Ako som zanevrel na víly

Nikdy sme nemali dosť. Najprv prvé, potom druhé, tretie...a peniaze dako netrápia nikoho. Predsa peniaze, lásky a šťastie tú vždy na chvíľku sú a na chvíľku zase nie. Treba sa len cez to prehrýzť.
Hlavou mi aj tak stále vŕta, prečo by konečne raz nemohli byť naraz všetky?

Včera som vyhral asi 300Sk. Len tak zúfalo som prikráčal do herne, hodil pár drobných do "bujáka"(cháp ako hrací výherný(?!)automat) a ono sa to zrazu rozsvietilo, húkalo, pišťalo, žmurkalo na mňa. Som sa zaľúbil...zázrak. Dva elementy pekného života sa spojili a spravili mi pekný deň. Peniaze + šťastie - láska = vcelku dosť fajný deň...

Nie, to predtým si nevšímajte, to vôbec nie je podstatné! Ja som sa chcel iba pochváliť. Vrátim sa späť k tomu čo som chcel napísať...

"Otvor, to som ja Stano!" zakričal som do zvončekov a prstami som zvieral kľučku na dverách. Hneď ako sa rozoznelo to odporné bzuuum som ich potiahol a vošiel dnu. Kurva! Vraj moderná doba?! Nenašiel som ani vypínač od svetla a dole vo vchode podozrivo smrdeli pijácke šťanky. Stále nechápem prečo v tom vchode nemáme svetlá na fotobunku, mohol som mať suché topánky. Bola dosť tma, kedysi keď som bol v tme, bál som sa, teraz už nie. Možno je to vekom, možno tým, že sa v nej cítim bezpečnejšie, možno tým, že v tme sa dá čúrať pod schody...

A v tme prichádzajú aj víly. Bože, zase si dakto pomyslí, že som blázon. Kto si to pomyslel teraz, ten nech radšej už nečíta ďalej, nech nestratím všetku úctu...
Vily...To sa píše aj vraví jednoducho, že víly prichádzajú. Videl dakto z Vás už vílu?! Asi ešte nie. Ja som ich tiež nikdy predtým nevidel.

Stále to číta dakto, kto mi nebude veriť? Tak heš, heš!!!!

Keďže som sa zbavil tých čo by mi nakoniec vynadali a vysmiali sa mi, tak môžem písať ďalej. Víly. Ja viem, opakujem to asi príliš často, ale od tej noci mi to stále behá hlavou.

"Ahoj dobrý človek" Úplne tenulinkým hláskom sa ozvalo malé svetielko v strede tej temnej chodby. Nebolo to také ostré svetlo, skôr niečo ako keď poznáte svätojánske mušky, len väčšie. Nezľakol som sa, neviem prečo, inokedy by som spanikáril, kričal, reval, behal, sral od strachu, ale možno som bol trocha viac podgurážený ako zvyčajne a myslel som, že to je tým vínom (hoci mi je jasné, že z vína by som ťažko mal halucinácie). Priznávam, mal som aj trocha trávy, nie veľa, ozaj, len taký maličký kúsoček, presne taký ako tá svätojánska muška. No aj keby to bola haluška, slušný musím byť, aspoň tak am to všade učili...
"Pekný deň, teda noc želám svetielko" Spravil som krok k tomu svetielku. Videl som jej obrysy, úplne dokonalá žena (ešte som vtedy nepoznal Mišku) a na chrbte mala tie krídelka, ako v tej rozprávke. Neviem jej názov, nepozerám rozprávky.
"Kto si do frasa?!" Nedalo mi to. Musel som sa jej to opýtať, či to náhodou nie je nejaká rodina. Síce nemá nikto z rodiny krídelka, ani taký zakrslý nikto nie je, ale jeden nikdy nevie. Keby som bol vedel, že to je víla, tak nie som k nej taký hrubý.
"Víla som" Opäť zapišťala...
"Hej a ja som Chuck Norris..."
"Víla som" Opäť piští...
"Drobné nemáš?" Vyzerala ozaj bohato, no aspoň sa tak trblietala ako zlato... Je to hlúpe od víly pýtať drobné, ale ak neskúsiš, nedostaneš nikdy...
"Chceš peniaze?" Opýtala sa a jediným zamávaním krídelok sa priblížila až k mojej tvári. Videl som jej do tej drobnej tváričky, bola asi taká veľká ako korunáčka a tvár malá dokonalú, ako hviezdy z Hollywoodu po desiatej plastike.
"No šak keď máš, tak mi daj!" Myslel som, že ozaj bude mať peniaze a ja pôjdem ešte na jedno vínko.
"Budeš ich mať" Zase povedala. Stále len tak stroho.
"Ale ja chcem teraz, nemáš?"
"Budeš mať"
"Do frasa..." Nasrala ma. Neznášam sľuby, chcem činy...ako nejakého hnusného chrobáka som ju rozpučil medzi dlaňami. Jej bezvládne telíčko som upustil na zem a ruky slizké od jej vnútorností som si vytrel do mikiny.
"Hnusné chrobáky..." Pomyslel som si. Od toho Černobyľu ani chrobáky nie sú to čo boli (nepamätám ich predtým, ale babka rozprávali)...

