Pár minút váham, ale nakoniec sa odhodlám. Skúsim to napísať tak, aby to nebolo prehnane osobné, tak že by som to zajtra ráno hneď vymazal.
________________________________________________________________________
Z diaľky sa blíži búrka, vidím obrysy Slánskych vrchov priamo z okna a spoza nich sa vyvaľujú veľké kopy mrakov, ktoré nepretržite osvetľujú blesky. Vystupujem z nočného spoja, ktorý je poloprázdny. Cítiť ho trocha za cigaretovým dymom a chľastom. Keby tu bol ešte výčap, bol by to vcelku kvalitný pajzel.
Búrka ma ženie dopredu, kroky mám rýchle. V hlave mám spúšť. Rozmetalo ma tornádo, zničilo všetko, o čo som sa prácne snažil už pár týždňov.
V hlave mám pár predchádzajúcich chvíľ a ustavične si ich premietam...
Aké by to bolo jednoduché zabudnúť. Stačilo by pár sekúnd. "Vymazať? ", nevahal by som - "ANO! ". Ale nemám na to odvahu, zámerne sa vyhýbam všetkému čo mi pripomenie tú tvár. Je to občas až zúfalé a smiešne. Potom sa vyberiem do mesta a každá tvár mi pripomína len jedinú - dívam sa do zeme.
Viem, že nerobím chyby. Dosť trúfalé tvrdenie, ale robím čo cítim a to nikdy chyba nebude! Aspoň ja si to za ňu nikdy brať nebudem!
Premýšľam nad dnešným večerom celou cestou kým kráčam domov.
Sedím na zastávke a už z diaľky vidím svetlá autobusu. Cítim taký istý tlak kdesi vnútri, ako keď som ju mal prvýkrát vidieť. Rýchlo pozriem do skla na zastávke s nádejou, že sa tam trocha uvidím a rukou si prehrabnem vlasy, len pre vlastný lepší pocit. Bojím sa toho, až vystúpi a usmeje sa. Keby vystúpila so zalomenými rukami a naštavným výrazom. Keby prišla a bola odmeraná a ja by som nahodil chladnokrvný výraz. Úsmev by neprišiel ani do úvahy. Možno by sa ma nezmocnil ten otrasný pocit.
Hydraulika dverí unavene povzdychla a dvere sa otvorili. Stále som ešte pozeral úplne opačným smerom, ale počul som to. Počul som vrvau ľudí okolo dverí. A chcel som svoj pohľad pozdvihnúť k dverám, až keď budem mať istotu, že ju neuvidím na schodoch, ako schádza dole. Je to ako z filmu. Z kopy ľudí natiskaných v MHD, zrazu z dverí vystúpi niekto, kto dokázal vždy rozbúchať moje srdce do nepríčetnosti. Ešteže sa okolo nezjavuje biele svetlo, asi by som už nepochyboval o anjeloch.
Zdvihnem zrak a som spokojný, že autobus už zatvára dvere. Z tej kopy ľudí, čo sa vyhrnuli von mi vôbec nikto neudrie do očí. Nechápem ako oči vedia okamžite trafiť tam, kde majú. S pekným úsmevom pristúpi ku mne. Objatie. A následné rozpaky, neviem čo povedať. Čosi hatlám a mrmlem, ale nemá to nijaký efekt. Ani sám neviem čo som chcel povedať.
Aké je jednoduché si povedať a vytýčiť isté ciele ktoré neprekročím. Najprv spravím jeden kompromis - stretneme sa. Potom druhý - úsmev. Tretí, štvrtý...zrazu sa všetko rúca. Hlásia sa staré pocity a len silou vôle dokážem stále sa tváriť ako chápavý kamarát.
(Do frasa, keby som bol superhrdina, schytím ťa okolo pásu a pritisnem najbližšie k sebe ako by to šlo. Neodlepil by som sa od tvojich pier...)
Kráčame vedľa seba a ja mám príliš rozhádzané myšlienky, nedokážem nejako súvisle, rozumne a nezaujate komunikovať. Snažím sa zo všetkých síl, ale zvládať toľko vecí naraz nedokážem. Ešteže sú všade ľudia a psy. Všetko sa dá okomentovať.
Nechcem počúvať čo robila bezomňa. Prirodzene, ma to zaujíma, ale viem, že každá odpoveď ma zarmúti. Všetko čo robí bezomňa ma bude štvať. Aj keby čisila kanály od hovien, mne by to bolo jendo, sralo by ma, že to robí bezomňa! Najradšej by som povedal, nech mi nič nevraví. Chcel by som si sadnúť do trávy na moňôj sveter. Možno aj bližšie ako sa na kamrátov patrí. Nevravieť nič. Vtedy by som bol spokojný. Občas je lepšie nevedieť, ako byť sklamaný.
Vždy, pri každej vete, o ktorej viem, že mnou otrasie, si začnem niečo pospevovať, pískať, alebo len tak hlúpo rozhadzovať rukami. Chcem vzbudiť dojem nezáujmu, nie kvôli nej, ale kvôli sebe, aby som si vsugeroval, že sa nesmiem už nad tým zamýšľať.
(Napadlo ma, ako som včera opitý blúdil mestom. Bolo plné ľudí a oproti mne ustavične chodili samé páriky. V hlave sa mi vynorila predstava, ako ju zrazu vidím ísť oproti s niekým. A držia sa za ruky. Neváhal by som, okamžite by som pristúpil k ním. Jej by som sa pekne pozdravil a snažil sa možno aj dať pusu na líce, nech sa diví. Potom by som sa trocha oddialil a najsilnejšie ako by som vedel, by som tomu týpkovi vrazil do zubov...)
Všetko mi čosi pripomína, nie je krok, aby sa nevynorila nejaká spomienka. Spolu s ňou sú o to intenzívnejšie. Snažím sa byť taký, akým som, ale robím presný opak. Neviem to ovládať.
Sprvu som mal chuť sa ísť opiť, poriadne, nech poviem všetko čo chcem, nech sa prestanem ovládať, nech ráno mi nebude zle z chľastu ale zo mňa samého...
Nevišlo a šli sme do tesca len tak poobzerať to tam. Je to fajn zabíjanie času. Pozerať knihy, mapy, CD, jedlá a všeliaké hlúposti. Zarazilo ma, keď sme zašli na oddelenie pre malé deti a do rúk vzala také maličké topánočky so slovami "chcem už decko". Viem, že to bolo ironické, ale keby som smel pokračovať, dodal by som: "naše decko", tak ako sme sa kedysi bavili. Miloval som tie reči o budúcnosti. Akoby to bola úplna samozrejmosť, že budeme mať domček, dvoch psov, veľkú záhradu a ako auto staručkého chrobáka. Všetko bolo reálne, nikdy som o tom nepochyboval. Chceli sme to, mali by sme to! Hoci netuším ako, ale prisahám, že mali!
Kroky nás ďalej viedli okolo frekventovanej a strašne hlučnej cesty smerom na Košice. Chcel som z nej preč. Nenávidím tú atmosféru pri cestách. Za mosotm cez rieku som zabočil na poľnú cestičku, kadiaľ chodievam na ryby. Cez vysokánsku trávu som sa predral až k "mostíku", ktorý spájal oba brehy rieky. Bola to len obyčajná rúra, ale chcel som tu posedieť, porozjímať, možno nabrať odvahu na nejaké slová, čo pohnú tou situáciou medzi nami. Mám pocit, že sme obaja uviazli v nejakej pripasti, ani vonku, ani dnu...Chcel som to zmeniť.
Vyštveral som sa hore a sadol tak, aby mi nohy viseli vo vzduchu, bavilo ma pozerať na nich a hýbať nimi len tak, akoby som šliapal vo vzduchu. Snažil som sa ju presvedčiť aby sa pridala, ale nepodarilo sa. Zoskočil som sklamaný dole a opäť sme sa drali tou vysokou trávou. Nemal som chuť chodiť. Chcel som si sadnuť vedľa nej a hoci aj byť ticho, ale aspoň sa pokušať ujasniť si všetko v hlave. Kráčali sme ďalej a snažil som sa byť stále veselý, hoci únava z predchádzajúceho večera bola asi na mne zjavná. Stále ma to ťahalo na miesta kde sme boli prvýkrát. Úzke uličky na Solivare, maličké domčeky so psami a čerešňami vykukujúcimi spoza plotov. To pomalé tempo chôdze ma úplne deptalo. Sem tam som zrýchlil, nadbehol si pár metrov. Celý čas som premýšľal nad tým, že za mnou zaostáva, mal by som sa otočiť a čakať ju. Ale čosi vo mne mi vraví aby som to ešte neurobil, aby som urobil ďalší, ďalší krok a až potom sa zastavil a obzrel sa. Akoby som na ňu zabudol, hoci to je presne naopak.
Ostávame sedieť na autobusuvej zastávke a kedže je už noc, autobusy ani ľudia nás neotravujú. Sme sami. Tak som to chcel celý čas dosiahnuť a teraz sa zmôžem akurát na nenápadné pohľady, tak aby si ma nevšimla. Chytám sa každej hlúposti, len aby som niečo vravel, nemám problém rozprávať, ale všetko mi príde ako nevhodné. Chcel by som veselú debatu plnú smiechu, ale čo ak by som tým dal najavo, že už ma netrápi? Chcel by som debatu možno depresívnu, tak aby videla, že aj napriek všetkému mi ešte chýba, ale čo ak by zistila, že ma ešte dokáže trápiť?
Snažím sa voliť nenútený, ale o to viacej nanútený, tón, akoby som bol dokonale vyrovnaný s celým bytím. Každučké gesto, každučké slovo si premyslím. Nikdy to nerobievam a predsa.
Atmosféra ja krásna. V pozadí sa už blýska, ľudia sú akýsi pomalí, prechádzajú sa len tak hore dole po uliciach zaliatých oranžovým svetlom lámp. Zastihnem sa ako ustavične klepem nohou, som strašne nervózny a neviem čo robiť a ako sa správať.
"Poď preč odtiaľ! " V okamihu som sa postavil a zavelil akoby to bolo nezmeniteľné rozhodnutie a aj bolo, aspoň pre mňa.
"Ale kam? " Pýta sa okamžite a ja už s tušením tejto otázky sa obezrám okolo a rozmachujem sa rukami na všetky strany pričom rozhodne vravím "kdekoľvek". Som nervózny, chcem rýchlo stade preč, musím.
Premýšľam príliš veľa nad hlúposťami. Presne viem, že za ten krátky čas, čo sme boli spolu vonku, jej niekto 4krát prezvonil. Chcel by som vedieť, kto to bol. Ale predsa obaja vieme, že sa hráme hru na nezáujem.
Tak by som chcel byť dotiervý. Vypytovať sa a robiť výčitky. Ale zmôžem sa len na ľútosť seba samého, že mne sa toľko pozornosti nikdy neušlo, alebo len málokedy, aby mi okamžite prezvonila, alebo napísala. Alebo tak veľakrát za tak krátku dobu dala vedieť, že jej chýbam, to mi vždy chýbalo. Asi sa ohlasila žiarliosť...
Došli sme až na sídlisko a bez slov sme proste obaja vedeli kam ideme. Akoby neboli potrebné slová, ani pohľady, akoby na ceste boli nakreslené značky. Tak presne sme kráčali vediac kam. Ustavične som zazeral. Mám rád pohľad na tú jej tvár, hoci ma to vždy zabolí niekde vo vnútri, že už nie je moja. Ale nezáujem, predsa tak sa hrá hra na "kamarátov".
Predstavujem si mnoho situácií. Čo by som robil, keby mi dala pusu? Spravilo by to so mnou niečo? Čo ak by ma tak nenápadne vzala za ruku? Čo ak by mi povedala, že jej to je všetko ľúto? Dokázal by som ešte prepáčiť? Netuším, ale viem, že nech by sa stalo čokolvek z toho, opil by som sa ako už dávno nie. Možno, že len tak z trucu...
Na(ne)šťastie nič také nehrozí, mohli by sme, teda aspoň ja určite, dostať Oskara. Herecký výkon po dnešnom dni hodnotím ako vcelku dobrý, nedal som najavo city, ani tie čriepky lásky čo sa nedali pozametať. Tajne dúfam, že všetky slová a pohľady z dnešného dňa boli len hra a nič viac. Keby sme sa nechali unášať srdcami, buď by sme sa pobili, alebo rovno skončili v posteli.
Kupujem si lístok a sadám si na odpadkový kôš. Čakáme spolu na môj autobus. Tvárim sa, že pozerám do zeme, ale oči mám celý čas zdvihnuté trocha vyšie, vidím ako stojí vedľa mňa. Až teraz si uvedomujem ako to medzi nami je. Dojem, že sa hráme len hru, bol len môj. Možno posledný zúfalý víkrik nádeje. Zavrčí autobus a s takýmto trpkým zistením vstávam z koša a obímem ju. Tá vôňa. Tá mi ostane v nose do konca života. A asi aj pocity aké dokáže zanechať len prvá, aj keď nevydarená, láska. Natlačím sa ku dverám a cítim ako sa z autobusu vyvalí ten hnsuný zápach cigariet a chľastu, ale nočné spoje nikdy neboli luxus.
Pozdravím sa čo najsmutnejšie, aby videla, že som si uvedomil všetko, a že mi to vŕta hlavou. Ešte poviem v náhlení, nech sa mi niekedy ešte ozve. "Môžeš aj ty" Odpovedá. Môžem, ale obávam sa, či to ešte ja dokážem urobiť...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
black_soul
8. 6.júna 2009 20:02
taketo stretnutia mi pridu ako dobrovolna samovrazda..aj moj brat sa parkrat stretol s byvalkou ktoru stale miloval a nedopadlo to s nim dobre.. ach..aky smutny blog chce to cas..
Napíš svoj komentár