Usmievam sa. Rýchlo na seba nahodím uniformu, umyjem sa a do krásy si dopomôžem make-upom. Len či to bude ozaj také, ako dúfam, že to bude. Vieme to síce iba my dvaja, ale tak to musí zostať. Sama som ho o to požiadala. Je mi síce v podstate jedno, čo si budú myslieť domáci, ale ak sa chcem vyhnúť nepríjemným otázkam alebo veľavravným pohľadom, musíme si to nechať pre seba.
Donedávna som si myslela, že šťastie takého kalibru je možné dosiahnuť iba vo filme, pretože v realite sa mi takáto možnosť akosi stále vyhýbala. Bola síce blízko, aspoň som si to teda myslela, ale buď som sa jej vzdala sama, alebo keď podišla bližšie, nezdala sa mi až tak lákavá. Ale teraz....teraz chcem konečne prestať myslieť na dôsledky, chcem konečne zažiť to, čo by som si za normálnych okolností odopierala.
Až donedávna som si myslela, že to čo pociťujem je opäť iba prechodná záležitosť, ktorá ma skôr, či neskôr sama prestane baviť. Ono by to tak možno aj bolo, keby rakúsky kalendár menín nebol odlišný od toho nášho. Dnešok by pre mňa nebol tak svetlým dňom v mojom živote, keby šéfka neprišla za mnou s blahoželaním: „Všetko najlepšie k meninám, Veronika!“ Áno, presne tak. Včera som v Rakúsku oslavovala svoje meniny. Nuž a ako to tak býva, keď začne jedna osoba blahoželať, pridá sa ďalšia, až to postupne vie celý personál. A keďže sa podarilo smenu ukončiť o dosť skôr, zavolala som všetkých na jedno pivko, keď už mám tie meniny...A na moje počudovanie prišiel aj on. Nezvykne chodiť po baroch, má rád svoj pokoj. Prekvapil ma. Milo, samozrejme.
Zišli sme sa dobrá partia. Akosi som sa rozhovorila aj ja, hoci bývam skôr z tých, čo radšej počúvajú, prípadne reagujú na nejaký dotaz. Čas akosi bežal a keďže nás zajtra čakal ďalší pracovný deň, väčšina sa pomaly vytrácala, až sme zostali iba traja. Cítila som sa veľmi príjemne, no hoci sa mi nechcelo odísť, kvôli rannej smene som sa pomaly musela začať na odchod pripravovať. Poslední dvaja kolegovia, čo tam so mnou ešte zostali povedali, že majú cestu smerom k mojej ubytovni, tak pôjdu rovno so mnou. Nuž veď ja len rada...
„Ooh, zabudol som vyzdvihnúť kľúče“ - ozval sa Peter - „vrátim sa teda, nemusíte ma čakať...“ . Hm, zostali sme sami. Znervóznela som. Prečo vlastne? „Veronika, nemáš strach?“- spýtal sa René, pričom hodil na mňa ten svoj nezbedný pohľad, ktorý ma vždy neskutočne priťahoval. „Azda mám dôvod? Nemyslím, vždy si bol milý, prečo by to teraz malo byť iné?“ - odvetila som. Je možné, aby tú nervzitu na mne videl?? Spýtavo som na neho pozrela. Neodpovedá. Len sa usmieva. Ale jeho oči žiaria. A tie moje isto tiež. Kráčame vedľa seba a spolu sa vznášame našimi predstavami. Akosi však ani jeden z nás nemá odvahu podeliť sa tomu druhému so svojimi myšlienkami. Už len samotná predstava sa mi zdá zakázaná. Nie, nie, nie. Musím prestať na to myslieť. Ak chcem byť šťastná, musím prestať aspoň na chvíľu premýšľať. Nemusím byť vždy tá zodpovedná....
Blížime sa k ubytovni. Spoločná chvíľa sa kráti. Akoby si to aj on uvedomil. „To pivo mi akosi veľmi nesadlo. Neposedíš tu so mnou chvíľu ?“ - opýtal sa René a pritom hodil pohľad na najbližšiu lavičku. Iba som sa pousmiala a vydala som sa smerom k nej. Tu netreba slová, tu za ne vraví chémia. Keď jeho dlaň našla tú moju myslela som si, že ochvíľu zazvoní budík a zistím, že to celé bol iba sen.
Prešla hodina. A možno i dve, neviem, čas som nesledovala. Avšak po našom dlhom rozhovore som mala pocit, že ho poznám celý svoj život. Žijem však iba polovicu toho jeho. Áno, je starší, je omnoho starší,...takmer ako môj otec. Pre toto je moje šťastie zakázané. Ale teraz som tu sama, nemusím brať ohľad na to, čo by na to povedali moji rodičia. Som tu sama sebou a môžem sa rozhodnúť tak, ako to bude vyhovovať iba mne. Hoci viem, čo ma bude čakať neskôr, chcem pocit úprimného šťastia udržať v sebe čo najdlhšie.
Lúčime sa s veľkými očakávaniami. S vidinou krajšieho zajtrajška. Aj keď naša bublina šťastia je mimoriadne krehká a minimálne v októbri na ňu zaútočí veľa neprajníkov, je len na nás, či ju vymeníme za stabilné murivo. Iskierka nádeje mi zostáva. Malá, maličká...ale aj tú mi zakážu...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár