Aj tak som niekedy normálny

Jemný dotyk toho nesmelého pohladenia ma úplne dostával do stavu keď človek zacíti vôňu vanilky aj v kafilérii, alebo kde uvidí rajskú záhradu v stoke. Proste vtedy už je jedno kde som, najnádhernejšie a najdôležitejšie je byť s tebou! A cítiť tvoj dych a dotyky. Troška privriem oči, je to sen. Lepšie ako sen, úplne niečo iné, živé a tak dráždivé, že jediný dotyk zo mňa spraví blázna. A srať na tých ľudí na okolo a srať na to, čo bolo, srať na všetko, len teba mať blízko seba a šepkať ti ako strašne ťa ľúbim...
.
.
.
.
"Vypadni s tým preč!" Kričal som na nejakého chumaja, čo mi chcel dať hygienickú vreckovku keď mi prišlo zle. Ja viem, niekedy to preženiem. Nespím aj tri noci a potom ďalšiu prepijem. Neznášam ľudí, ktorí mi chcú pomáhať keď mi príde zle. Zle z chľastu. Sám si za to môžem, tak nech sa do toho nestarajú! Je to už môj problém. Hoci sa aj zadusím, ale aspoň s čistým svedomím, že mi do toho nikto nekecal. Nerobil paniku, nevolal záchranku, nekričal o pomoc. Vtedy chcem byť na všetko sám, aj na znášanie toho, že musím zvraciať posledné zvyšky môjho ja, ktoré sa utápalo vo víne... Viem, vtedy som často hnusný k ľuďom čo mi chcú len dobre, ale nechcem zajtra počúvať reči "Včera som ťa ťahal až domov" a potom mu akože mám byť za to zaviazaný. Nie, nie nebudem. Ja som nikdy neprosil o pomoc. Aspoň nie v takýchto situáciach.
.
.
.
.
Pohasínajú lampy a s nimi životy,
krátke a nudné životy ľudí,
ľudia, ktorí majú jeden cieľ,
jediný cieľ, ktorý má vôňu...
Všetko má nejakú svoju vôňu,
ale ciele sú najkrajšie,
ciele majú vôňu a farbu peňazí,
ciele sú peniaze...
A často je ciel menej podstatný,
podstatná je cesta,
cesta ako ich nahrabať čo najviac...

Ako sa tak dívam na chalanov, čo majú toľko rokov ako ja a vychádzajú z najluxusnejších podnikov, nastupujú do miliónových áut a s nimi v závetrí ako zmyslov zbavené šľapky tak mi je z toho všetkého zle. Troška sa za seba hanbím, že som zablatený a že mám len starú škodovku a hanbím sa aj za to, že nemôžem popíjať najdrahšie sekty. No nehanbím sa za svoju lásku. Nehanbím sa, nemusím si svoje nedostatky skrývať za miliónovým autom, ani za ženou s dokonalými rozmermi. Niekto moje nedostatky miluje, zatiaľ čo ich nedostatky sú len prázdne peňaženky, ktoré aj tak nikdy nie sú prázdne, takže sú vlastne "dokonalí".
.
.
.
.
Potom keď som sa zodvihol z chladnej zeme a zhodil zo seba špinavú mikinu som opäť zatúžil byť s láskou. Nemyslieť na také hlúposti, ktoré mi majú byť ukradnuté. Niekto mi kedysi povedal, alebo možno som to povedal ja "Načo lásku?!"... Kurva, na čo?! Na všetko!
.
.
.
.
Opäť raz mám maličkú dušičku, len takú, že by sa vmestila do krabičky od TicTacu. Maličkú, veľmi maličku, že až sa bojím, že ju raz stratím. Ale nie nestratím duše sa predsa nestrácajú len tak. A ani láska sa nestráca len tak. Po stratení duše človek stratí život, ale po stratení lásky stráca omnoho viac...
.
.
.
.
"Čo vlastne ešte robím vonku?!" Pýtam sa sám seba. Neskoré februárové ráno a chlad, ktorý zachádzal pod kožu ma prinútili ľahnúť si do postele a vymeniť atmosféru ulice za ten nudný panelák. Moja skurvene prázdna posteľ, hoci som v nej ležal ja, ale aj tak mi tam chýbalo teplo. A láska a nádej a bozk a... Nezaspal som zase. Dneska sa o to znova pokúsim. Ale bez teba láska to nepôjde ľahko, príď nech môžem zaspať v tvojom náručí...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu