Ako mi narástlo ego

Bola horká ako pivo. Neviem prečo tak chutila, keď pila iba víno. Možno naozaj je až tak zatrpknutá a zhorknutá a možno aj zožltnutá. Ktovie, vzoprel som všetky svoje posledné sily a myslel na niečo príjemné, aby mi tá pachuť piva nenahnala pocit na zvracanie. Nikdy pri bozkoch nezatváram oči, vždy sa dívam okolo a jazykom robím tie pohyby, ktoré mi pripomínajú páriace sa slimáky. Rád pozerám na svet okolo keď niekto zabíja čas tým, že zatvorí oči a predstavuje si hrdinov z filmu, ktovie, možno nejakého Biebera, alebo Deepa...

Autá sa neskutočne náhlia, utekajú, vrdžia, škrípu gumamy, trúbia. Šialené. Predsatvujem si aké by to bolo keby sme nemali autá, stále by boli konské povozy a ľudia s bičom by nervózne trieskali po chrbátoch koní a revali by "hijoo". Nakoniec sa zastavia, vystúpia a znova sa ponáhľajú na večeru, za ženou do postele, potom za milenkou, potom pobozkať deti na dobrú noc... Všetci sa plašia a ja zabíjam čas prevaľovaním jazyka, slintaním a tvárením sa ako mi to robí dobre...

Tieto upršané dni sú akési prázdne. Plné vody a ničoho viac. Chýba im niečo, čo robí iné dni znesiteľnými. Buď sú to prachy, alebo chľast, alebo ženy. Ja fakt neviem, bolo by fajn mať všetko naraz a netrápiť sa tou otázkou.

Neskôr sme obaja stáli pred výkladom obchodu. V mokrom skle sa každé zatúlané svetielko z pouličnej lampy blýskalo ako drahokam. Zo strechy mi padali na hlavu veľké kvapky, väčšie ako pri normálnom daždi a zavše to zastudilo, postúpil som o krôčik ďalej aby som nezmokol ešte viac ako som. Uvedomil som si, že už dobrých 20 minút som nepovedal ani slovko. V okamihu mnou preblesol pocit, že je nutné čosi povedať. Proste musím. Vždy keď musím, tak to nejde. V predstavách si vytvorím akési vety ale keď ich mám vypustiť von, zrazu mi to príde akoby som sa do toho nútil a tak radšej ostanem ticho. Spolieham sa na nejakú náhodu - dúfam, že niekto zavolá, alebo nás zastaví niekto známy, alebo policia... a debata by mohla začať. Teraz by to bolo len nasilu. Vedela by to ona a ja tiež, možno by som kvôli tomu aj koktal, ako na prvom stretnutí.

- Ja vlastne ani ženu nepotrebujem. Povedal som zrazu do toho ticha. Spozornela, pomaly odvrátila hlavu od výkladu s pestrofarebnými šatkami a kabelkami a spravila krok do zadu, presne tam kde zo strechy kvapkali tie veľké otravné a zimné kvapky. Mal som chuť jej povedať aby šla preč, lebo zmokne. Ale kŕčovito a trucovite tam stála a krčila obočie, viem, že aj keby tie kvapky boli kusy roztaveného olova nedala by na moju radu a radšej tam stála.
- Ty raz skončíš úplne sám! Ty nedokážeš pre mňa nič urobiť! Ty...
- Prestaň toľko o mne vravieť! Troška prudšie som skríkol ako som chcel, až sa ľudia, čo šli okolo prestali chichúnať a zvážneli. Hneď ako ich kroky odzneli a zašli za roh som zašomral len akési nezmyselné slová a otočil sa chrbtom k výkladu aj ku nej. Čakal som jej dotyk na ramene. Veľakrát čakám, že niekto za mňa napraví moje chyby. Nie som zlý, ale nerád si pripúšťam vinu. Minútu sa nedialo nič a ja som to už nevedel vydržať, prudko som sa otočil a vravím:
- Poď!
- Kde mám ísť?! Odmerane dodala.
- Len poď! Súril som a na znak toho, že na tom trvám, som ju schytil za ruku a ťahal ju preč z tohto miesta.

Poddala sa mi a mrzuto za mnou kráčala, stále kus pozadu, aby dala najavo, že so mnou nesúhlasí. Chcela vyzerať ako tá urazená, chcela aby som sa ospravedlnil, chcela proste byť dôležitou.
Vtiahol som ju do lepkavej a smradľavej krčmy, kde mali ten najlacnejší chľast. Stoly boli plné prázdnych pohárov od piva, barman, ak sa to tak dá nazvať, pozeral futbal. Mal zvedavé oči, bystré, ale podriemkával. Bielu zásteru mal ovinutú popod veľký pivný pupok a tvár mal ako zle pokosený trávnik. Medzi zožltnutými prstami držal tlejúcu cigaretu ale vôbec z nej neťahal. Uprene hľadel na futbalový prenos a nevšímal si nikoho. Postavil som sa priamo pred neho dúfajúc, že mu zacloním výhľad a obslúži nás. Odsunul sa trocha na bok a pokračoval v sledovaní zápasu. Mal som chuť mu vraziť, ale zabil by ma jednou ranou...

Vtom pribehol nejaký ožran, odsunul krčmara trocha bokom a pýtal sa, čo to bude. Krčmar si ho všimol ale vôbec mu to neprekážalo, asi nejaký známy. Poprosil som fľašu borovičky a liter spritu. Všetko nám dal, na peniaze, ktoré som zvieral v ruke povedal: "Potom!".
Usadil som ju na miesto relatívne bez dymu a bez zápachu moču, ktorý sálal zo záchodov a nalial som jej. Myslel som, že bude namietať. A viem, že by som na to nemal nervy. Ale prkvapila ma, po chvíľke si už liala sama, stratila zábrany a veselo rozhadzovala rukami. Neskôr si z opačnej strany stola presadla ku mne. S každým poldeckom bližšie a bližšie. Ja som pil akosi pomenej, ale nevšimla si to, snažil som sa tváriť čo najtriezvejšie. Jej ruka sklzla na moju nohu. Prešli mnou zimomriavky. Nie rozkoše, ale zdesenia. Tváril som sa, že si to nevšímam, čítal som nápisy na etikete fľaše, potom som dupkal nohou do rytmu Thrilleru od Jacksona.

Dopila celú fľašku. Troška to s ňou motalo, bľabotala čosi o láske, potom čosi o sexe, neskôr už aj niečo o tom, že by raz chcela byť dôležitou a važenou paní a navštevovať večierky, utrácať na nákupoch veľké peniaze... Nechutné.
Zaplatil som za celú fľašu, čosi som nechal aj za "ochotu" krčmárovi a stiahol som ju von na čerstvý vzduch.

Musím to konečne priznať - chcel som sa jej zbaviť, zbaviť sa jej bez toho, aby mi vravela aký som necitlivý, aká som sviňa a aby som nemusel tie slzy utierať do svojho rukáva. Stále sa ma snažila dotýkať. Raz vlasov, raz rúk, potom aj zadku...

Priviedol som ju až pred hlučnú miestnosť plnú opitých ľudí. Zastal som pred vchdom.
- Choď dnu! Vravím jej a tvárim sa ako keby ju tam čakalo siedme nebo.
- Prečo? Ty so mnou nejdeš? Nechtiac ma stiahla za rukáv a ten bolestne zapraskal ako sa trhali nitky. Okamžite ma pustila. A zadívala sa na mňa s požiadavkou odpovede v očiach.
- Ja už musím domov, choď dnu! Nájdi si niekoho lepšieho.

Arogantne som sa otočil a odišiel. Neplakala, počúval som najlepšie ako sa dalo, až tak, že som počul možno jej dych hoci som bol už 50 metrov ďaleko. Dvere zavŕzgali a niekto vyšiel vonku z tej hlučnej miestnosti, hneď ako sa roztvorili dvere, sa do ulice vyvalil silný hluk. Až vtedy som nabral odvahu sa obzrieť na miesto kde som ju nechal stáť. Priohovoril sa jej akýsi mladík v koženej bunde s postavou o akej by som ja mohol iba snívať. Stiahol ju nakoniec dnu, ani ju dlho nepresviedčal.

Viackrát sa mi už neozvala, ani ja. Až včera som ju uvidel. Vo vysokých topánkach, s účšesom zo salónu a s plnými taškami zbytočných šiat, mejakapu a zdravej výživy. Okolo bedier ju stále držal ten istý chlap, ktorý ju vtedy stiahol dovnútra, vyzeral honosne a bohato a spokojne. Bola šťastná, oči sa jej blýskali a kráčala s hlavou vystretou ako najdôležitejší človek na svete.

Predstavil som si ako by vyzerala keby ostala so mnou. Aká nešťastná by bola, aké biedne by boli tie očká, ako by sme nakupovali v second handoch, sem tam si kupili lacné víno a stále sa prechádzali v daždi. Bola by nešťastná.
Ja som ju vlastne spravil šťastnou, ja som jej zaplatil tú poslednú fľašku borovičky, ktorú sme vypili spolu. Moje ego mi narástlo a smelo som prešiel okolo nej s nádejou, že sa mi aspoň pozdraví a usmeje sa. Všimla si ma, jej tik v perách mi nazančil, že ma spoznala, ale nepovedala nič, len zrýchlila krok...

 Blog

25 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu