Bola doba, bola...

- Cítiš ako voňajú?
- Krásne, ako vanilka. Ako ked mamka pečie koláčiky. Ale naše sú lepšie. Oveľa lepšie. A obaja sa skláňali nad pieskovými koláčikmi. Radosť z každého vydareného koláčika bola taká nesmierna a taká skutočná, akou dokáže byť len detská radosť. Pár metrov od bydliska, ale stačilo to k šťastiu.

Ked po prvýkrát prebehol cestu, kde mal zakázané chodiť, zrazu si pripadal ako hrdina. Akoby práve pokoril svetový rekord. Ked si mohol kopnúť do lopty a trafiť bránku, bol zrazu Ronaldo a akoby počul ovácie tisícov ľudí okolo. Ked sa po podlahe preháňal s červeným ferarri, pričom ústami vydával zvuky motora "vrrrr", vtedy mal pocit, že vietor mu rozfukuje vlasy, že každý človek sa za ním obzerá a závidí.

Ked sa skrýval na pôjde, kde mal vlastný zatuchnutý svet, prehraboval sa v starožitnostiach, kde našiel akýsi kľúč poctivo zabalený do starej ponožky a dokiaľ v kope starých bedien nenašiel ten správny otvor, do ktorého ten kľúč patrí, neprestal ho strkať do každej kľúčovej dierky. Naraz "cvak" a s vrzgotom otvoril starú truhlicu, ktorej veko bolo tak ťažké, že ho ledva udržal. Na spodku krabice ležalo čosi, čo ho ohromilo. Staré zaprášené fľaše.

- Co to môže byť? Pýtal sa sám seba. Poutieral fľaše starou handrou a hned mu bolo jasné, že to nie sú žiadne vnútornosti vo fľašiach a iné nechutnosti, ktoré si hned začal predstavovať. Hoci ešte nechodil do školy, vedel už čítať. Na fľašiach dokázal rozlúštiť nápisy "vodka" a "borovička", hoci mäkčene mu ešte veľmi nešli, ale dokázal pochopiť, že to je alkohol. Ten príživník na ľudskom nešťastí. Vždy mu vtĺkali do hlavy "Nikdy nepi!". Ale nechápal prečo mu to všetci kážu, ked všetci pijú. A mal na to zlosť. Prečo by mal byť iný ako oni?!

Chcel sa zahrať na dospelého, mať ten pocit, že už dospieva, hoci mu ešte len teraz začínalo detstvo, ktoré si nevedel vážiť. Slabé detské rúčky sa namáhali kým otvorili vodku. Páčil sa mu ten názov. Vodka. V predstave sa mu vyrojili zurčiace pramene v lese, potôčik plný malých plachých pstruhov a myslel, že vodka je určite kúsok z tej krásy. Myslel, že to utíši jeho smäd. Pozrel do fľaše. Krásna číra voda, teda vodka. Napil sa bez rozmýšľania...

Vydralo sa z neho niekoľko citosloviec, ktoré značili, že bol znechutený, tým čo práve ochutnal a ihned začal pľuť na zem zvyšky toho páliaceho, nechutného svinstva.
- Nikdy viacej! Zaprisahával sa. Zatvoril fľašu, položil ju s nenávisťou späť do truhlice a zavrel ju. Všetky predstavy o krásnej čírej vode so pstruhmi zrazu zmizli. Ostala len trpká chuť v ústach a zdesenie nad tým, prečo to všetci ľudia, na ktorých sa díval odspodu, pijú...

Dalej sa už nad tým nezamýšľal. Pocity, nálady, myšlienky... Všetko vtedy bolo prchavé. Nikdy sa nad ničím netrápil, nikdy nevidel problém, mal sny a veril, že ked chce byť kozmonaut, tak ním aj bude. Vždy vravel "kúpim si Ferrari, kúpim si dom, budem mať ženu a deti až vyrastiem..." a on ozaj vyrástol...

V škole sa cítil byť uväznený. Známky mal vždy najlepšie z triedy, ale v triede sa zdržiaval, len ked musel. Neraz vyskočil z okna cez prestávku a šiel proste domov. Rodičom nahovoril, že škola im skôr skončila. Potom sa mu na to vždy aj tak prišlo. Pár náučné po zadku a pokarhanie, lenže nespútaná dušička to bola. Učiteľky mali s ním strach niekam chodiť, lebo sa vždy vytratil a šiel si po svojom.

Proste nikdy nemal pocit, že niekto nad ním musí mať dozor, hoci sa ešte po škole hrával na pieskovisku. Vždy s ním boli problémy. Nie ako to býva, že niekoho prichytia na záchode ako skúšal fajčiť, ale vždy utiekol. Kedykoľvek a kdekoľvek. "Zákaz vstupu" čarovné slovíčko, ktoré vždy prehliadal a namiesto zákazu tam videl príkaz "musíš vstúpiť!"... Museli ho skrotiť...

V škole mu dali kadejaké funkcie, ktoré musel zodpovedne plniť, na výletoch musel chodiť 5 metrov od učiteľky. A potom si žil po svojom. Prišiel domov, umyl sa, najedol a do večera ho doma nebolo. Raz prišiel s rozbitým nosom, potom s odretými kolenami, potom s popálenou mikinou... neskôr ho už doniesli domov policajti. A aj rodičia pochopili, že s ním dačo treba robiť, lebo raz im ho možno už nedonesú...

Tak začal povinne, hoci namietal, navštevovať umeleckú školu, kde sa učil hrať na violončelo. Sedem rokov mu to vydržalo. Pokiaľ ho tam vozil otec, šlo všetko tak, ako si to predstavovali rodičia. Malý chlapec postupne sa učil narábať so sláčikom a aj ho to začínalo baviť. Ale čím bol starší, tým viac na to kašľal a spolu s veľkým violončelom na chrbte sa túlal po sídlisku.

Casto ho zastavila stará babka a s prívetivým hlasom sa ho pýtala či zablúdil, ale on nezablúdil, len opäť chcel využívať to, že mal krídla. Nie skutočné, ale mal ich. Krídla slobody a túlavé topánky. Postupne prestal navštevovať hodiny na umeleckej škole a začal sa flákať stále viac a viac...

Malý chlapček s okuliarmi. Umelo vytvorený štýl slušného chalana. Upravený, učesaný, na pohľad inteligentný chlapec. Neznášal ten výzor, ktorý sa páčil všetkým dospelým. "Aký zlatý chlapec" a vtedy mal sto chutí jednu vylepiť o niekoľko desiatok rokov staršej pani.
Pozeral do zrkadla a bol nespokojný. Rozstrapatil si vlasy, obul staré trampky, natiahol na seba bratové vyblednuté metalové tričko. Pozrel na seba teraz. Hned to bolo lepšie. Konečne mu nikto nemohol povedať "ty si zlatý"... Celý život sa len túla. A sám. Tak mu je najlepšie... aspoň si to nahovára.

Po stovkách prázdnych fľiaš si spomenul, ako ked bol maličký, si prisahal, že nikdy nebude piť. Kamarátov ovoniavajúcich koláčiky z piesku, nahradili kamaráti ovoniavajúci marihuanu, "ochutnávajúci" pervitín. Všetka prchkavosť pocitov sa vytratila, teraz sú stále. Nepríjemné, slizké myšlienky, ktoré sa vždy znova a znova vracajú...myšlienky na všetko, čo medzi tým bolo, zatieňujú odvahu myslieť na to čo možno bude...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu