Mám 21 rokov. Som človek, čo sa možno príliš zaoberá vlastnými myšlienkami, som človek, ktorý nedáva priestor voľnému plynutiu vecí, som človek, ktorý často, keď nie vždy, veci plánuje - jednoducho pomerne zložitá osoba. Rada používam slovo komplikovaná, ale to skôr vtedy, keď sa chcem vyhnúť dlhšiemu vysvetľovaniu môjho konania. No sama o sebe nemôžem so 100% istotou povedať, že som komplikovaná. Pre mňa je jasné prečo sa rozhodujem tak, ako sa rozhodujem. Pre mňa je skôr nepochopiteľné ako je možné, že nikto moje konanie nechápe tak ako ja. Nuž čo, zrejme návod na použitie mám iba ja sama.
Mnohí by môj doterajší život považovali za nudný, málo vzrušujúci. Možno istým spôsobom by aj mali pravdu, ale ja som svoj život doposiaľ žila najlepšie, ako som vedela. Vymykám sa priemeru dnešných 21-ročných, to mi je jasné, menej jasné mi je, ktorým smerom - či som pod ním, alebo nad ním. Na zodpovedanie tejto otázky by som potrebovala vedieť, či dnešný priemer je dobrý. Myslím, že som sa mala narodiť o pár desiatok rokov skôr. A prečo? Tak teda tu je vysvetlenie...
PRVÝCH 10 ROKOV
Keď tak pátram v pamäti, usmievam sa. Áno, boli to ozaj šťastné roky. Nie nadarmo sa vraví, že detstvo je najkrajším obdobím človeka. Škoda, že si to vtedy neuvedomujeme a neužijeme si to poriadne práve v tom momente .
Ako dieťa som bola ozaj nezbedník. V škole to bolo so mnou o čosi ťažšie, nie že by som sa nechcela učiť, naopak. Ešte pred tým, ako som nastúpila do prvého ročníka, vedela som čítať a trochu aj písať. Normálne by to taký problém nebol. Akurát, že z tohto dôvôdu mi prvý ročník v škole veľa radosti nerobil, keďže som v tomto bola o čosi popredu ako ostatní. Jednoducho som sa nudila a vyučujúcim som to dala jasne najavo, hehe. Spätne som sa pýtala mami, či to bolo ozaj až také zlé. Nuž, keď sa so mnou podelila o svoje vtedajšie pocity, ako mala obavy ísť na rodičovské združenie, netreba viac vysvetľovať. Tiež si spomenula, ako jej raz moja vtedajšia triedna učiteľka povedala, že práve kvôli mne musí brať tabletky na nervy. Čo viac dodať . Ja sama si nepamatám, že by som bola až taká nepozorná. Akurát si dokonale spomínam na istý moment vo štvrtej triede, keď sme boli skúšaní z čítania (čítanie bolo mojou milovanou hodinou, vraj všetci v triede boli ticho, keď som čítala ja, lebo to nebolo žiadne sekanie . Veeeeľmi som sa tešila, kedy pôjdem na rad a budem čítať ja. Nuž a keď k tomu konečne došlo, povedala učiteľka: „Veronika, ja viem, že ty čítať vieš“ a posadila ma. Bez toho, aby som čítala. No a toto ma dosť sklamalo. Haha, teraz sa nad tým smejem, ale vtedy...proste tak som sa tešila a ona mi to prekazila
Inak som bola skôr také malé chlapčiatko. Večne som bola so susedom von, moje domáce maznáčiky boli žaby, ktoré som „chovala“ v lodi postavenej z lega (slovo chovala je preto v úvodzovkách, lebo som sa o nich vôbec nestarala, chúdence, pomreli od hladu a keď som ich bola navštíviť, našla som už iba ich zoschnuté pozostatky), barbie bábiky mi veľa nehovorili, a práve preto som sa so sestrou ani veľmi nehrávala. Naopak, s bratom sme stále niečo vymýšľali. V ďalšej kapitole môjho života sa to obrátilo. Ale o tom potom.
Stavanie stanov, prvá hra na „doktora a doktorku“, hranie sa so žabími vajíčkami, chytanie žubrienok, či rýb...no proste od milého dievčatka, čo sa rado fintilo som mala ozaj ďaleko. O priateľov som núdzu nemala, boli sme veľmi dobrá partia. Avšak, žiaľ, po štvrtom ročníku som sa odlúčila od mojej najlepšej kamarátky, ktorá druhý stupeň základnej školy absolvovala na inej, ako my všetci ostatní. A tu sa končí prvá šťastná etapa. Našťastie, nie posledná.
ĎALŠÍCH 5 ROKOV
Žiaľ, to boli moje najsmutnejšie roky. Nastúpili sme do novej školy v susednom meste a tam sa to všetko pokazilo. Mnohí si nevedia predstaviť, ako sa cíti utláčané dieťa v triede. Áno, tým utláčaným som bola ja. Možno nie v pravom slova zmysle, ale lepší ekvivalent som nenašla. Nie že by som nemala priateľov. Mala som sa s kým rozprávať, to áno. Ale veriť....to som nemohla nikomu. Aspoň vtedy som si to myslela.
Možno viacerí z vás zažili, ako sa v triede vyfomrovala jedna osoba ako taký vodca. V tej našej tomu bolo podobne. Minimálne v partii dievčat. V tomto období som doplatila na svoju povahu - povahu osoby, ktorá síce nevybuchne, ale v jej vnútri to vrie. Kamarátky som mala, kým som sa neotočila. Potom nastalo iba čisté ohováranie. Ako ma sklamalo jediné dievča, ktorému som ešte ako-tak verila, totálne som sa uzatvorila do seba. Žila som si svoj život so sebou. Nechodievala som von tak ako ostatné pubertiačky. Bola som hanblivá, nemala som dosť odvahy vysmiať sa im všetkým do tváre a povedať im, že to nejako zvládnem aj bez ozasjtnej kamarátky. Tak som bola iba ticho a dusila to v sebe. Podľa mňa bolo aj chybou, že doma so mnou o tom nikto nerozprával. Buď som svoje pocity dobre schovávala, alebo ostatní neboli dosť všímaví. Škoda, lebo to všetko dlho kvasené v mojom vnútri ma zožieralo. Dokonca tak veľmi, že som uvažovala nad samovraždou. Vedela som ale, že ani na to nemám dostatok odvahy. Tak som tú myšlienku postupne zavrhla a snažila sa prežiť.
Mojou jedinou útechou bol čas, kedy som mohla zatvoriť oči a žiť život po akom som túžila. Predstavy o krajšom a lepšom svete ma držali nad hladinou.
Čo príde mnohým vám zvláštne, a terajším pubertiačkam ani nehovoriac, do 15 som nemala akúkoľvek skúsenosť s chlapcami. Krásou som neprekvitala a bola som skôr tá osôbka v ústraní, ktorú si nikto nevšimol.
Síce smutné obdobie, ale nastal čas, keď som si povedala : STOP! Ten čas nastal, keď som mala príležitosť začať odznova - na strednej škole. Dodnes mi je však ľúto, že som sa toľko trýznila svojimi pocitmi. Toto obdobie ma neuveriteľne ovplyvnilo, respektíve ľudia v tomto období. Ani dnes tak ľahko človeku neuverím. Nedokážem sa s niekym spriateliť za pár minút, nepôjdem na párty, kde nikoho nepoznám. Avšak ak človek u mňa raz nadobudne dôveru, som ochotná urobiť pre neho všetko.
Nemám stovky priateľov, ani ich toľko nepotrebujem. Ale mám priateľov, ktorým môžem bezvýhradne veriť a kedykoľvek sa na nich spoľahnúť. Vážim si ich a oni mňa tiež.
(1)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár