Život, keď poviem, že už snáď nemôže byť horšie .. prosím ťa, neber to ako výzvu

Kto mi to hovoril, že horšie už nebude?
Tomu oznamujem že sa mýlil!
Môže.
Posledný mesiac, dva sú toho dôkazom.

Takže keby som si spomínané posledné dva mesiace mala zhrnúť, tak by to v praxi vyzeralo asi takto:

Podarilo sa mi dokončiť druhý ročník SŠ s pre mňa celkovo uspokojivými výsledkami.

Škoda, že len ja som s ním bola ako-tak spokojná. Čo sa týka mojej rodiny, tak otcovi sa vysvedčko pozostávajúce z dvoch 2, jednej 3 a zvyšok 1 zrejme nepozdávalo, keďže pri prvom našom kontakte som schytala takú cez hubu, že len len že mi nedala chladnička druhú .. čo už, každému sa vyhovieť nedá.

S faktom, že som dokončila ten druhák, logicky prichádza na rad fakt s názvom PRÁZDNINY.

Nebolo to tak dávno, a aj ja som spolu s mojimi ďalšími spolužiakmi v počte 27 kusov poctivo 10 mesiacov drela školské lavice. Vtedy som tie časy neznášala, teraz keď sa na to pozerám spätne, príde mi to pekné. Teraz akoby to celé šlo nejak mimo mňa. Aj radosť z voľných dní ma obišla.
Ja mám momentálne iné problémy. Škola akoby bola len miesto kde si prídem, odpoviem/napíšem, dostanem známku, dohodnem sa ako a kedy sa s daným vyučujúcim stretnem nabudúce, a odídem naspäť domov.
Zvláštne, nikdy by som nebola povedala, že raz, a už vôbec nie v 17tich, poviem vetu, že mi chýba škola. Nie, ani náhodou neľutujem svoje rozhodnutie, práve naopak, som rada, že som sa rozhodla tak ako som sa rozhodla, ale pravdu si priznať musím - hej niekedy mi chýba tá škola, tí ľudia a to všetko, čo k tomu patrí. A čo!

Skončila som na ulici.

Nie, nerozhodla som sa hľadať si nový byt a nevymklo sa mi to spod kontroly. Vlastne vymklo. Ale nie čo sa týka bytu, ale môjho otca.

Ocko sa rozhodol, že ma príde pozrieť. Že vraj si chce vidieť dcéru aj vnučku. Och koľká to starostlivosť, a kde ten starostlivý ocko bol keď som ju čakala? Jaj hej viem, on ma surovo odtrieskal do Zvolena a netrápilo ho či vôbec žijem. Hlavné, že ma nemal na očiach.

„Ocko nehnevaj sa, ale naozaj sa mi to nehodí. Kaju je chorá a všetkého mám až nad hlavu“
„ale ja už som zbalený, zajtra ma tam máš, aspoň ti pomôžem s malou.“

*Fasa*, pomyslela som si. To dopadne.
Zvláštne a ťažko uveriteľné, ale akoby som tušila, že sa stane niečo zlé.

Stalo sa.

Môj drahý otecko sa ožral, nie neopil on sa naozaj doslova ožral. Dôsledkom toho bolo, že som si dostala zopár po hube. Najskôr za to vysvedčko (akoby jedna trojka a dve dvojky boli koniec sveta), potom za to, že „žijem ako v chlieve“ – pod pojmom chliev rozumej nevyžehlené nakopené prádlo, na ktoré som naozaj nemala čas, keďže niekedy sa potrebujem aj vyspať. ... Mlčala som.
Bolo by zbytočné vysvetľovať mu, že nás celé noci trápilo Karinkine nešťastné bruško a neskôr teploty.

S opitým sa nenahádaš, to ma život už naučil. On si to vysvetlil po svojom a tak padla ďalšia facka.
„To bolo za čo?“ bola som doslova v nemom úžase vykoľajená zo všetkého čo sa odohralo za poslednú polhodinu.
„Za toho grázla moja milá“
To som ale už naozaj nevydržala a po lícach mi začali tiecť slzy.

Teraz však neviem či to boli skôr slzy bolesti, nespravodlivosti, alebo také, ktoré mali predstavovať tichú prosbu nech už konečne prestane s fackami a krikom. Krik sa odzrkadlil na tom, že o nejakých 15-20 minút klopala na dvere teta Zuzka, ktorá mi ten byt prenajala.

Vyústilo to do hádky, ktorá bola viac menej monológom môjho opitého fotra a spočívala v nespočetnom množstve nadávok. V tej chvíli ma napadlo, že za jeho slovník by sa nemusel hanbiť ani ten najoplzlejší človek na zemeguli. Dopadlo to asi tak, že mi oznámila, že mám dva dni na to aby som sa vysťahovala.

„o toto ti šlo? Tak to ti pekne Ďakujem!!!!!“ zvreskla som naňho a snažila sa ubrániť slzám. V tom sa v izbe rozplakala Kajka.

Reakcia samozrejme bola : „Toho tvojho čokla vyhodím von oknom a bude pokoj“
Netuším odkiaľ sa vo mne zobralo toľko odvahy. Možno zo bolo tým, že nadával na moje dieťa, alebo som toho už proste mala dosť ale po slzách zrazu ani stopy.
„tak za prvé moja dcéra nie je žiaden čokel a za druhé toho dieťaťa sa ani nedotkneš inak volám políciu to ti prisahám.“

Vedela som, že je zle.

Postaviť sa chlapovi o meter vyššiemu a takmer o 100 kíl ťažšiemu než ja asi nebolo najmúdrejšie. Ale čo som mala robiť, mojej malej sa ani nedotkne! On sa však Karin zjavne dotýkať v pláne ani nemal. Zo zvyšku si veľa nepamätám, len nadávky čo všetko som a ako si dovoľujem ja mu niečo prikazovať, úder do hlavy a náraz o postieľku pred ktorou som stála.

Asi som stratila vedomie.

Neviem ako dlho som bola mimo ale keď som sa zobudila, Kajka strašne plakala. Mala som čo robiť aby som sa pozbierala keďže som mala pocit, že mám polámanú každú jednu kosť v tele, ten prenikavý plač ma však donútil. Za normálnych okolností som doma ronila krokodílie slzy už keď som sa pichla ihlou, a teraz ma môžu aj prizabiť ale plač môjho dieťaťa ma prinúti pozbierať sa. Jediné čo mi behalo hlavou bolo že nemá nikoho iba mňa, musím! Musím sa pozrieť čo jej ten idiot urobil.

Vyzerala v poriadku aj keď od plaču bola takmer modrá. Zobrala som ju na ruky, zviezla sa na zem a pridala sa k plaču aj ja. Po pár minútach som si uvedomila, že musím vypadnúť pred tým, než sa vráti. Tak či tak tu zostať nemôžem, tento byt už vlastne môj ani nie je.

Zavolala som Maťovi. Snaha vysvetliť mu čo sa stalo bola však márna. Plač nepovolil.

„Ninočka kde si?“
„Doma“
„Si v poriadku? Kajka?“
„Ja ... otec ... zbil .. my .. vieš ..vyhodiť .. prosím“
„Hneď som tam“

Nechápem ako sa tam tak rýchlo dostal ani kde bol ale neprešlo ani 10 minút a zvonil.
„Ninuška to som ja. Otvor prosím, musím vedieť že ste v poriadku“, jeho hlas znel naliehavo.

Hodila som sa mu do náručia a rozplakala som sa.
„Dievčatko, čo sa stalo?“ opatrne sa spýtal a hladkal ma pritom po chrbte.
„Otec sa o-pil a .. a vyho-dil-i nás z byt-u“ hovorila som mu medzi opakujúcimi sa záchvatmi plaču. „Ja, boj-ím s-a“


Posadil ma do kresla a podal mi plačúcu malú z postieľky.
„Utíš ju a pokús sa upokojiť. Ja zatiaľ niečo zbalím“
„čo?“
„No zbalím, potrebujete predsa nejaké veci “
„prosím?“
„ hádam si nemyslíš, že ťa tu aj s malou nechám. Ideme ku mne“
„Berie malá nejaké lieky?“
„na stole“
„tie mám .. a ty? Alebo ešte nejaké?“
„nie ale ..“
Keď videl, že sa chystám niečo namietnuť, dodal: „a nediskutujeme slečna“

O pár minút už bol pri mne aj so zbalenou cestovkou.
„Ideme baby“, pokus o úsmev, ktorý by som mu zrejme bola oplatila keby ma nebolela každá časť tela.

„Kajin medveď. Bez macka nezaspí“
„Viem. Mám“, zobral mi malú z rúk, chytil ma za ruku.

„Bude dobre ver mi. No teraz smer nemocnica či sa ti to páči alebo nie“

 Blog

41 0 1 0 0

Komentuj

25 komentov k blogu