getto" Zuzanu pochytil zvláštny pocit. Veľmi dobre vedela, čo to je za klub. Bol dobre známy po celom meste, nikto sa však o ňom nezmieňoval v dobrom svetle. Getto bolo známe ako "miestečko narkomanov " a to spôsobovalo Zuzane starosti. "Čo si tam preboha robila s ... ?" "Nič" skríkla Niki ešte pred tým ako jej mama stihla dokončiť otázku. Nezniesla by keby jej mama nazvala jej priateľov narkomanmi. "Niki, však si nemala nič s ..." hovorila pomaly, no koniec vety už Niki počuť nemohla, pretože jej prišlo zle a tak utekala do kúpeľne. O chvíľu sa so sklonenou hlavou vracala späť do malej chodbičky, kde na ňu čakala netrpezlivo mama. "V poriadku?" opýtala sa so starosťou v hlase keď videla svoje jediné dieťa vysilené stáť pred ňou. "Hej" povedala odmerane a naďalej sa vyhýbala maminmu pohľadu. "Niki " začala pomaly a chytila dcéru za ruku, "zlatko ja viem, že je to pre teba ťažké, ale s Tomášom sa naozaj máme radi, a veľmi ťa chce spoznať. Nebude to také zlé neboj sa." "To určite" zafrflala si Niki popod nos, a dala si záležať aby to jej mama počula. Tá to však ignorovala a naďalej sa vypytovala.

Nakoniec už Niki viac nezvládla počúvať reči o tom aký je Tomáš skvelý ocko pre chlapcov a aký super bude k nej. Rozhodne sa postavila oproti mame a začala hovoriť.

"Chceš vedieť kde som bola?" opýtala sa a v jej hlase bolo počuť poriadnu dávku opovrhnutia. "Áno chcem Niki, som tvoja mama a bojím sa o teba pochop to dcérka" povedala mierne, "tak kde si bola?a kto sú tí ľudia zač?"
" V noci som bola u Kiri, alebo ak tak veľmi chceš tak u Karin, aj keď ju tak nikto nevolá. Boli tam s nami aj nejaký chalani a baby, dokopy asi 12-13 ľudí" hovorila a občas sa kútikom oka pozrela na mamu, ktorá napäto počúvala a pripadala jej ako malé dieťa, ktoré sa niečoho strašne bojí.
Áno bola zraniteľná a ona vedela prečo. Vedela čoho sa bála a presne vedela, čo jej ďalej povie. Chcela jej ublížiť. Mala ju rada, bola to predsa jej mama, ale chcela aby cítila ako sa cíti ona. Chcela aby ju to bolelo presne tak. Prinajmenšom. Nie, chcela aby ju to bolelo omnoho viac.

Pozrela sa jej do očí a bez mihnutia oka pokračovala: "Bola som u nej doma, a hádaj čo mamička, kráčam v tvojích šľapajách" povedala výsmešne. "Niki nerozumiem ti" povedala Zuzana bezradne. "Traja za jednu noc, a vieš čo? bolo to celkom fajn." V maminých očiach uvidela niečo čo sa mohlo podobať na bolesť, vedela však, že nebude mať odvahu hovoriť. Nie kým si nebude istá tým, že vie všetko čo sa stalo. "Hovor" povedala opatrne. "Nemám čo drahá mamička. Proste som si to užila, presne tak ako ty s Tomášom, za ockovým chrbtom. Môžeš byť na mňa hrdá. Idem presne po tej istej ceste ako moja drahá matka. Som ku**a" pri posledom slove Zuzana vystúpili do očí slzy. Niki nevedela či ide o slzy hnevu alebo sklamania či bolesti v tom však zacítila na líci pálčivú bolesť. Mama jej strelila facku. "Môžeš ma biť koľko chceš, aj tak si ku**a" skríkla Niki a zabuchla dvere do svojej izby.

Nevedela určiť, čo ju bolí viac. Či to, že ublížila človeku, ktorý ju celé tie roky vychovával a ľúbil, len preto lebo aj ona chce byť šťastná, alebo to, že jej klamala. Svoj zámer, ublížiť jej, síce splnila no pomaly si uvedomovala, že jej to za to nestálo.

"Zajtra sa začne peklo" pomyslela si a nechala hlavu klesnúť do studených perín. Jediné čo hrialo jej tvár boli horúce slzy čo jej stekali po lícach.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu