*
25. júna 2008
*
Babka nachystala raňajky - zemiakové placky. Neprišlo mi to vhodné na ranný stiahnutý žalúdok. Ale som rád, že sa snažila, zjedol som jednu s prísľubom, že neskôr aj ostatné.
*
Vytratil som sa do lesa, ešte kým Slnko nepražilo veľmi silno. Aj tak som zhodil svoje tričko, nech ma troška opáli. Ovady ma hnali dopredu, stačilo zastaviť a mal som ich na chrbte. Pekne bzunkajú ale sú nemotorné, stačí jeden švih rukou a je po nich. Ale stále prilietajú nové.
*
Šiel som do najbližšieho lesa. Chcel som na obed spraviť hubovú polievku. Sucho. Ani divej huby. Našiel som zopár lesných jahôdiek. Chutili skvelo. Dorazil som až k trocha zanedbanej studničke pod lesom. Bola rozrytá od divých prasiat, všade naokolo bola pôda, akoby sa tu v noci preháňal opitý traktorista s pluhom. Rozrytá zem mi skoro vždy pridá na chrbát, okrem dvojlitrovej fľašky a kusu slaniny v ruksaku, strach. Napriek tomu som si čupol k prameňu, odhrnul z neho lístie, vytrhal trávu, ktorá ho zarástla a pozoroval kriváky ako sa preháňajú po dne malinkého jazierka. Hmýrilo sa životom. Do dlaní som si nabral ľadovú vodu a ovlažil si tvár, neskôr aj celé telo. Teraz som cítil ako ma zopár ovadov poštípalo na chrbte. Ohnal som sa rukami, aby som ich vyplašil.
*
Vyťahujem môj mobil, chcem aspoň čo to si odfotiť, mám rád spomienky. Zapisujem si ich, fotím... (Niektoré fotky sú aj v albume)
*
Vyšiel som na neveľký kopček, steblá trávy boli vysoké až po pás. Šteklili pri chôdzi. Dlhými krokmi som vyplašil zopár jašetríc, ba dokonca aj nejakého hada, vyhrievajúceho sa na ploskom kameni, asi to bola zmija. Chcel som ju odfotiť, ale odplazila sa rýchlo. Z kopčeka bol pekný výhľad. Videl som vrcholce Čergovského pohoria a obrovské planiny a lúky. Husté lesy, väčšinou smrekové, ale spoznal som aj jemné a šuštivé pohyby brezových korún, sem tam sa ako kráľ týčil mohutný dub, iné stromy som z tej diaľky nespoznal, ale bolo ich neúrekom. Kdesi v úplnej diaľave som začul tlmený zvuk motorovej píly, zabolelo to.
*
Bol som bez jedinej huby, ale už cestou do lesa som vedel, že natrhám nejakú krásnu kyticu pre Mišku, nech vie, že na ňu myslím. Behal som po lúke ako malé decko, každý kvietok bol niečím zaujímavý a chcel som ho do kytice. Mohol by som natrhať aj kyticu takú obrovskú, že by sa nedala obchytiť dvomi rukami, koľko tu bolo kvetov. Zvončeky, margaréty, ľubovník, tisíce ďalších neznámych mien, ale známej krásy. Netrhal som všetky, len tie ktorých bolo veľa, nenatrhal som ani obrovskú kyticu, bola by škoda tých všetkých kvietkov. Predsa nemusí byť nijak obrovská, základ je, že to robím pre niekoho s nádejou, že sa poteší.
*
Cesta späť do domu bola namáhavá. Slnko bolo práve najvyššie a bál som sa o moju kytičku aby nezvädla. Zrýchlil som. Ovady som si už nevšímal. Už ich ani nebolo toľko, asi aj oni nemajú radi také sparno. Aj ľudia, takisto ako ovady zaliezli kamsi. V dedine nebola ani živá duša.
*
Otvoril som vŕzgajúcu bránku, zhodil z pliec ruksak a zjedol zvyšné zemiakové placky ešte z rána. Samozrejme, ako prvé som predsa len odrezal hrdlo fľaše, vytiahol zo smädnej studne vodu a uložil kvety do chládku tejto "vázy".
*
Zo stodoly som zobral starú drevnú drabínku (rebrík) a šiel som natrhať zopár sladučkých čerešní. Ja nemám rád sladké čerešne, radšej si pochutnám na višniach, ale sľúbil som, že ich zopár donesiem Miške. Nazbieral som plný vendliak (malá nádoba na mlieko, asi litrová).
*
Uvaril som polievku z ničoho.
Chutila dobre. Aj babka si pochvaľovala.
*
Ani som sa nestihol poriadne najesť, keĎ an príjazdovej ceste zareval motor starej Avie, ktorá zahla k babke do dvora. Drevo. Neznášam keď donesú drevo. Treba ho vykladať, ukladať, rezať, štiepať, nosiť, ukladať... Roboty ako na kostole, nakoniec aj tak zhorí. Pustili sme sa do práce. Vyskočil som na korbu Avie a nohou skopal kusy dreva, boli to len také odrezky, takže to vcelku šlo. Drevo sme nahádzali na kopu na dvore, hneď vedľa vystrašeného Šarika (nemecký ovčiak). Babka si pochvaľovala, že drevo je pekné, bude ho v zime páliť. Plyn je drahý.
*
Drevo som nechal na dvore, budem sa musieť ešte vrátiť dorobiť načatú prácu. Nestihol som to, šiel mi autobus. Späť do Prešova. Nechcelo sa mi, ale tešil som sa na sprchu. Tu bola len zimná voda, ba priam až ľadová zo studne, akosi som prehliadal to, že sprcha by mi nezaškodila.
*
Telefonoval som s Miškou. Na mobily sa nedá spoľahnúť, slabý signál zapríčinil, že som počul každé druhé slovo. Ale pochopil som, že sa uvidíme najskôr až v sobotu. Kvety som nechal umrieť...
Čerešne som nechal babke - zhnijú. Škoda, tešil som sa, že ju poteším. Zarmútilo ma to dosť na to, že som cestu domov počúval len punkrock a hardcore.
*
Domov som dorazil okolo šiestej večer. Príjemne unavený a zároveň oddýchnutý.
*
26.júna 2008
*
V noci som nemohol spať, vôbec som nemohol spať. Nie tak ako sa vraví, keď sa človek pár krát prevalí v posteli, ale tak naozaj. Nestáva sa mi to často. Spočítal som všetky rohy mojej izby. Sú osem. Viem, nič prekvapujúce. Lenže raz sa mi zazdalo, že som ich napočítal o jeden viac a tak som to preratúval celú noc. Je ich osem, naozaj. Síce v jednom rohu máme skriňu, dúfam, že sa za ňou neskrývajú rohy, o ktorých nič neviem. Odsunul som ju, musel som si to overiť. Bol tam len jeden, takže 8! Nie je sa o čom baviť...
*
Potom začalo pršať. Pekne to bubnovalo na parapete, snažil som sa počítať aj to. Spomenul som si na jednu sms, ktorú som dostal od Mišky, dúfam, že dodrží sľub, nie nadarmo som to rátal...Bolo toho veľa. Ani už nepamätám to číslo. Trocha som bol sklamaný, že nie som vonku, chcel som zmoknúť. Tak ako kedysi. Do nitky ma premočilo, mamka mi vždy spravila teplý čaj z materinej dúšky, chutil skvelo. Ešte teraz si vždy spomeniem na jeho vôňu. Zababušil som sa do deky, čítal si, usrkával teplý čaj pri svetle malej lampy.Mal som rád tie okamihy, ktoré vtedy pre mňa neznamenali nič. Úplne nič, možno až obyčajnú samozrejmosť.
*
Nadránom som zaspal. Snívalo sa mi čosi o malom princovi, ktorý sa utopil v studničke.
*
Vstával som pomerne skoro, slnko práve olizovalo dva z mojích ôsmych rohov izby a neskôr sa doplazilo až do mojej tváre. Sprudka som vstal. Ako na povel. Nemám rád zbytočné políhovanie, naťahovanie času, zbytočná strata kúsku dňa. Spravil som si kakao. Teda spravil, ale nevypil ho, lebo mlieko bolo skysnuté. Niekedy zabúdam dávať veci do chladničky, alebo sa mi len nechce. Z kakaa nič, možno je to predzvesť pekného dňa.
*
Vystrčil som z okna hlavu a zacítil, že nočný dážď bol zbytočnosť. Strašne sparno. Dal som dole tričko, nohavice, ostal som len v trenírkach. Je to fajn takto. V peňaženke mám 1752,50Sk, neviem odkiaľ. Potešilo ma to. Mám rád peniaze v mojej peňaženke. Chcel som ich dať mame. Nechcela. Som ešte radšej.
*
Bol som na nákupy. Možno ani som nič nepotreboval, ale mal som peniaze a chuť byť v klimatizovanej miestnosti. Kúpil som si knihu, aby som mal ako zabíjať čas, aj nejakú bohémsku košeľu, nech sa cítim dobre.
*
Hodinu ležím na pohovke, možno aj viac. Je mi tu dobre, ležím v prievane, ale v hlave mi trčí pocit samoty. Chcel by som tráviť také nádherné, hoci roztopené a uťahané dni s niekým. Ani by som nepotreboval zbytočné keci, len vedieť, že niekomu je so mnou dobre. Ktovie, čo teraz ten človek práve robí...
*
Mraky trocha zhustli, sú ako periny, valia sa jeden cez druhý a čakám kedy začnú prať vzduch. Nefúka, vtáci nespievajú, malé deti zaliezli do podchodov, ja som privrel všetky okná. Ticho pred búrkou. Nielen vonku, aj kdesi v srdečnej krajine.
*
Čosi vo mne je v takom napätí, presne takom ako keď sa tu dole všetko pripravuje na silnú búrku. Všetko sa snaží zachovať čo najlepšie, tak aby prežilo.
Malá Zuzka od susedov vykrikuje pod vchodom: "Mamííí", zjavne ju nikto nepočuje. Odlepím svoje telo od stoličky opitej mojím potom a zazvoním jej, ruší tú krásnu atmosféru. Konečne stíchla. Čo sú to za rodičia, ktorý nechajú vlastné decko stáť pod vchodom? Teda nech ho tam nechajú, mne je to jedno, len nech toľko nereve.
*
Obed mi vôbec nechutil. Popoludnie som prespal a trocha aj čítal knihu. Stále čakám na dážď, ale mraky akosi len strašia svojou mohutnosťou. Takisto ako ma straší svoju veľkosťou aj láska, ktorú cítim k Miške. Bojím sa mnohokrát...
*
Chýba mi Miška, naozaj mi chýba, neskutočne. Je mi z toho úplne mizerne. Idem sa poprechádzať trocha po sídlisku. Vzal som mame prekopírovať akési papiere, aspoň som jej ušetril trocha času. Chýba mi Miška. Obvolal som kamarátov, či večer niekam pôjdeme. Niekedy sa neviem vyznať v slovách "možno", "asi". Do frasa. Pôjdem večer k Sekčovke (rieka) sadnem si a popozerám na oblohu. Bude mi chýbať Miška. Chýba mi.
*
Z okna vidím ako sa tlčú malý chlapci - dobrá príprava na život.
*
Stále premýšľam a cítim sa asi tak ako na chodník vyhodená ruská zmrzlina. Roztopený a nepotrebný.
*
Práve som bol nahlásiť domovníkovi stav teplej a studenej vody. Je to teplá 38 a studená 34. Páčia sa mi tie čísla. Zapamätám si ich aspoň na pár sekúnd.
*
Mam mi volá, že zajtra ráno o šiestej jej musím ísť pomôcť do práce. Aspoň že tak zrána, inak by som sa zadusil. Ale nechce sa mi, mám apatiu ku všetkému.
*
Zabil som ďalšiu moľu - neľutujem to.
*
Chýba mi Miška. Stále dúfam, že tak ako ja, myslí aj ona na mňa. Chcem mať vždy ten pocit, že niekomu chýbam, že som potrebnejší než tá ruská zmrzlina... Chcem byť taká myšlienka akou je u pútnika naprieč púšťou myšlienka na vodu... Chcem byť potrebný k životu, chcem byť vzácny... A chcem byť viac odmeraný k sebe a k ostatným ...
*
Idem s Matúšom a Tomášom vonku, plán sedieť pri Sekčovke odkladám do neskorých večerných hodín, alebo na noc. Teraz idem na vínko... A bude mi chýbať Miška...
*
Fotky, ktoré sú k tomuto blogu sú v albume, pridám ich behom 10 minút...
Denník
Komentuj
4 komenty k blogu
2
nádherný blog ja ani neviem, ako vyjadriť tie pocity, ktoré mám z jeho prečítania
4
musim s urcitostou povedat,ze z toho ako si to vsetko poopisoval,mi vychadza len jedine ze zboznujes svoj styl zivota najma prazdniny u babky a prirodu,dokonca aj ovadov ... a vsetko co je s tym spate vzdy je to super citat veci od teba hlavne vtedy ked dodas ftip aj uplne obycajnej veci,chvalim
Napíš svoj komentár
to, ze sa mi paci ako pises som ti uz pisala a pekne fotky aj pes