Je piatok ráno. Idem do školy. Začínam treťou hodinou, jes lačesík. Všetci vyzerajú ako vygrcané rezance. No veď je piatok, čo som čakala. Začala matika, splieta niečo o trojuhoníkoch, ja som zase vo svojej bubline a myšlienkami som úplne mimo trojuholníkov. Už dva mesiace sa teším na dnešný večer! Wuhéj, pařba! MEHEHE...Ešte nejako prežijem dejepis a Ghutemberga, umenie a kultúru čiže film Gympl, BIO a stavovce.....
uff konečne sedím vo vlaku, štuple v ušoch, myšlienkami som už tam a skáčem a ziapem a užívam si to a vrážam do ľudí a po chvíli je stanica prázdna bez výpravcu miestneho blázna a...a vystupujem...Dnes mi nejako rýchlo ušla cesta domov. Inokedy sa všetko ták vléééčiééé. Kým som sa ale došuškala domov, tak opustila hlava telo ako flašu šampusová zátka. .. Ale nie , len sa už neviem dočkať!
Niečo na mňa lezie. Nié! Nenechám si dnešný večer ničím pokaziť, to určite nie! Napchám sa paralenom a vitamínmi a uvidíme čo to spraví. Nespravilo to nič. Neviem čo som čakala. Neostávalo mi nič iné, len čakať kedy po mňa prídu. Vyobliekaná, vyvoňaná a napichaná som čakala kedy zazvonia. Zrazu som zbadala auto pred domom. Stihla som zakričať : Mama čaúú! – schmatla som kľúče, zabuchli sa za mnou dvere, utekala som cez dvor ani smrad za mnou nestačil.
Už som spokojne sedkala v aute s kamarátmi, z kufra niekto niečo kričal, nik to neriešil. A naša Líza si tiahla prériou a ďalšie blšie plemená a malá Vendy za ňou.
Parkovisko plné. Samá háveď. Samá človečina. Polsveta tam hádam bolo. „Poďme už dnú!“ otravovali sme s kamarátkou. Jeden chytil za ruku ju, ďalší mňa. ABY SME SA NESTRATILI.
Prebojovali sme sa dnu, vytrhli sme sa im z rúk a utekali do davu. Áno! Áno! Áno!
-Náš pán nosí kríž a hodinky za 30 litrov! MAAAAAAARTIN!!!!-
Toto som potrebovala. Chill. Pohodička. Horkýže Slíže. Kamaráti. Vďaka ti BOŽE!
Ľudia do mňa vrážajú, ja do nich. Skáčem. Rozhadzujem rukami, nohami. Kričím. Ziapem. Revem. Som trápny vietor!!! Všade svetlá! Všade KUKO! Brčky ! Ruky hore! Pot na čele. Nevadí! Všetci zblbnutý rad radom! PAŘBA! Suchoty!
Zrazu adolescenti pubertálny zo školy. Medzi nimi aj ON. Čučejú tupým pohľadom -„wtf, ty čo tu?!“ Áno. Aj ja tu, ver tomu že hejejejejejejeje!
Kamarát, Líza čo tiahla prériou, má vlastný svet. Jednu obrovskú bublinu! Dáva si. Nepozerá na ostatných! A zrazu niečo hľadá. Zamyslene sa obzerá, šmátra po vreckách, pozerá po zemi...- „ Počuj, čo to hľadáš?“ opýtala som sa ho. „Stratil som rozum. Niekde tu bude.“ Odpovedal. Aha. Odvec. Dobre. Nevadí.
Ďalší odpečený. Hlava dole. Ruka hore. Vlasy všade.
Kamarátka si dávala ako na Davida Guettu. Hm, to potom nechcem vidieť seba.
Ľudia okolo mňa si to naplno užívajú. Ja si to neviem užiť na 100% ako chcem. Neviem.Niečo mi prekáža. Niečo mi vadí. Žeby ON?
No predsa, objavili ttttajné dvere zza vvverejným hhhhajzlom... To je ono! Tota moja! Ubalím si cccigaretu s pppäťsto kkkorunačky! Áááách... blažené ááách...ako málo stačí človeku, aby bol spokojný.
Dve hodiny dupania, šalenia, skákania, válania sa v dave , kričania, ručania, pogovania , najsamkrajšie ukončilo tento môj deň, čo začal tak ako vždy. Debilne.
Sú tak úžasní. Úžasne brčkaví
Upotená, zadychčaná, s ťažkými rukami, nohami , so suchotami v dutine ústnej som sa pobrala do auta. Neopísateľný pocit je keď si po dvoch hodinách niečoho takého sadneš na riť. Čosí!
Cestou dom sme sa hrali na pirátov na cestách. Teda nie my, ale Líza tiahla prériou tak ako vždy. Vypečené hlavy doma vytrhli pánty na chladničke, iným zas nestačil kanister s vodu.
Ráno sme len s náramkami na paprčkách mohli spomínať aký bol Kuko ňuňavo brčkavý .
A proste sa nedá robiť z Trabanta Porsche.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
matiarka
8. 4.apríla 2013 20:58
Ešte stále ti to závidím. )
3
tak predsa len sa vieš uvolniť... velmi sa mi páčil tento blog, pôsobí tak uvolňujúco... jedným slovom odreagovaňie...
Napíš svoj komentár