Nikushiaq: ÚTEK Z REALITY

Vytrhla si infúziu, zoskočila z postele a bežala. Bežala bosá, neobzerala sa. Hľadela dopredu, nevnímala nič, čo sa dialo okolo nej.
Všade vládlo hrobové ticho. Len kvapky dažďa narážali na okenné rámy a stekali po skle.
Stále bežala. Po dlhej chodbe sa ozývali jej kroky. Pravá, ľavá, pravá, ľavá, pravá...
Srdce jej bilo tak, ako nikdy predtým.

Plánovala to už dlho. Čakala na túto chvíľu posledné dva roky. Dočkala sa. Konečne je to tu!

Stále utekala a v žilách jej pulzovala krv. Množstvo krvi. Tá krv však nepatrila jej. Bezcitne jej ju dávali do tela cez odporné hadice a ani sa neráčili spýtať, či súhlasí.

Bežala z posledných síl, no tak rýchlo ako len vládala. Míňala stropové svetlá a vnímala ich ako súvislý žltý pás.

STOP!
Už ďalej nemôže. Vysilená padá na zem, chodidlá ju neuveriteľne pália.
Chvíľu len tak nehybne ležala. Potom pohla rukou a opatrne ju vložila do vrecka. Vytiahla pokrčený kus papiera a malú tupú ceruzku.
Začala písať. Všetko robila tak pomaly, ako sa len dalo. Vychutnávala si tento okamih. Konečne sa vyslobodí. Konečne bude voľná.
Jej tvár neprezrádzala nič. Akoby ani nepociťovala bolesť, chlad.
Už sa nepýtala : ´´Prečo?´´. Vedela, že je to zbytočné. Vedela, že TU sa odpovede nedočká. Možno raz tam hore jej niekto zodpovie tú navonok jednoduchú otázku.

Prestala písať, úhľadne poskladala papier a vrátila ho späť do vrecka. Schúlila sa do klbka a ticho pozorovala okolie. Kdesi v diaľke počula húkanie sanitky a vo vedľajšej izbe plakalo dieťa. Už ju to nevyvádzalo z miery. Zvykla si na každodenné ľudské utrpenie, na slzy...
Tvár mala stále meravú a kamenný pohľad do neznáma sa jej hodnú chvíľu nemenil.
Z vrecka opäť niečo vyťahovala. Už sa nemohla dočkať, ale musela si to vychutnať. Bude to robiť tak pomaly, ako sa len dá.
Konečne sa to niečo dalo identifikovať. Bol to nôž. Malý kuchynský nožík, ktorý zrejme potajomky ukradla z nemocničnej kuchyne.
Ohmatávala si ho, prechádzala po jeho čepeli znova a znova.
Zadívala sa na svoj odraz a silene sa usmiala: ´´Bude to takto lepšie.´´
Pevne uchopila nôž a.....

MLADÉ 17- ROČNÉ DIEVČA SPÁCHALO SAMOVRAŽDU.
Po dlhom neúprosnom boji s ťažkou nevyliečiteľnou chorobou sa mladá Júlia rozhodla skoncovať so životom. Našla ju upratovačka na jednej z nemocničných chodieb v skorých ranných hodinách. Dievča ležalo schúlené v rohu zaliate krvou s víťazným výrazom v tvári.
Vo vrecku nočnej košele sa našiel odkaz:

´´Mami, oci

Už som ďalej nemohla pozerať na to, ako Vám beriem životy. Obetovali ste ich pre mňa, no ja som si to nepriala. Môj osud bol už dávno vopred určený. Vy ste to však nevideli. Alebo... Nechceli vidieť. Zobrala som osud do vlastných rúk. Urýchlila som utrpenie nás všetkých.
Teraz som už tam hore. Šťastná, že sa to skončilo. Viem, že to, čo som spravila je pre vás hrozný čin. Neskôr pochopíte, akú láskavosť som spravila nám všetkým. Som hrdá na to, že som nabrala odvahu. Dokonca ani neplačem. Bola som silná a pripravená zomrieť. Všetkých som oslobodila od hroznej ťažoby. Ten pocit, že zomrieš, no nevieš kedy... Už som ďalej nevládala takto žiť.
Život má svoju cenu. Ale len dovtedy, kým vieš, že ešte stojí za to oň bojovať. O ten môj to už nemalo význam.
Ďakujem Vám za všetko krásne, čo ste pre mňa robili.

S láskou,

Vaša Džulie!´´

Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

ÚTEK Z REALITY

2 komenty k blogu

Horúce!