*** Tak trochu JA....with me about me ***

Všetko sa to odohralo pred šestnástimi rokmi.
Bolo presne 13. októbra, niečo pred pol ôsmou ráno a zubaté jesenné slniečko prekúkalo spoza okna do operačnej sály. Prevládala v nej dusná, nervózna atmosféra, plná očakávania a zvedavosti. Ozývali sa len tiché bolestivé stony a občasné pokyny doktora. Onedlho sa však spustil strašný plač a doktor s radosťou vykríkol: ´´ Gratulujem Vám! Priviedli ste na svet krásne, zdravé dievčatko.´´

Prešli dni, mesiace, roky a malá Veronika toho už prežila mnoho. Prvé zúbky, slová, nekonečné pády, ktoré viedli až ku neistým malým krôčikom. Už ako dvojročná bola veľmi šikovná. Vedela počítať, poznala písmenká a krásne hovorila : ´´ ryba...´´ Len tá plienka a fľaška s mliečkom v ruke jej až do štyroch rokov uberala na ´´inteligencii´´ ....

Prežila prvý deň v škôlke a tie ostatné dni jej ubehli ako voda. Vlastne...Rýchlejšie ako horský potôčik.
Ani sa nenazdala a s maminkou sa chystali na zápis do prvej triedy. Maminka jej obliekla krásne ružové šatôčky, lakovky a... A dokonca spravila výnimku a pery jej nafarbila jemným ružovým leskom. Jednoducho všetko robila preto, aby bola jej dcérka výnimočná. Aby si tento deň o pár rokov neskôr pamätala nielen ako ´´najhorší deň života´´ , ale aby spomínala s úsmevom na tvári.

Za štyri roky strávené na prvom stupni sa z malej Nikušky stala veľká slečna. Mala síce len 11 rokov, ale jej názory... Jej názory sa stotožňovali s názormi jej maminky, tatíka, tety Janky a všetkých možných dospelákov. Pravidelne si po príchode zo školy obula mamkine najnovšie lodičky a dlhú sukňu s kvetovaným vzorom. Nikto sa nad tým nezamýšľal. Brali to ako samozrejmosť. Bola to ich Nika.

Prechod z prvého stupňa na druhý, teda vlastne aj prechod na novú školu, bol v jej živote ďalšia obrovská zmena. Namiesto školy v malej dedinke sa odrazu ocitla v mestskej škole. Dochádzala autobusom a jej naviazanosť na maminu sa musela aspoň trošičku utlmiť. Ocitla sa odrazu sama v meste, ktoré vôbec nepoznala. Musela sa naučiť väčšej samostatnosti. Všetci sa obávali, ako to ich ´´malá Nika´´ zvládne. No ukázalo sa, že ´´malá Nika´´ už vôbec nie je malá.
Na novej škole sa jej veľmi páčilo, mala mnoho kamarátov a s každým vychádzala za dobre. Zo školy nosila samé jednotky a všetci z nej mali obrovskú radosť. Občas sa jej podarilo niečo vyviesť, ale boli to len drobnosti, nad akými sa nikto nepohoršoval. Samozrejme, že mamina sa pri poučovaní tvárila seriózne. Prečo? Chcela byť príkladom. Darilo sa jej to. S Nikou nikdy neboli žiadne problémy.
Uznávam, raz si so spolužiakmi spravila menší ´´výlet´´ na výlete. V siedmej triede si na ´´školáku´´ v Žiline zavolali taxík a vybrali sa do ´´Mekáča.´´
Poznámka v žiackej knižke, pobúrené učiteľky a zhrozený výraz maminy. Po týždni si na ´´výlet/úlet´´ nikto ani len nespomenul. Len Nika zažila svoje prvé ´´dobrodružstvo.´´
Hmmm, žeby obdobie veľkých premien v živote mladého človeka - puberta ?!?

Ďalšie zmeny v jej živote nastali o dva roky neskôr od dobrodružstva v ´´Mekáči´´.
Obávaný náročný deviaty ročník a s ním Monitor, prihlášky na školy, stresy, nátlak a rozhodovanie o budúcnosti. Prvýkrát bolo niečo veľmi dôležité, o čom musela rozhodnúť sama. Niečo, čo bude mať následky v jej živote. Dobré alebo zlé? Všetko záležalo len od nej.

Rozhodla sa pre Gymnázium. Odjakživa to bol jej sen. Monitor napísala na....Hmm Monitor napísala.... Takže nebol veľký problém dostať sa tam. Celých deväť rokov sa snažila a každý rok to vytiahla na jednotky. Aj napriek tomu sa však obávala. Rozhodla sa sama, bez rodičov, kamarátov. Rozhodnutie pre ňu - o nej. Odteraz bol jej osud v jej vlastných rukách. Bolo pochopiteľné, že má obavy.

Na Gym ju prijali bez prijímačiek hneď v prvom kole. Rodičia boli na ňu strašne hrdí a od maminky dostala strieborný náramok. Mala veľa telefonátov, gratulácií a obrovskú oslavu s tortou v tvare kocky.


Neskôr si uvedomila niečo, čo ju nútilo zamyslieť sa nad zmyslom toho všetkého.
Mala kamarátku. Kamarátku, ktorá nebola obyčajná. Kamarátku, ktorá bola pre ňu viac, ako vlastná sestra. Trávila s ňou všetok svoj voľný aj nevoľný čas. Vedela o nej všetko a boli si také blízke, že nepotrebovali slová. Stačil pohľad. Jeden pre ostatných obyčajný pohľad, no pre ne niečo čarovné, zvláštne. Niečo, čomu nerozumeli ani ony dve, ale niečo, čo brali ako samozrejmosť. Ľúbili sa a nedokázali byť bez seba ani na chvíľočku. Niekto povedal Nika a hneď dodal - a Zuzka!
Jedna bez druhej neboli ničím. Všetko čo robili, robili spoločne.
A teraz sa ich cesty mali rozdeliť. Niku prijali na Gym a Zuzka? Zuzku prijali len na Obchodnú. Čo teraz???
Nika vedela, že to bude strašne, ale strašne ťažké. Vedela však aj to, že za tento sen bojovala deväť rokov. Zahodiť deväť rokov snahy by bola veľká odvaha. Rozhodla sa pre Gym. Bola to chyba???

Nika prišla na Gymnázium a zistila dôležitú vec. Zuzku ľúbi ešte viac. Odlúčenie im prospelo a vážia si každú spoločnú chvíľu. Doteraz sa ľúbia a nedokážu bez seba žiť. Vedia, že by to jedna bez druhej nedokázali. Prežili spolu prvé lásky, trápenia, boli tu vždy jedna pre druhú. Bolo toto odlúčenie teda chyba???

Veronika hovorí, že ak by sa mohla rozhodnúť, spravila by to znova. Nič nie je krajšie ako to, keď spravíš dôležité rozhodnutie a si šťastný, že si sa tak rozhodol. Nika musí s Veronikou len súhlasiť. Výnimočne. Veronika je iná ako Nika a predsa je rovnaká. Veronika príde vždy vtedy, keď Nika odíde.
Prichádza málokedy. Príde len vtedy, keď sa Nike nechce smiať. Keď je smutná, niečo ju trápi alebo mám PMS....
Veronika je pesimista, Nika som optimista. Nika má nad ňou prevahu. Vie ju ovládať a zahnať do kúta. Väčšinou sa v jej živote dlho neobjaví a potom sa ukáže na pár minút, aby sa na ňu nezabudlo a opäť odíde. Nenávidí Veroniku, no stále je jej súčasťou. Snaží sa ju úplne vymazať z jej života, ale taký silný zmizík ešte asi nikto nevynašiel. Každého raz premôže tá jeho ´´Veronika´´. Niekoho premôže raz za čas a v niekom...V niekom existuje len ´´Veronika´´.


Ospravedlňujem sa všetkým za to, keď ma ovládne ´´Veronika.´´ Hlavne maminke, ktorá si to všetko v tých chvíľach vytrpí najviac. Som hnusná, nervózna, nespokojná a v kuse nadávam, akú mám tučnú hnusnú riť. A že vyzerám ako obrovská nakysnutá ´´kledňa.´´ Potom odídem, vybehám ´´Veroniku´´ na kanáli a vrátim sa zase ako vysmiata Nikuška.
Som, aká som a nikto ma už nedokáže zmeniť. Snažím sa žiť tak, aby sa moji kamaráti nudili, keď odídem z tohto sveta. Spravím každú blbosť, len preto, aby sa smutní usmievali a uplakaní utreli slzy. Milujem smiech a bez neho nedokážem žiť. Som sama sebou a neznášam afekt... Prefajčené, zmachlené baby, ktoré miznú pod vrstvou brizolitu a správajú sa, akoby boli kráľovné sveta...Možno som divná, ale toto mi nič nehovorí.
Snažím sa dať každému dňu šancu, aby sa stal tým najkrajším dňom v mojom živote. Usmievam sa, aj keď som smutná, pretože nikdy neviem, kto sa môže zaľúbiť do môjho úsmevu. Môj krátky život ma naučil, aby som vždy dávala najavo svoje city a nehanbila sa za ne. Nikdy nevieš, čo sa môže stať a možno už nebudeš mať žiadnu šancu povedať druhému, ako moc Ti na ňom záležalo. Aj v tých najhorších a najsmutnejších veciach sa snažím vždy nájsť niečo pekné. Nezúfam, ak sa niečo skončí, pretože viem, že všetko krásne musí raz skončiť, aby mohlo prísť ešte krajšie. Nehanbím sa za svoj smiech, pretože je krásne smiať sa. Nehanbím sa za svoje slzy, pretože je krásne vedieť, že nie si sám.
Milujem svoj život, svoju rodinku a svojich kamarátov. Nedokážem si bez nich predstaviť svoj život. Ráno vstanem, poprosím Ježiška, aby mi dal silu na ďalší deň a večer zaspávam s poďakovaním a úsmevom na perách. Ďakujem. Ďakujem maminke, za to, že som! Ďakujem tatinkovi, za to, že je spoluvinníkom! Ďakujem starým rodičom, jednoducho za to, že sú. Ďakujem palme Zuzke, za to, že ju ľúbim! Ďakujem všetkým tým ´´mojím´´, ktorí neboli spomenutí v tomto príbehu, pretože by to bolo dlhé minimálne na rozvinutý toaleťák

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu