Buď, alebo...

V ten deň, keď sa to rozhodnem spraviť. Chladnokrvne by som si pripálil cigaretu, vyfúkol dym, pričom by sa z dymu stalo nejaké krásne srdiečko, alebo aspoň obyčajný krúžok. Potom by som ešte nedofajčenú cigaretu utopil v pohári s whisky a ľadom. Bez emócií by som kopol do dverí, odpľul si, žmurkol na akúsi kurvu pri dverách a zaštrngal kľúčmi od môjho bavoráku. Pomaly by som nastúpil do môjho čierneho nablýskaného auta a neponáhľal by som sa. Pomaličky by som vyparkoval, tak, aby každý videl, že to auto je moje. A nečakane by som dupol na plyn, aby kolesa pišťali. Všetci by sa otáčali, staré babky nadávali a tie ženské v minisukniach naokolo by snívali...

Nahlas by som si pustil hudbu, ruku si dal pod môj kožený kabát a uistil sa, či tam mám svoju zbraň. Slnečné okuliare mi dokonale zakrývajú pohľad a zlatá reťaz na krku mi trčí spod čiernej košele. A šiel by som za Tebou. Priamo tam kde viem, že si. Opäť by som zastavil na okraji cesty a z diaľky zamkol moje auto, tak aby bolo jasné, že je moje. A vieš čo? Možno by som ťa ani neľúbil, ale keď ty si tak kurevsky krásna, že sa proste hodíš k môjmu autu a ku mne. A bola by si moja ozdoba...

S pocitom, že všetko je super by som prežúval melónovú žuvačku a čakal, pokiaľ dôjde výťah až zo sedmičky. Prestupujem z nohy na nohu a trocha som nervózny kde ten výťah trčí. Prstami si ešte raz prejdem po vnútornom vrecku a nahmatám tam svoj pištoľ. No, človek nikdy nevie, možno ju ani nepoužijem, ale hodí sa ku mne tá zbraň. Proste k takým, ako som ja zbraň patrí. Výťah zastane a ja na zem vypľujem žuvačku. Prehrabnem si vlasy. Upravím svoj čierny oblek a košeľu rozopnem až po hruď, nech je celá moja drahá zlatá retiazka vidieteľná...

Uprene sa dívam na čísla, ako sa míňajú. Jednotka, dvojka, trojka...sedmička. Výťah zastavil. A ja sa nikam nenáhlim. Ešte raz sa pozriem na svoje topánky. Sú trošku špinavé, tak sa zohnem a utriem ich do bielučkej vreckovky. Nohavice sú dokonalé. Prehrabnem si znova vlasy, kopnem do výťahových dverí a ocitnem sa pred tvojimi dverami. Prečítam si pre istotu meno na dverách. Tu bývaš!

Jediným riadnym kopom do dverí sa rozletí zámok a ja s pištoľou v ruke sa tvárim ako doma. Otváram všetky dvere a zazerám do všetkých kútov. Ja si ťa aj tak nájdem. Ani dlho nehľadám a mám ťa. Moja zbraň presvedčí všetkých, ktorí sú proti tomu, aby som ťa uniesol, aby boli ticho. Prehodím si ťa cez plece. Hoci možno by si šla aj dobrovoľne, ale takto to je akčnejšie. Krásne čierne šaty, úžasný účes, dokonalý make up a vysoké topánky. Si moja krásna "potvora".

Bezohľadne by som ťa hodil na predné sedadlo do auta, dal ti bozk a povedal: "ticho!". Samozrejme, mala by si strach. A bolo by ticho. Ja by som sa teraz sústredil len na to, že za mnou sa ženie celý policajný zbor, ale ani to by ma nevzrušovalo. Utiekol by som im. Pár krát by som vystrelil zo zbrane a prestrelil im gumy, boli by v riti. A rýchlo by som si ťa odniesol do Košíc na letisko, kde nás už čaká súkromné lietadlo. Smer priamo na slnečné pobrežia, pod palmy, tam kde naša krajina nemá podpísanú zmluvu o vydávaní odsúdených alebo zločincov...

____________________________________________________________________


V ten deň, keď sa rozhodnem spraviť to. Chladnokrvne by som si popíjal moje ovocné víno (možno už posledné). A hoci nefajčím, vyfúkol by som zrazenú paru do chladného ovzdušia a tváril sa, že fajčím. Ten výraz tváre, taký aký mávajú hrdinovia, ten by som mal. A bola by mi trocha zima. Dopil by som posledný glg z toho vína a fľašu by som vyhodil kamsi za seba. Jej posledný ston bolesti, by ma vôbec nevytáčal. Vstanem z lavičky a obzriem sa okolo, či ma niekto náhodou nesleduje. Nemám rád ak sa na mňa ľudia dívajú. Oprášim si zadok, ale aj tak mám svoje staré deravé rifle už zažraté od špiny, nijako to nepomohlo. Zazipsujem si aspoň svoju mikinu, nech sa mi vietor nedostáva tak pod kožu. Trasiem sa od zimy. Alebo skôr od strachu. Strachu z toho, čo sa chystám urobiť...

Neisto kráčam na autobusovú zastávku, vo vreckách hľadám aspoň nejaké drobné na lístok. Do vysvieteného automatu vhadzujem sedem korún a odložím si lístok. Váham. Mám strach. Nemal by som to robiť, určite nie, ale keď musím. Naozaj musím... Musím, lebo si pre mňa všetko Láska, nedokážem žiť, keď ťa nedržím za ruku...

Autobus prichádza. Vidím jeho svetlá v diaľke, v tej zime sa mi zdajú byť trocha rozmazané, ale bude to autobus určite. Vtisnem sa pomedzi staré babky a ženské do autobusu a sadnem si na najlepšie miesto, na ktoré mali zálusk asi všetci, ktorých som predbehol. Staré babky nadávajú, a tie ženské, tak tie si myslia, že som čudák, alkoholik, alebo možno aj feťák... Pochybujem, že by som sa niekedy vmestil do sna niekoho z nich.

Počas cesty by som počúval svoj mp3 a snažil by som sa upokojovať, pretože srdce by mi bilo ako o preteky. Prstami si vo vrecku nahmatám maličké červené papierové srdiečko, ktoré by som niesol tebe. Vystrihol som ho len nedávno. Snáď mi odpustíš, čo chcem spraviť. Do úst si strčím žuvačku a rýchlo ju začnem prežúvať, vraj je to dobré na upokojenie. Nesmelo vystúpim z autobusu na konečnej zastávke a ešte raz sa uistím, že mám to srdiečko. Obzriem sa. Nechcem pútať na seba pozornosť a nenápadne kráčam priamo pod tvoje okno.

Svieti sa v ňom. Ach, mať tak tú moc, byť tým svetlom a celú ťa obímať... Zohnem sa pre maličký kamienok na zemi a snažím sa trafiť do okna. Ale nemám svaly, ani švih, nedohodím až na sedmičku. Bolo by to romantické, keby si bývala na dvojke, alebo trojke, hádzal by som ti kamienky do okna. Alebo keby som vedel pískať. Mali by sme svoj signál...

Nesmelo stojím pri výťahu a prešľapujem z nohy na nohu, som strašne nervózny. Ruky sa mi potia. V duchu preklínam ten výťah, že neprichádza. Ale dočkal som sa ho. Predtým než doň vojdem si dám na hlavu kapucňu, lebo vietor mi poriadne postrapatil všetky vlasy. Vypľujem žuvačku do výťahovej šachty, ale nepodarí sa mi ju tam trafiť na prvýkrát. Kopnem do nej, nech sa stratí kdesi podomnou.

Stláčam sedmičku a výťah sa pohýna. Mám akýsi divný pocit na žalúdku, predsa len, únos nie je jednoduchá záležitosť. A môj únos je dokonale premyslený, ale bojím sa aj tak...
Zrazu výťah zastavil a za dverami výťahu ma čakali dvere, ktoré sú tvoje. Ešte mám šancu sa vrátiť, premýšľam... Ale nakoniec nesmelo otváram výťahové dvere a automaticky sa otáčam vpravo, ani nepozriem na menovku, viem, že tu bývaš. A váham. Akoby sa niečo malo stať. Po piatich minútach stlačím zvonček. Crrrn...

Počujem tlmené hlasy a kroky. Približujú sa. Srdce bije stále silnejšie. Za chvíľku ťa unesiem!

Otvoríš mi dvere a nechápavo, ale s takou krásnou iskrou šťastia sa na mňa zadívaš. Chcel som ťa pôvodne schmatnúť a bez zbytočných slov vziať so sebou, ale si bosá. A iba v tričku. Vonku je mráz.
"Obleč sa prosím a poď trocha vonku..." Poviem prosebne, hoci vo mne stále je pocit, že až vyjdeš vonku, nepozorovane ťa unesiem a nevrátim nikomu, nikdy... Výkupné v miliónoch dolároch by nepomohlo...

Si nádherná, úplne krásna. Čierny dlhý kabát a úzke nohavice. Si krásna. Možno ani nemám právo na to, aby som ťa smel ľúbiť. Staré trampky a úžasné, neposlušné vlasy. Milujem Ťa. Tvoj prívetivý pohľad, tvoje slová...

Nedokážem to... Nedokážem ťa len tak schmatnúť a vziať so sebou a možno by sme boli obaja šťastní, keby som to spravil, ale nedokážem. Držím ťa pevne za ruku a stále sa pohrávam s myšlienkou toho prvoplánového únosu, ale ako vždy, nakoniec mi ťa unesie čas. A ja budem zase smutný, že som to nedokázal ja. A nemôžem ťa uniesť ani na Jamajku, ani nikam pod palmy, len sa s Tebou aspoň prejsť po Prešove. Ale láska, aj v tej kurevskej ruskej zime mi je horúco. Horúco tam kdesi, kde sa mávajú ľudia keď ich milujeme. Dal by som ti aspoň to maličké červené srdiečko, hoci úplne obyčajné, ničím výnimočné, ale možno sa niekedy na neho pozrieš s tým, že si na mňa spomenieš.

A bude mi smutno, keď sa zase rozlúčime, lenže ja sa ti budem pokúšať hodiť kamienok do okna vždy...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu