Čaj

Do ticha chladných večerov šepkám svoje pocity. Zhováram sa so šumom dažďa. Na strechách bubnuje svoje úžasné rytmi, šepká. Šepká presne tak ako ja. On nerozumie mne a ja jemu. Možno nesie odkaz kdesi z diaľky, odkaz, ktorý do neho šepkal niekto iný, lenže dážď má zlú pamäť. Všetko skomolil, nepamätá si presné slová, ostala len akási šušlania, špliechanie, nerozumiem mu. Ale viem, že je smutný, inak by toľko neplakal.

S dáždnikom prechádzam ulice, predieram sa hustou hmlou. Vietor sa mi snaží ukradnúť môj čierny, trocha deravý dáždnik, ale nedám si ho. V nohách mám mokro, zablatené topánky, možno trocha viac nostalgie ako inokedy. Ale idem a neviem kam. Je mi zase zima, nepomáha ani vetrovka, pretože vietor je dneska poriadne chladný. Možno stretnem niekoho čo blúdi tak isto ako ja, možno pochopím to čo nechápem, možno sa niečo stane, čo nečakám. Možno a verím, že raz určite. Neviem prečo sa tak rád túlam ulicami.

Hľadám niekoho, čo zrazu pôjde oproti. Možno do seba narazíme...

- Prepáč!
- Aj ty prepáč, nevšimol som si ťa. Povedal by som. Ach a aká je úžasná...
- Nepozeral som pred seba, lebo vietor mi stále obracia dáždnik, tak som ťa nevidel. A teraz som vcelku rád, že som ťa nevidel.
- Prečo si rád, že si ma nevidel?! Veď si do mňa nemusel naraziť, keby si ma videl.
- Veď práve a potom by som ti nemohol povedať „prepáč“.Ona sa milo usmieva, asi jej to troška lichotí, ale stále je tam ten malinký vyčítavý pohľad.
- A ak by som ti nepovedal „prepáč“ tak ťa ani nemôžem pozvať na bylinkový čaj.
- veď si ma ešte ani na žiaden čaj nepozval.
- Tak pozývam.
- Budem rada, v tomto počasí taký bylinkový čaj nie je zlý nápad.
- Milujem také počasie.
- Počasie je tému ľudí, ktorí si nemajú čo povedať.
- Ale aj nerozprávam o počasí...
- Ako to? Veď si teraz vravel, že miluješ takéto počasie!
- No, skôr náladu takéhoto počasia.
- Nechápem.
- Poď, dáme si ten čajík z materinej dúšky aja ti to v teple vysvetlím.
- Dobre, rada.

Všetok chlad utápame v šálke čaju, príjemne z neho stúpa para, lyžičkou pomaly krúžim v šálke a premýšľam. A ona robí to isté, trocha je ticho, nie dlhé, len také príjemné, také aby každý trocha porozmýšľal. Ja neviem and čím, trebárs aj nad ekólogiou v Kambodži, ale proste mám rád, ak ma nikto neplaší a nesúri do dlhých, často nezmyselných debát. Nemá zmysel kecať o niečom, čo nikoho nezaujíma, len preto, aby reč nestála. Myslí si to aj ona a tak po dlhšom čase mi pripomenie, že som jej mal povedať ako som to myslel s tým počasím. Teší ma to, pretože celý čas pokiaľ som lyžičkou miešal ten čaj som premýšľal práve and tým. A ona to pochopila, že premýšľam, a že bude lepšie sa na to opýtať až trocha neskôr.

- Čo miluješ na zime?
- Neviem, asi to, keď sa pozerám z okna a vonku padajú veľké snehové vločky. Keď sa deti sánkujú. Keď sú Vianoce. Keď mám ráno na okne mráz...
- Čo máš rada na jari?
- Všetko. Milujem jar, prvá zelená trávička, prvé teplé dni, smrť snehuliakov, možno nestálosť počasia a aj tú vôňu rozkvitnutých čerešní... Tvári sa dosť udivene, pretože nechápe, ako to všetko myslím a kam tým mierim, ale ja som mal čas si to premyslieť, ten čas mi dala ona.
- Leto?
- Voda, Slnko, prechádzky, letné lásky, kofola, pohoda. Myslím, že leto milujú všetci.
- A nakoniec jeseň.
- Neviem, jeseň nemám rada.
- Prečo?! Nechápem, myslel som, že povie niečo v zmysle, že miluje tie farby stromov, tie skoré večery, hmly... Teraz sa odmlčala, akoby premýšľala nad tým čo povie a mne to veľmi vyhovuje, nechal som ju dívať sa do stúpajúcej pary z čaju.

- Mám rada čaj. Povedala.
- A čo to má spoločné s tým, prečo nemáš rada jeseň? Teraz som nechápal ja.
- Neviem, ale mám ho rada.
- Aj ja. Nechám to tak, mám rád keď niečomu nerozumiem, aspoň sa môžem zamyslieť.
- Ale vieš čo?! Možno, že mám rada predsa len jeseň. A vieš čo mám na nej rada? Ja som pokrčil ramenami.
- Netuším, povedz!
- Milujem na jeseni, keď do seba vrážajú ľudia, pretože sa ani nevidia. A milujem čaj, pretože ho teraz môžem piť s tebou.
- Možno je to tak narokom vymyslené. Možno vietor a dážď sa dohodli, že prinútia ľudí skrývať sa pod dáždniky, uhýbať pred nárazmi vetra. Vyhýbať sa mlákam. Privierať oči, do ktorých neustále vráža ostrý dážď a potom ľudia do seba vrážajú.
- Tak ako my?
- Presne. Takže už vieš čo mám rád na takomto počasí?
- Samozrejme. Môžme v ňom snívať, piť čaj, veriť, že narazíme na človeka, počúvať dážď...Presne toto som mal na mysli, je to super, ak niekto rozumie mojím myšlienkam tak, ako ona. Asi ju začínam mať rád...

Z môjho premýšľania a snívania ma vytrhol tupý náraz do niekoho. Úplne som rpestal vnímať okolie, úplne som sa vžil do svojich predstáv. Zdvihol som zrak a uvidel som ju. Presne ako v mojich predstavách, presne ako keby jej z oka vyapdla. A je to tak ako v predstavách, narazili sme na seba, poviem „prepáč“ a pozvem ju na čaj... Ale skôr než som stihol niečo povedať spustila ona:

- Dávaj pozor! Kurva! Nemáš oči?!
No, bolo po čaji...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

22 komentov k blogu