Päťdesiat odtieňov sivej

Pri nohach postele, asi meter pred ňou, je priestranna červena
pohovka. Len tak umiestnena uprostřed izby s vyhiadom na
postel’. Naozaj zvlaštne usporiadanie... postavit’ gauč pred postel.
Musim sa sama pre seba zasmiať - prave ta sedačka, ktora je určite
tym najobyčajnejšim predmetom v miestnosti, ma tak zaujala.
Dviham oči a upieram skumavy pohlaď na plafon. Cely je doslova
posiaty karabinami, umiestnenymi v nepravidelnych intervaloch.
Nevedomky sa zamyšlam, na čo asi tak služia.
Je to zvlaštně, ale všetko to drevo, tmave steny, naladove osvetlenie
a červena koža posobi skoro jemne a romanticky.... Lenže
ja viem, že toto je všetko, len nie... Skratka toto je Christianova predstava romantiky.
Otačam sa. Sustredene ma sleduje - opať raz - s absolutne nečitatelhym
vyrazom. Prechadzam ďalej do priestoru izby a on ma
nasleduje. Ta rozstrapkana vec ma fascinuje. Vahavo sa jej dotykam.
Je to semišove, niečo ako mala devaťchvosta mačka, ale s ovela vačšim množstvom strapcov... a na ich koncoch su male
plastove korale.
„Pačia sa ti korbače?“ Jeho hlas je tichy a mierny.
Takže korbáče, áno? Myslim, že som v šoku. Moje podvedomie
najskor niekam emigrovalo, alebo demonštrativne mlči, alebo ho
kleplo a je po ňom. A ja som... jednoducho paralyzovana. Dokažem
to všetko pozorovat’ a vstrebavat’, ale nie som schopna pomenovať,
ako sa pri tom citim... jednoducho preto, že som v šoku.
Aka je adekvatna reakcia na zistenie, že potencialny milenec je
vystredny masochisticky sadista? Strach... iste... zda sa, že tento
pocit převlada. Už ho dokažem rozoznať. Ale zvlaštne je, že sa
nebojim Christiana... nemyslim, že by mi ubližil. Teda, aspoň nie
bez mojho suhlasu. Hlavou mi viri tolko otazok. Prečo? Ako?
Kedy? Ako často? Kto? Prichadzam k posteli a pohladzam rukou
jeden z tych zložito točenych stlipikov. Je velmi pevny, majstrovska
ručna praca.
„Tak už niečo povedz,“ vyzyva ma Christian zdanlivo makko.
„Robiš to ty niekomu, alebo to niekto robi tebe?“
Trochu sa pousmeje, buď sa mu ulavilo, alebo som ho pobavila.
„Niekomu?“ Parkrat rychlo zažmurka, kym sformuluje odpoveď.
„Robim to ja. Ženam, ktore to odo mňa chcu.“
Tak to mi mozog nespracuje.
„Keď na to maš dobrovolničky, prečo som tu ja?“
„Pretože to chcem robit’ s tebou. Velmi.“
„Ano?“ zalapam po dychu. A prečo?
Neisto prechadzam do vzdialeneho rohu miestnosti, dotknem
sa dlaňou čalunenej lavice a hladkam prstami jej koženy potah.
Rád ubližuje ženám. To pomyslenie ma zarmucuje.
„Si sadista?“
„Som dominantny.“ Jeho sive oči intenzivne planu.
„Čo to znamena?“ zašepkam. „To znamena, že chcem, aby si sa mi vedome podriadila. Vo
všetkom.“
Zamračim sa, snažiac sa spracovať tu myšlienku.
„Prečo by som to robila?“
„Aby si ma potešila,“ zabruči, skloni hlavu nabok a na jeho
perach zahliadnem naznak usmevu.
Potešila?! On chce, aby som ho potěšila?! Myslim, že naňho zizam
s otvorenymi ustami. Potešiť Christiana Greya. V tej chvili
si uvedomujem, že to je presne to, čo chcem urobit'. Chcem, aby
bol so mnou dokonale spokojny. Je to niečo ako nahle vnuknutie.
„Velmi jednoducho povedane, prajem si, aby si ma chcela potešit’,“
šepne hypnotickym hlasom.
„A ako ťa mam potešiť?“ Vyschlo mi v ustach, lutujem, že som
toho vina nevypila viac. No dobre, vedela by som ako, ale nechapem,
ako do toho zapadaju viktorianske mučiace techniky.
A chcem vobec poznat’ odpověď?
„Mam určite pravidla, ktore by si musela dodržiavať. Služili
by na tvoj prospech a na moje potešenie. Pokial’ sa nimi budeš
riadiť a ja budem s tebou spokojny, odmenim ťa. Pokial’ nie, potrestam ťa a ty sa z toho poučiš,“ vysvetluje pošepky. V priebehu
jeho prednašky zabludim očami k zbierke trstenic.
.... James E. L.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu