Stačí si sadnúť a pozerať. Taxik, klop, klop, klop - minisukňa, vysoké podpätky, vôňa po celej ulici, krik, bitka, hustý dym, oranžové svetlá, unavené autobusy, upotené mesto... Všetko má svoj nezmysel...
Ráno býva trpkým sklamaním. Sklamanie, že posteľ vedľa je stále prázdna, sklamanie, že peňaženka je prázna, hlava prázdna... Niektoré dni sú tak nedôležité, že si ich ani neuvedomujem. Prídu, odídu a nikdy pre mňa nič znamenať nebudú. Ako niektorí ľudia.
A potom prichádzajú veci, ktoré nie sú v pláne. Stávajú sa. Mimovoľne. Akoby som bol len za nejakým hrubým sklom a mohol sa len prizerať kam sa to všetko valí - naozaj nemám silu na to, aby som niečo menil. S nosom pritisnutým na skle sledujem, čo bude nasledovať. Srdce mi bije neskutočne rýchlo, ale tvárim sa pokojne, bezstarostne...
Bezohľadne sa vyvalím z izby a tresnem dverami. Mama zo spálne skríkne, aby som netrieskal. Podráždene niečo zašomrem, ale tak aby ma nepočula. Potom už došliapujem na špičky. Vezmem vetrovku a potichúčky zabuchnem vchodové dvere. V tmavej chodbe chvíľu nehybne stojím a premýšľam, prečo som sa vlastne tak neskoro v noci rozhodol ísť niekam. Nevedno kam.
Ruky vrazím do vreciek na vetrovke a vchodové dvere si otváram len lakťom tak, že sa pokrčím v kolenách a zatlačím do dverí. Zrazu ma prefackuje ľadový vzduch a celý sa roztrasiem, nie z chladu, skôr z toho pocitu, zo zúfalstva, zo šťastia, zo strachu... Alebo ktovie z čoho. Ten pocit na žalúdku mi je tak blízky, zakaždým cítim to chvenie, také príjemné slabučké chvenie, že to až šteklí.
Sadám na lavičku, hoci je vlhká a na jej doskách sa vytvorila slabučká vrstva bielej námrazy. Lenivo zavrdží - asi som ju zobudil. V duchu sa jej ospravedlňujem a čakám. Čakám bez pohybu, len tak akoby sa niečo malo stať. Žiadní ľudia. Tma v oknách a zamrznuté ticho. Čakám.
Čakanie na Godota...
Zdvíham skrehnuté telo a nútim ho k pohybom, aby nebola zima. Krok za krokom a príjemná ozvena, zakaždým keď prechádzam podchodom. Dívam sa do zeme, lebo nepríjemný vietor duje priamo do tváre. Mal by som pocit, že ľudstvo vymrelo. Ale sú tu známky života - fľaša od vína, ohorky z cigariet, žltozelená krabička od tramalu...a čiesi nohy.
Pomaly, ako v nejako filme zdvíham zrak. Od nôh až k hlave...
"Ahoj" Pozdraví. A mnou prejde miliarda myšlienok. Bola krásna. Ten úsmev, tie oči a hlas. Hlas ako keby hladil po duši. Keby niekto povedal, že sa nedá zaľúbiť len pohľadom, tak by som ho vysmial. Dá sa to!
Nesmelo, ale s chlapským tónom, odzdravím a nenútene sa usmejem tiež. Chvíľu bolo ticho. Nemuselo by byť, ale bolo. Akoby sme obaja čakali, čo urobí ten druhý.
"Možno prišiel Godot...:, pomyslím si.
"Nemáš cigaretu?" Opýta sa a stále sa milo usmieva. A stále vyzerá rovnako rozkošne...
"Nefajčím, ale keby som vedel, že ťa tu raz stretnem, tak by som bol začal." Snažím sa do tej vety vložiť niečo viac ako len vtip, chcem aby z nej pochopila, že mi práve obrátila svet naruby.
"Kurník, mám chuť na cigu veľmi." Jej výraz tváre sa zmenil na trpký a znechutený, aj napriek mojej poznámke, na ktorú som bol tak hrdý, že ma napadla, a že som ju vôbec povedal. Zvrtla sa na päte a bez pozdravu odišla.
Ostal som zarazený. A strnulo som ešte dlho hľadel na miesto, kde sa stratila za rohom s nádejou, že to bola len hra, že teraz odtiaľ vybehne a zamieri priamo ku mne...
