Láska je slovo na päť písmen, on mi na konci povedal až päť slov... Part 6.

Cez deň sme sa na ICQ dohodli, že pôjdeme na pizzu. Teda opäť som sa dohodla skôr ja, Martin sa mi len prispôsobil. Celý čas som si premietala v hlave, čo mu poviem a ako mu to poviem, aby to nevyznelo debilne. Priama cesta sa mi zdala ako vždy najschodnejšia, no možno by to nevzal tak, ako by som chcela. Chodiť okolo horúcej kaše a tliachať omáčky by tiež nebolo najvhodnejšie, aj keď povaha nášho stretnutia mala byť tentoraz gastronomická.

Napísala som asi pol strany na svoju diplomovku, povysávala si v izbe, umyla riad a nakŕmila mačku, no ani pri jednej činnosti moja myseľ nebola schopná udržať sa pri neutrálnych myšlienkach, neustále sa mi vynárali pred očami Martinove oči, pery, zadok...

Prisprostalo som sa škerila na mačku, no tá sa venovala svojim granulám a zúrivo ich chrúmala.

"Mici, vieš čo? " prihovorila som sa jej. A potom som si uvedomila, že sa rozprávam s mačkou, ktorá nielenže mi nerozumie, ale si ma ani vôbec nevšíma. Nedostatok reálnej komunikácie mi vážne nerobí dobre.

Prišla som ako zvyčajne. Neskoro. Keď som vystupovala z autobusu, dlhá sukňa z hrubej látky sa mi trepotala okolo nôh, starostlivo zabalených do hrubších čiernych punčocháčov. Naozaj nerada čakám, preto radšej meškám. Nemeškám len vo výnimočných situáciách a aj keď táto bola výnimočná určitým špecifickým spôsobom, skrátka som chcela, nech si na mňa počká on. ON. Stál tam v mrazivom vetre a na krku nemal ani len chatrný kúsok textílie, ktorá by ho ochránila pred mrazom. Ak by som bola na jeho mieste, už sa zo mňa dávno vďaka sukni stane iglu.

"Nixík môj! " zvolal Martin, keď jedným a tým istým pohybom zahodil ohorok a objal ma.

Nečakala som takéto vrelé privítanie, zvlášť čarovné sa mi zdali jeho iskričky v očiach.

Chytil ma okolo ramien a kráčali sme smerom k pizzerii.

"Nie je ti zima? " spýtala som sa ho škúliac na jeho nahý krk.
"Ani nie, tak akurát, mám dobrú bundu... Skôr som fest hladný... Zješ sama celú pizzu? " spýtal sa ma a ukradomky si ma premeral, akoby odhadoval moje žrútske možnosti.
"Maťko, vyzerám tak, že by sa do mňa zmestilo skoro kilo... jedla? " spýtala som sa pobavene.
"Veď keď nezješ, schováš si zvyšky do tajného vrecka pod sukňu a cestou domov nakŕmiš siroty." odpovedal mi bez štipky irónie.
"Ty si zas pozeral nejaký historický film! " zasmiala som sa.
"Statočné srdce...môj najobľúbenejší, " povedal a otvoril mi dvere.

Milé, je zlatý, že mi podržal dvere. V poslednom čase sa mi to pri mojich zvlčených hulvátskych kamarátoch často nestávalo.

Nakoniec bola aj jedna pizza pre oboch dosť. Práve som si pripaľovala tretiu, keď som mala pocit, že je tá správna chvíľa na to, povedať mu o tom, čo sa mi celý deň hnalo hlavou ako stádo splašených bizónov.

"Martinko? " upriamila som jeho pozornosť otázkou, aby vedel, že nebude nasledovať žiadna hlúposť.
"Nooo? " odpovedal mi a otočil sa smerom ku mne.
"Ja..." začala som, "chcela som, aby si vedel jednu vec."
"Akú? " začal sa pohrávať s prázdnym obalom od cigariet.
"No... vieš..." liezlo to zo mňa ako z chlpatej deky, "strašne sa mi páčiš! " vyslovila som na jeden dych.
"Eh..." začal.
"Ale, chcem, aby si mi tu prisahal, aby sme ostali aj naďalej len kamaráti, pretože ja mám v Anglicku jedného chlapca, s ktorým som síce nikdy nič v živote nemala, no on na mňa čaká, vieš? " vychŕlila som zo seba ďalší útok guľometových slov.
"Ja nikdy neprisahám, " rezolútne vyhlásil, "ale dobre, budem sa snažiť... kamarátka moja."

Ty si piča. Piča, piča, piča. Potiahla som si výdatne z cigarety a otáčala pohárom, až zopár kvapiek vyšplechlo na červený obrus a okamžite sa objavili tmavé škvrny.

"Môžem to odniesť, dáte si ešte niečo? " automatizovane sa opýtala čašníčka.
"Dve hrušky, tri deci kofoly a účet, " povedala som skôr stolu než jej.
"Dobre, hneď vám to prinesiem, " opäť zaznel ten robotizovaný prejav.

Kopli sme to na jednu šupu. Platil on. Nechcela som, ale jediným pohľadom so zdvihnutým obočím ma umlčal. Zrazu som dostala nápad. Celkom odlišný od plánu, ktorého som sa mienila držať ako poslušná čakateľka na ostrovné radovánky.

"Martin, nie som vôbec opitá, lebo jedna hruška nestačí... ale... daj mi prosím ťa pusu, " pozrela som sa naň poloprosebným spôsobom.
"Nie, " odvetil krátko a stroho.
"Martinko, toto nie je skúška, ja to fakt chcem, " zaradila som prosebný pohľad druhého stupňa.

Prisunul sa ku mne bližšie. Cítila som jeho parfém a rozbúchalo sa mi srdce. Zahľadel sa mi do očí a povedal - "NIE! "

"Martiiiiiin! ! ! " začala som kňučať ako rozmaznané decko.
"Obleč sa, ideme sa prejsť, " povedal mi tónom hlasu, na ktorý sa zvyčajne nedá odporovať.
"Do tej zimyyyy? ? ? " pišťala som ďalej.

Obmotal mi okolo krku šál a podal mi kabelku. Týmto som považovala debatu za uzatvorenú. Vyšli sme do zimy.

 Vymyslený príbeh

10 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu