Opäť ho pochytila túžba stratiť sa. Nie úplne, aby ho už nikto nevidel, ale stratiť sa na pár chvíľ. Tak aby mal pocit, že aspoň na hodinku je sám kdesi preč od príšerných ľudí...
Krásna hudba prírody, konáriky praskajúce pod nohami a zurčiaci studený potôčik, z ktorého si nabral vodu. A, v ktorom už toľkokrát pytliačil. Do rúk lovil krásne farebné pstruhy, ktoré sa ako blesk hnali touto bystrinkou. Dotieravé muchy si vôbec nevšímal, akoby to patrilo k celému divadlu prírody. Bol opäť sám. Ale túto samotu miloval. Samota v prírode a samota v meste sú tak odlišné.
Už po pár minútach chôdze mal topánky mokré od rosy, žlté od peľu púpav a na mikine pár neodbytných hlavičiek z bodliakov, ale to všetko ho robilo ešte viac šťastným. Akoby to bol dôkaz, že je to naozaj...
Obzrel sa za seba.V diaľke, na konci lúky, uvidel stodolu, kde sa celé detstvo hral so všetkými možnými nástrojmi, kde sa skrýval do sena, kde našiel maličké mačiatka... a bol šťastný, že ešte stále existuje miesto, kde sa zjaví na tvári úsmev. Poľnou cestičkou si rezko vykračoval smerom k lesu, kde mal v pláne sa zase raz "stratiť". Lenže stratiť sa v týchto horách, bol pre neho nonsens. Poznal ich až príliš dobre. Určite poznal aj každučký strom. V prítmí lesa pod starými vysokým dubmi. Koberce machu a papradia, vlhký vzduch, ktorý sa tak ľahučko vdychoval. Jeho jediná skutočná láska, ktorá ho nikdy nesklame...
Prešiel veľa kilometrov hustým lesom, raz za čas zastavil a díval sa okolo, akoby pohľadom hltal energiu, ktorá vyžarovala z okolia. Niekdy sa zľakol ked mu za chrbtom zapraskali konáre. Vždy sa obzrel, ale z predstáv, že je za ním diviak, sa nakoniec vykľula malá veverička. Pokračoval a zaumienil si prejsť ešte cez jeden smrekový les až k starej, ľuďmi zabudnutej zrúcanine hradu, kde dokázal niekedy presedieť aj celučký deň. Cesta už nebola dlhá. Staré machom a lišajníkmi zarastené sivé kamene sa týčili na vysokom strmom kopci, na ktorý nemal odvahu vyliezť len tak hocikto. Ale on mal svoju vlastnú cestičku, o ktorej vedel len on a tá bola vcelku ľahko zvládnuteľná aj pre menej odvážnych.
Po tom, čo sa vydriapal hore vrchom až k samotným skalám, naskytol sa mu neskutočný výhľad na hory, ktoré sa majestátne týčili okolo. Mal akoby svet na dlani. Vždy ho mrzelo, že takýto krásny výhľad, tú všetku úžasnú atmosféru, nemôže nikomu ukázať. Ale zvykol si, nikdy tu nikoho nevzal. Ani raz, vždy tu bol sám. Ale šťastne sám. Nazbieral staré suché konáre, ktoré boli naokolo a spravil si ohník. Opiekol slaninku, niečo podhodil slintajúcemu psíkovi. A takto nasýtený sa oprel o starý múr, ktorý príjemne chladil v horúcom letnom dni. Nevedel sa nabažiť toho pohľadu, ktorý sa mu naskytoval...
Nemal už tie depresívne pocity, nepotreboval víno, nesmútil... proste liek na dušu. Len toto ho dokázalo vyliečiť. Lenže, žiaľ, toto je len krátkodobá liečba, ktorá vždy pominie, len čo sa vráti späť do mesta. Nenávidel už mesto, nenávidel to, že slnko už zapadá, a že sa musí vrátiť späť do sveta, kde sa necíti byť šťastným... ale musel.
A tak zase sedí za počítačom a snaží sa odreagovať od reality písaním nezmyselných blogov. Clovek v meste nemá byť sám, ale on je. A mestská samota je zdrvujúca, pretože naokolo je tisíc ľudí, ale ľudí, ktorý nevidia ostatných tisíc ľudí, ktorí sú okolo nich...
_____________________________________________________________________
Len tak mimochodom: Kto nabral to sebazaprenie a prehryzol sa až nakoniec tohto blogu, môže si pozrieť pár fotky z toho hradu a prírody v mojom albume...
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
laciskoo
29. 7.júla 2007 22:41
Mne pride najuzasnejsia priroda v noci
2
Nebolo to sebazaprenie,píšeš krásne a uuž idem na fotkyyy
Mimochodom, tie dve posledné vety... pravda.
Mimochodom, tie dve posledné vety... pravda.
3
nahodou, mne taka mestska samota vyhovuje. je v tom trovhu anonymity, ale zase viem, ze ludi, ktorych mam rada, si v dave vzdy vsimnem a takisto aj oni mna a to mi staci. aj preto by som mesto nevymenila za nic na svete a ked som teraz v blave, tak to uz vobec.
4
dobre sa mi to citalo..aj ja som na par dni unikla z mesta do krasnej prirody..
a vratit do BA sa mi nejak nechcelo..
sice som nebola sama ako ty, ale prirodu som si uzila asi rovnak
a vratit do BA sa mi nejak nechcelo..
sice som nebola sama ako ty, ale prirodu som si uzila asi rovnak
5
krasne... a mi je tak luto, ze nestiham docitat tie predosle veci, lebo zase odchadzam... ale ja to raz dozeniem, tak sa to neskus vymazat, uz som taky sok zazila pri inej osobe
a na ten hrad... rada by som sa tam isla raz pozriet
a na ten hrad... rada by som sa tam isla raz pozriet
8
spomenula som si na letne tury co som uz absolvovala tento rok..a musim ist na dalsie..hovori sa o strelcoch ze miluju prirod.pravda,uplne ma dobija energiou.sede smutne ulice..natoz este bratislavy..su des..
slaninu neznasam
slaninu neznasam
9
Sebazaprenie??? Ja by som v sebe musela nájsť neskutočne veľa sebazaprenia na to, aby som sa donútila to do konca neprečítať! Bolo to nádherné, a poviem ti jedno, na začiatku som mala pocit, že čítam svoj vlastný blog, písal si to veľmi podobným štýlom a bolo to veľmi príjemné na čítanie, úplne to pohladilo na duši a aj ja sama som si spomenula na miesta, kde sa rada vraciam, kde unikám pred mestskou samotou, ktorá sa do mňa zahryzáva pri čakaní na lásku, ktorá je ďalej, než by si moje srdce prialo.
Samota v meste je často zdrvujúca a dúfam, že keď už ju budeš cítiť, tak ťa vždy bude nútiť písať takto "nezmyselné blogy", aby som sa vždy mala na čo tešiť.
Samota v meste je často zdrvujúca a dúfam, že keď už ju budeš cítiť, tak ťa vždy bude nútiť písať takto "nezmyselné blogy", aby som sa vždy mala na čo tešiť.
Napíš svoj komentár