Sadol som si do krčmy, objednal si chľast. "Poldeci!" Povedal som uhundranej barmanke a tá vybrala spod pultu asi tú najlacnejšiu vodku, aká sa dá zohnať a naliala mi. Vlial som to do seba, ešte som ani nestihol zaplatiť. Ešte, ešte, ešte...
Zaspal som.
A potom som nadával na chlapa, ktorý bol trikrát tak veľký ako ja. Kričal som: "Ty pičuz!" a on vstal, chytil ma za golier a nohy mi zatrepali vo vzduchu. "Ty tlsté hovädo!" kričal som ešte viacej. Chcel som dostať po papuli. Naozaj som chcel dostať, ani som sa nebránil. Povedal mi len "Zavri hubu" a pustil ma. Otočil sa mi chrbtom a už si ma nevšímal. Bol by ma zabil hoci aj jednou rukou. Bolo mu ma ľúto a tak ma nechal tak.
Svet sa mi točil a ja si už ani nepamätám ako som sa dostal vonku. Sadol som si na zem a z očí sa mi vyvalili zopár slzy. Neviem prečo. Keby sa ma dakto opýtal "čo ti je" povedal by som, že mi je ľúto výrubu lesov v Amazónií. Blbosť...
V diaľke som začul zarevať motor a už podľa zvuku som vedel, že to je autobus. Zase som telo prinútil, aj keď už to šlo ťažšie, aby vstalo. Odkráčal, či skôr premiestnil som sa za roh, aby ma nikto nevidel. Nie som zúfaly...
Po pár minútach chladu, ktorý zašiel až do kostí som sa prebral a cítil sa triezvejšie. Chcel som ešte spraviť milión vecí, chcel som prísť za Tebou a povedať, že ťa ľúbim, chcel som ti napísať ešte sms, chcel som ti vysvetliť prečo som za tebou neprišiel, aj keď som to sľúbil. Vieš, bol som na ceste za tebou a zrazu som sa ráno zobudil v posteli a mal som strašne súcho v ústach a v mobile sms od teba. Roztrhaj ma, vyhoď do koša, vynes ho...
Tak ako ja čakám na niečo, tak ty budeš celý život čakať na mňa... Som tvoj Godot.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
idea
27. 12.decembra 2009 13:23
asi najlepsia vec co som od teba citala
3
pripomenulo mi to pár mojich myšlienok. snáď aj ja raz budem vedieť tak písať...je mi to ľúto, ale nie si v tom sám, to mi ver
7
to ako píšeš je jednoducho naozaj zážitok človeka to vtiahne a číta a číta a číta...nemám slov
8
Nechápem, ako je možné, že každá jedna tvoja vec, ktorú si človek prečíta, je proste... jedno najneskutočnejšie umelecké dielo. Jediný človek na birdze dokázal ešte takto písať... a ten už tuším nepíše... alebo som ho už dlho nečítala, to je jedno, každopádne...
"Ráno býva trpkým sklamaním. Sklamanie, že posteľ vedľa je stále prázdna, sklamanie, že peňaženka je prázna, hlava prázdna... Niektoré dni sú tak nedôležité, že si ich ani neuvedomujem. Prídu, odídu a nikdy pre mňa nič znamenať nebudú. Ako niektorí ľudia."
Najkrajšie, najnádhernejšie a pritom tak neskutočne jednoduché vysvetlenie toho, čo sa momentálne napríklad deje aj so mnou... bože, prečo som prestala čítať tvoje blogy Musím znovu začať, a pravidelne, dávkovať, pomaly... ale dnes si dám velikánsku dávku, dnes do seba natankujem kardán z trávy menom tvoje blogy To vieš, závislák sa nikdy nevylieči...
"Ráno býva trpkým sklamaním. Sklamanie, že posteľ vedľa je stále prázdna, sklamanie, že peňaženka je prázna, hlava prázdna... Niektoré dni sú tak nedôležité, že si ich ani neuvedomujem. Prídu, odídu a nikdy pre mňa nič znamenať nebudú. Ako niektorí ľudia."
Najkrajšie, najnádhernejšie a pritom tak neskutočne jednoduché vysvetlenie toho, čo sa momentálne napríklad deje aj so mnou... bože, prečo som prestala čítať tvoje blogy Musím znovu začať, a pravidelne, dávkovať, pomaly... ale dnes si dám velikánsku dávku, dnes do seba natankujem kardán z trávy menom tvoje blogy To vieš, závislák sa nikdy nevylieči...
Napíš svoj komentár