V izbe bolo ticho, občas cez okno zafúkal dnu jemný ale aj tak ešte dosť studený vánok, ktorý sa jemne pohrával so záclonou a kopou papierov položených na stole. Rozfúkaval ich po izbe tak ľahko, akoby to boli len čiastočky prachu. Okrem stola a stoličky bola v izbe ešte dosť veľká pohodlná posteľ, pekne ustlaná. Nad posteľou bola polička s rôznou kozmetikou, dekoratívnymi soškami a strieborným rámikom po okrajoch s motýľmi. V rámiku bola fotka dievčatka, mohlo mať tak 5 rokov. Malo veľmi dlhé husté hnedé vlnité vlasy, veľké modré oči plné radosti a nádherný detský úsmev. Na hlave mala krásny slamený klobúčik previazaný ružovou stužkou a oblečené mala ružové kvietkované šaty. Fotené to bolo asi v takomto ročnom období, pretože dievčatko držalo v rukách kytičku snežienok- prvých jarných kvietkov.
Vedľa postele bol zvláštne tvarovaný veľký béžový koberec. Na tomto koberci v strede izby ležala na chrbte žena so skrčenými nohami, akoby v kŕči. Hlavu mala otočenú nabok a nehýbala sa. Tvár jej nebolo vidieť, ale už na prvý pohľad sa dali rozpoznať tie dlhé krásne hnedé vlasy, ktoré jej ju takmer celú zakrývali. Áno, bolo to to malé dievčatko z fotky. Avšak od tých čias už ubehol nejaký ten čas a z malého dievčatka vyrástla mladá žena. Jej nehybné telo tam len tak ležalo. Človek by si myslel, že je mŕtva keby nebolo počuť jej neuveriteľne ťažký spomalený dych. Jednou rukou sa držala okolo pása, snažila sa zastaviť tú bolesť, ktorá vychádzala z veľkej krvavej rany, ktorú mala na bruchu. Krv jej stále vytekala z rany silným prúdom na koberec. Ležala bezvládne v mláke krvi, zvíjala sa v bolestnom kŕči, slzy jej stekali po tvári od tej neznesiteľnej bolesti. Nebolo to však spôsobené len fyzickou bolesťou, ale najmä tou psychickou. Strácala jediný zmysel života, jedinú vec, pre ktorú ešte dokázala žiť- svoje nenarodené dieťa. Dieťa, ktorého život bol pre ňu tisíckrát dôležitejší ako ten jej. Strácala život, strácala nádej, strácala aj to málo, čo mala. Naokolo nebol nikto, nikto, kto by to malé stvorenie mohol zachrániť.
V druhej ruke držala malú kytičku snežienok, už nie bielych, ale zafarbených jej vlastnou krvou. Chvíľu sa zdalo, že tú malú kytičku pustí, ale potom ju zovrela tak silno ako len vládala až sa jej roztriasla celá ruka. Pochytila ju neskutočná vlna nenávisti, ktorú cítila k nemu. Kedysi ho milovala, tolerovala mu všetko čo jej robil, odpustila mu všetky modriny, škrabance, facky a päste ktoré od neho dostala. Veľmi sa ho bála, ale vždy naivne verila, že sa môže zmeniť k lepšiemu. Nikdy by si nepomyslela, že dokáže zájsť až takto ďaleko. Zabil vlastné nenarodené dieťa, malé, nevinné stvorenie, ktoré mu nikdy nič neurobilo, stvorenie z jeho vlastnej krvi, ktorému odobral najdôležitejšie právo- právo narodiť sa, teda právo na život. Nikoho nedokázala nenávidieť viac ako jeho. Vedela však, že sa blíži jej posledná hodina a vedela aj, že smrť ju dokáže zbaviť všetkých problémov. Konečne mala tú nádej, že sa všetko zlé zmení na dobré. Jej zmysel života už neexistoval, takže sa ani nesnažila zachrániť si svoj život. Veľmi dobre vedela, že ak by žila ďalej, našiel by ju a raz by sa ju pokúsil tak či tak zabiť. Ten pokus by bol určite nakoniec úspešný. Napriek všetkému mu aj teraz dokázala odpustiť- naposledy. Už sa nebránila smrti, práve naopak, tešila sa na ňu. Cítila, že je blízko.
Pomaly z posledných síl zdvihla trasúcu sa ruku s kytičkou snežienok a pritiahla si ju tesne blízko nosa. Poslednýkrát chcela vdýchnuť ich vôňu, ktorú veľmi dobre poznala. Zavrela oči, zhlboka sa nadýchla.....poslednýkrát vydýchla. Jej ruka pomaly pustila kytičku, snežienky popadali na koberec a následne aj jej ruka.
O chvíľku cez otvorené okno zafúkal vánok dnu do izby a rozfúkal vlasy z jej tváre. Vykotúľala sa jej posledná slza z oka a na tvári jej zostal úsmev, ten typický nevinný detský úsmev, taký istý ako úsmev dievčatka z fotky v rámiku na poličke...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
jin15
16. 5.mája 2010 10:25
Milujem ked niekto dokaze spravit smutnu vec tak krasnou
Napíš svoj komentár