Bol september a ja som prvýkrát nastúpila na novú školu. Gymnázium. To náročné, každým obávané gymnázium. Najskôr sa mi tiež také zdalo.
Ale krátko nato som niekoho spoznala. Mal úžasné vlasy, krásnu mikinu a....Celý bol nádherný. V tej chvíli sa mi Gym zdal najľahšia škola na svete. Každé ráno som vstávala s pocitom, že ho konečne znovu uvidím a večer nedočkavo líhala do postele. Chcela som rýchlo zaspať, aby som sa mohla zobudiť do nového rána, plného myšlienok na neho.
Ako išiel čas, sme sa stále viac a viac spoznávali a mne sa nezdal krásny už len zvonka. Bol to jednoducho dokonalý chalan, o akom som vždy snívala. Veľa sme si písali. Ale aj napriek tomu, vždy som si myslela, že ho nikdy nebudem zaujímať. Myslela som, že ma berie len ako kamarátku. Nikdy som si nič iné nevšimla. Žiadna povestná iskra. Vôbec nič ...
Postupne som začala strácať nádej a pár mesiacov nato som to úplne vzdala. Snažila som sa zbaviť toho sna, že by sme mohli byt niekedy spolu. Odvtedy prešlo pár mesiacov, no stále som niekde hlboko v srdiečku cítila jeho prítomnosť. Nikdy som úplne nezabudla. Občas sme sa stretli na chodbe, sem - tam dokonca prišiel do triedy... A vždy, aj po toľkých mesiacoch sa so mnou diali zvláštne veci. Myslím, že každý už aspoň raz zažil ten pocit.
Najkrajší pocit zo všetkých pocitov. Pocit, že sa vznášaš.
Ale vedela som, že sa musím toho nejako zbaviť. Nemôžem predsa myslieť stále na to, čo je nemožné......
Raz v noci mi začala blikať správa na icq. Bol to ON. Všetko som mu povedala. Takto to ďalej nešlo. Tomu, čo sa stalo potom, doteraz nemôžem uveriť. Vraj všetko prežíval rovnako ako ja. Túžil po mojej blízkosti rovnako ako ja po jeho. Nepovedal mi to, lebo sa bál mojej reakcie. Keby som teraz mohla povedať STOP! Zastaviť to v tomto okamihu. A navždy zostať s tým pocitom, aký som vtedy cítila.
Potom však povedal: ´´Toto všetko bolo, už nie je...´´
A krásny pocit odrazu zmizol. Moje nádeje sa v jednom okamihu rozplynuli ako obláčik cigaretového dymu.
Vedela som, že už nemôžem byť naivná. Že nemožno dúfať v nemožné. V mojom srdiečku nastalo neopísateľné prázdno. Chcelo sa mi plakať, ale moje oči akoby si neuvedomovali, čo sa stalo.
Vedela som, že nemôžem spraviť vôbec nič. Láske nerozkážeš.
Viem, že Ti nemôžem povedať: Ľúb ma tak, ako ja ľúbim Teba! Viem, že to takto jednoducho nechodí. Viem, že mi nezostáva iná možnosť, ako zabudnúť. Zabudnúť, čo bolo. Zabudnúť, čo mohlo byť. Zabudnúť, tváriť sa, že sa nič nestalo. Nie je nič ťažšie ako toto, čo odo mňa žiadaš.
Ale som silná. Pozbieram všetky sily, zdvihnem hlavu a budem sa usmievať! Veď predsa sa hovorí: Usmej sa na toho, kto ti najviac ublížil, aby nevidel, ako veľmi ťa to bolí.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
zuziicka
13. 3.marca 2008 20:15
ake riadne zalubene
Napíš svoj komentár