Vyšiel som po schodoch, utrel si topánky do rohože a premýšľal, či som spravil dobre, že som ju zabil. Teda ale ja som nikdy nevidel víly, nevedel som, že môžu zomrieť. Ak to víla bola. Nejako som na to prestal myslieť, skôr sa mi v hlave hmýrili jej posledné slová, že budem mať peniaze. A zase ma všetci znenávidíte, že mám rád peniaze, pokrytci, však aj vy ich milujete! Len žvásty a keci o tom, že aké sú nepotrebné a o tom, že kazia charakter, no a čo?! Budem mať peniaze aj keď som ju zabil? Ale veď ja som nechcel, to ona provokovala...

SENZÁCIANa nemenovanom sídlisku v Prešove bola z noci na ráno, objavená istým Jozefom H. víla. Nejde o žiadne novinárske kačice, ani o zavádzanie. Nájdená víla bola síce mŕtva a vedci stále skúmajú či nejde len o nejaký nepodarený žart, ale podľa najnovších vyjadrení je s najväčšou pravdepodobnosťou nevyvrátiteľné, že víla je skutočná. Nikto nevie, odkiaľ sa nabrala a prečo zomrela, ale je jasné, že šťastný nálezca zbohatne. Americká vláda mu údajne ponúka 3mil. dolárov, ak daruje svoj nález štátnemu vedeckému ústavu vo Washingtone ako svetový unikát... atď... Viete akú senzáciu dokážu v novinách spraviť z jednej sprostej víly. A ten Jozef H., mimochodom, bol môj sused. Chumaj! Od vtedy sa mu nezdravím. Samozrejme, že "jeho" vílu dal tým skurveným amíkom a oni mu zaplatili, teraz býva dakde vo vile, vyváža sa v bavoráku...

Nabudúce keď zabijem vílu, nenechám ju ležať na podlahe...Vraj "zbohatneš!" kecala tá víla, mám holé ruky. A stavím sa, že nikto mi neuverí, že tú vílu som objavil prvý, že ten Jozef H. mal len obyčajné šťastie a mal by mi dať polku jeho majetku (minimálne).

Poviem pravdu, ten príbeh by mal pokračovať do hlbokej pointy, ako som si uvedomil, že peniaze nie sú všetko, lenže vyšiel som vonku nasraný, že som nezbohatol. Nasraný z Jozefa H., ktorý mal šťastie. A keď som nasraný potrebujem víno. A keď potrebujem víno, potrebujem peniaze, lenže tie som nemal. Takže žiadne ponaučenie, že peniaze nie sú všetko nebude...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu