Sú to tri roky, čo už žijem takto, dosiahla som 15 rokov, som ďalší občan SR, študentka strednej školy. V tom roku keď mama odišla nastal zlom a ja som nevedela čo s ním, ešte dlho som sa zmierovala s tým, že sestra nie je so mnou, že otec po nociach plakáva a ja s ním. Do školy som chodila v pohode, ale keď už nastala tá chvíľka tak sa to nedalo zastaviť, pretože tie otázky zo začiatku („Mama naozaj odišla? Prečo to urobila? Prečo ste ju nepresvedčili?“ ) ma totálne zabíjali, vždy keď sa ma to niekto spýtal len som nejako so slzami v očiach odpovedala a vykoktala sa ako to bolo, liezlo mi to na nervy, nevládala som! Viem aj to, že za moju prítomnosť u otca môžu čiastočne aj kamarátky, lebo keby nie je ich aby som s nimi už tie 3 roky dotiahla tak asi idem preč, no dobre, že som nešla. Školu som dokončila najlepšie ako som mohla, dostala som sa tam kde som chcela, aj keď za tie 3 roky sa toho udialo ešte veľmi veľa. Je mi dosť ľúto sestry, pretože som zistila čo je realita a nemám slov na to, keď mi opisuje ako žije s nimi tam a tiež keď spomína malú Maťu, našu z polovice vlastnú sestru.
Život ma naučil a ešte ma stále učí, stále zisťujem nové veci, stále trpím, stále sa niečo deje, čo by som chcela zmeniť.
Teraz práve zisťujem, že najhoršia vec na internáte, je zostať na izbe sama, keď sa ostatný bavia, no nič nenarobím nemám náladu, som unavená, som aj psychicky na dne, neviem ako zvládať školu, zatiaľ to je v pohode, no až začnú poriadne písomky a všetko, tak sa to skončí, bojím sa, normálne sa bojím žiť! Zabudla som tu spomenúť , že za týždeň som s Maťom už 6 mesiacov, sama tomu neverím, veď je to vzťah na diaľku, málokedy ho vidím, ale keď ja by som tak rada, je to strašné, keď sa s ním mesiac nevidíte a už umierate od smútku, chýba vám objatie, chýba vám celý.
Mám rada aj svoju mamu, no nerozumiem si s ňou tak ako s otcom alebo babkou, je to úplne iné. Veď ona kašle na mňa! Keby jej nezavolám, tak sa mi neozve, nenapíše mi, nestará sa o nič. Niekedy mi strašne chýba aj ona alebo skôr niečo v takom zmysle,ako mama.
Boli to ťažké 3 roky, a bude to stále ťažké, ba aj ťažšie, no človek musí zotrvávať, ale mne to chýba, už neviem ako mám tomu všetkému zotrvať. Rýchlo to ubieha, hlavne posledný rok ubehol v deviatke a prázdniny ani nehovorím. Teraz si neviem predstaviť, keby prídem domov a tam sedí mama aj sestra, keby sú naši spolu, proste neviem, nechcem robiť z mamy najväčšiu špinu, lebo to ona nie je, no nechcela by som to vrátiť späť, lebo len ja viem čo bola zač. Ona je takej povahy, až to nie je normálne. Aj som sa od nej dozvedela, vraj „V dnešnej dobe ti stačí už aj len maturita, načo budeš robiť zbytočne výšku?!“. Keď už toto mi mama povie, fakt neviem čo si mám o tom myslieť. Občas si poplačem keď ma nik nevidí, občas si zapálim, keď nie som normálna a vypiť si vypijem pod podmienkou, že by mi na to nik neprišiel a iba s najlepšími ľuďmi, o ktorých viem, že keď ma aj napijú tak ma odvezú domov. Ako keď som sa spoznala s Matejom, tiež na spíjačke a ani to nebolo v pláne, len sa pilo a potom sme sa zoznámili a už keď sme boli pripití, teda ja napitá tak sme sa olizovali a zhruba mesiac na to sme sa dali dohromady presne na 1.apríla.
Ľúbim ho, niekedy mi je tak za ním smutno, až plačem, až mi je to ľúto, že ho práve v ten moment nemôžem vidieť. On je taký prvý môj záchytný bod, keď idem domov alebo hlavne k mame. Netajím sa tým, že ho mám rada a že s ním som. Inak pred pár dňami som zistila, že chcem aby sestra bývala u nás, keď počujem tie jej citové výlevy ako sa tam má, či v škole alebo doma.
Sedím na internáte s babami rozprávame sa, ale stále mi je na nič. Neviem čo urobím, bolo mi super, hlavne večer, keď som bola u báb vedľa na diskotéke.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
+ keď ti je blbo1,jeb na diskotéky, pusti si nejaký metal, ten to vylieči