čerešne

Ach. Prečo musím bývať hned vedľa základnej školy? Je skoré ráno a tie decká pred školou neberú ohľad na to, že ja by som ešte rád spal. Vrieskajú a kričia. Hrnú sa do školy a pritom každé z nich nadáva ako nenávidí školu. V izbe, teda skôr v saune, mám strašne horúco, hoci okno je dokorán. Večer zvyknem pozerať cez okno na hviezdy, mesiac a snívať s otvorenými očami o tom, že práve na tú istú oblohu pozerá človek, ktorý je kdesi daleko, ale je môjmu srdcu bližší ako čokoľvek iné.

A tak zaspávam s pocitom, že nie som až tak daleko od osoby, ktorú mám tak neskutočne rád. Ale teraz myslím skôr na to, že by som chytil kýbeľ vriacej vody a s pocitom víťazstva nad malými hlučnými deckami im ho vylial na hlavu. Ale nie som až taký sadista a toto nutkanie ma prešlo veľmi rýchlo, našťastie. Potom som doslova šalel z obliečok na posteli, ktoré sa lepili na každučkú časť tela. Slnko svietilo priamo do izby akoby ma chcelo ešte provokovať. Spomenul som asi všetkých svätých a vstal som z postele. Odtackal som sa pomalým krokom do kuchyne, cestou som nemal odvahu sa ani pozrieť do zrkadla. Spravil som si ľadový nápoj so všetkého čo sa dalo zmiešať dokopy a vypil ho neskutočne rýchlo. Až som mal pocit, že mrznem zvnútra. ale len na chvíľku, potom sa opäť dostavil pocit rozhorúčenia a dokonalej lenivosti. Po izbách som chodil ako z povinnosti, len tak som prešmykoval jednu nohu vedľa druhej.

Ale podarilo sa mi prekonať samého seba. Ranná lenivosť pomaly opadla a ja som vyrazil do skorých ranných vyľudnených ulíc, pretože všetci sú v práci, alebo v školách. Lahká farebná košeľa a krátke nohavice. Nič iného do tohto počasia nepripadalo vhod. Nevedel som čo budem robiť vonku, bol som sám. Len tak som sa prechádzal po sídlisku, zašiel som aj do obytnej zony plnej malých pri zemi učupených domčekov s krásnymi farebnými záhradkami.

A v jednej záhrade som na vlastné prekvapenie uvidel prvé čerešne. Milujem ich. Slinky začínali naplňať dutinu ústnu a ja som po nich nesmierne túžil. Neboli úplne dozreté, mali červenkastý nádych, ale ešte neboli sladučké. A presne také čerešne som miloval. Kyslé, šťavnaté. S pocitom zlodeja som preskočil nízky plot, ktorý obkolesoval čerešňu v strede záhrady, ktorá akoby až žiarila a volala na mňa aby som si z nej ochutnal. A ja som jej vábivému volaniu nevedel odolať. Poobzeral som sa po celej ulici či niekto nevidí ako preliezam plot a pár krát som tlmene zapískal či spoza rohu nevybehne nejaký krvilačný pes čo by mi najradšej roztrhal gate. Vzduch bol čistý. Ziadní ľudia a ani psi.

Nevedel som sa nabažiť. Strávil som tu už asi pol hodiny a obral skoro každú čerešničku čo nebola ešte zelená. Prehýbal som konáre aby som ich dostal čo najviac. Niekoľko som aj nechcene zlomil. Ale nebol čas na ľutovanie stromu, teraz som sa iba napchával. A stratil som prehľad, bol som príliš zaujatý sebou samým na to aby som si všimol, že o plot sa opiera starší dedko, ktorý akoby zaspal dobu a neuvedomil si, že socializmus už skončil. Mal milý úsmev a pozoroval ma bez jediného slova.

Ked som ho zbadal, preľakol som sa, ale jeho šibalský úsmev sa mi nezadal byť zákerný. Ale nikdy som nemal dobrý odhad na ľudí tak som mu radšej nedôveroval.
- Nehanbíš sa? Skríkol na mňa.
- Prosím? Nepočul som lebo práve som zoskočil zo stromu a dopadol trošku nešikovne na zem.
- Ci sa nehanbíš takto kradnúť čerešne?! Zopakoval. S nachápavým výrazom a s urážlivým podtonom som odpovedal.
- Nie. Ved sú to len čerešne predsa. A vrhol som naňho zlostný pohľad.
- Sú to len čerešne. A ani nie sú moje takže by ma ani nemuseli trápiť.
Opäť som nechápal a stále som sa tváril akoby tie čerešne patrili mne.
- Tak prečo potom mudrujete dedo?! Ohriakol som sa naňho.
- Lebo si, po prvé, na cudzom pozemku, čo nie je až tak strašné a po druhé kradneš. A je jedno či sú to len čerešne! Zdvihol už aj on hlas a mne sa jeho výhražný ton prestával páčiť.
- Dajte pokoj a chodte domov pozerať telenovely deduško. Mohol som si dovoliť byť takto arogantný, hoci vo zvyku to nemám, lebo dedko by ma tak či tak nikdy nedokázal chytiť.
- Už neidú, už som dopozeral. Pozrel na mňa a usmial sa. Nechápal som. Najprv sa mi vyhráža, teraz sa usmieva.
- Tak čo vlastne chcete?! nechápal som stále.
- Nič. Len sa pozerám na teba a vidím akoby celý dnešný svet. Všetci len hrabú pre seba, bez ohľadu na iných. Všetci kradnú, berú, podvádzajú a nakoniec sa ako ty tvária, že sa nič predsa nedeje.

Super, dedko-filozof, pomyslel som si. Ale on pokračoval.
- Pozorujem ťa už hodnú chvíľu. Keby si pribehol a odtrhol si pár čerešní nevadilo by mi to, ale ty si sa tu vkradol a tváriš sa, že to tu patrí tebe. Bohužiaľ ja s tým nič nenarobím, lebo dnes sú všetci takí istí. Nikdy vám nestačí trocha, ale chcete vždy len viac a viac.
Ja som bol ticho, sledoval som dedkové múdrosti a dalej si trhal čerešne. A on stále pokračoval stareckým zachrípnutým hlasom.
- Toto je len príklad, ale človek robí oveľa horšie veci ako len kradnutie čerešní. Ale nikdy sa nevie uskromniť, nikdy si nepovie dosť! Stále hrabe, hrabe až zistí, že už nemá viacej čo hrabať a potom nevie v živote nájsť iný zmysel ako peniaze a zhromaždovanie majetku. Unikajú mu prosté veci. Uniká mu láska, krása prírody a radosť z úplne prostých vecí. A mimochodom radšej odíd, lebo sa vracia už majiteľ tejto záhrady. Neveril som mu. Myslel som, že len ma chce nastrašiť aby som vypadol z tejto záhrady.

Ale ked som zbadal auto ako vchádza do brány, za pár chvíľ som bol na druhej strane plota a počul som necenzurované nadávky na moju osobu. Cestou domov som premýšľal nad všetkým čo ten starý dedo rozprával. Prečo ma varoval, že už ide majiteľ? Ved mohol byť ticho, aby si ma majiteľ nachytal priamo pri čine. Zamýšľal som sa stále nad všetkým čo rozprával a uvedomil som si, že mal pravdu. Až som sa za seba hanbil. Sám pred sebou. Nestačili mi niekoľko čerešne, ktoré by som si vychutnal? Nie, ja som bez chute hltal jednu za druhou. Nechcel som aby na strome ostala čoby len jediná čerešnička. A čo ked majiteľ záhrady má malé deti, ktoré sa takisto tešili na svoje doma vypestované čerešne? Som egoista. Patrím k davu. Patrím k ľudom posadnutých Mamonom a potrebujem k životu stále viac a viac. Ale vážne potrebujem? Prestávam si všímať maličkosti, ktoré sú korením života.

Už nechcem patriť k ľudom čo žijú len pre seba. Existuje už aj osoba, pre ktorú má zmysel žiť. Existujú sny, ktoré ma ženú dopredu. A odteraz ked vidím ničo lákavé radšej si vezmem kúsok a vychutnám si ho ako si nabrať nasilu viac...

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu