Nonormal: Dajte mi aspoň jeden deň

Ešte som blúdil v snoch, pod perinou bolo úžasne teplo a spod nej mi vytŕčal len malinký kus tváre, tak aby som mohol pohodlne dýchať. V izbe sa cez noc ochladilo, uprostred noci vyhasol oheň v peci a ja som sa nevládal prinútiť vstať a ísť znova rozložiť oheň. Zaspal som znova.
Oči, ešte trocha zlepené, som s únavou otvoril. Všetko je rozmazané, beztvaré a so zvláštnym sivým nádychom. Vystrčím ruku spod periny a okamžite ju vtiahnem späť do tepla. V izbe je veľmi chladno. Nedokážem sa prinútiť odhodiť zo seba perinu, vstať, spraviť pár prudkých pohybov na zahriatie a hodiť na seba oblečenie.

Potichúčky zabohujem. Hneď naráno, pomáha to. Jednou rukou vťahujem pod perinu kúsky oblečenia, ktoré môžem dostať a naťahujem ich na seba. Nohavice a jednu ponožku som nedostal, ale nakoniec, s veľkým odhodlaním, som sa dotackal až ku zarosenému oknu, pod ktorým ležali moje staré nohavice a natiahol som ich na seba. Vonku je ešte šero, ale z diaľky počujem kikiríkať kohútov. Vlasy si prehrabnem rukou a to, že druhú ponožku som ani nenašiel, nejako neriešim, naťahujem si takú akú som našiel. Jedna modrá, druhá čierna. V podstate, v tom šere ten rozdiel ani nie je tak zreteľný.

Ranný jesenný vzduch ma ihneď, ako som vyšiel z domu na verandu, prebral z ospalosti. Stačil pohľad na valiace sa tmavé mraky, na prvý prízemný mráz, stačilo sa plnými pľúcami nadýchnuť a človek zrazu vedel, že žije. Že sa už prebral zo spánku. Zo smrekového lesa za domom sa vyrútil kŕdeľ škriekajúcich vtákov a v zápätí, ešte som ani nestihol zíjsť po schodoch z verandy, sa z lesa začali ozývať dunivé zvuky. Akoby orchester motorvých píl, alebo žeby tu niekto postavil cez noc diaľnicu? Započúval som sa pozorne. Jelenia ruja. Po chrbte mi prebehol mráz a hoci som vedel, že hora je dosť ďaleko, zmeravel som. Ako stĺp som tam stál pár minút dokiaľ ručanie neustalo. Znova som sa nadýchol plnými pľúcami vzduchu a stal som sa najšťastnejším človekom v tom okamihu.

V kuchyni boli už prichystané zemiakové palcky, šmalec (bravčové sadlo), cibuľa, slanina a vajíčka. Zhltol som zo všetkého trocha a ešte so slabnúcimi hviezdami nad hlavou som už bol na ceste.
Brána bola otvorená, v stajni kravy neboli a na dvore chýbal veľký drevený voz s postrannými rebrinami. Nepotreboval som odkazy, ani mobil. Vedel som, kam ísť.

Z lesa bolo počuť plno zvukov, ale všetky boli tak prirodzené, že som nemal potrebu sa ani obzrieť, ak niečo za mnou zašramotilo. Mal som odvahu, vedel som, že kdesi tam, predomnou, sú dve usmievavé tváre. Cesta ubiehala rýchlo, v blate som nachádzal stopy a šiel som za nimi. Kráčal som pomaličky, nenútene a pritom si hvízdal nejakú hlúpu melódiu. Ak existuje pocit "myšlienkoprázdna" tak si ho predstavujem presne takto.

Slko začalo oblizovať vrcholky stromov a les začal byť v okamihu útulnejší, vtáci sa rozštebotali, slabučký mráz na tráve sa okamžite roztopil a do toho všetkého sa pridal aj neďaleký zurčiaci potôčik, kde som chodil často chytávať pstruhy a raky. Len tak do rúk.

Nohy sťaželi od prilepeného blata, ale dokonca, aj to sa mi zdalo byť tak prirodzené, že som sa nad tým nevzrušoval. Les bol plný húb, ale predsavzal som si, že ich zoberiem až pôjdem zase späť.

Pred sebou som uvidel presvetlenú čistinku, z lesa do nej vychádzal akýsi tunel vysekaný do mladiny a do malinčia siahajúceho až vyše hlavy. Už zdiaľky som počul bučiace kravy a telom sa mi rozlial pocit tepla. Kroky sa zrýchlili, možno sa zmenili až na beh. Tráva bola nedávno pokosená, vyzerala ako udržiavané golfové ihrisko. Stredom lúky sa tiahli asi 6 kopy sena. Babka s hrabľami zhrabovala roztrasené seno a ani si nevšimla, že som tam pribehol. Dedo stál opretý o voz a pofajčieval doma ušúľanú cigaretu. Kravy sa pásli na tej malinkej tráve a spásali ju až do holej zeme.

Dedo si ma všimol ako prvý a v okamihu, akoby som mu to neikedy zakázal, zahasil cigaretu. Pousmial sa a mne to stačilo na to, aby som vedel, že je rád, že tam som.

Slnko nabralo na sile, bolo už teplo a po troche driny bol voz celý plný voňavého sena. Stál som na vrchole tej kopy a snažil sa ju udupať, aby sa vošlo čo najviac.
Babka mi príkazom zavelila aby som zliezol, boli to od zeme dobré dva či tri metre. Ale dedo mi jediným pohľadom naznačil, že nemusím poslúchnuť, že to vezme na seba. Mávol na babku rukou a tá len čosi zašomrala.
Voz sa pohol. Bič zaplieskal vo vzduchu a kravy sa dali do pohybu. Na vrchole kopy sena som sa teraz cítil ako kráľ. Dedo sedel za kravami na začiatku voza, babka kráčala povedľa a vidlami pridŕžala kus sena, ktorý chcel vypadnúť. Zrazu som mal blízko ku korunám stromov, ked sme šli cez les, dostal som pár šišiek, lieskovcov. Občas keď sa voz nebezpečne nahýnal som sa pritisol celou váhou k senu aby som nespadol.

Babka z dedom toho veľa nenarozprávali, rozumeli si už gestami, pohladmi. Akoby boli jedno telo. To len ja som stále niečo mlel. Vždy som chcel vedieť aj tie najprostejšie veci.

Zišli sme na kamennú cestu, kde boli vymyté vodou hlboké jamy. Voz sa začal triasť, chcel som sa držať sena, ale bolo strašne nestabilné. V rukách mi ostali len zopár steblá vysušenej trávy a ja som letel hlavou rovno dole na cestu. Ešte som začul babkin vyľakaný povzdych...

Trhlo so mnou. Úplne celým telom. Nechápem prečo sa nikdy nedožijem bolesti, alebo smrti. Vždy tesne predtým to mnou len trhne, akoby do mňa vošla elektrina.
V byte je ešte šero, radiátor praská a paplón mám zhužvaný kdesi na konci postele. Nechce sa mi vstávať, ale budík v telefóne ustavične vyzváňa nejakú priblblú melódiu. Musím vstať. Hlava sa mi ešte točí zo včerajšieho chľastu.

Opriem sa rukami o radiátor a pozerám von oknom. Vonku je ešte šero, hviezdy sa dajú ešte rozoznať a mráz vonku zafarbil celý dvor medzi panelákmi do biela. Pootvorím okno, aby som vyvetral alkoholový zápach v izbe a do izby sa vrúti hukot motorov z cesty, nejaký kovový šramot z neďalekej priemyselnej štvrte a plno náhlaicich sa krokov na ulici. Znechutí ma to. Nervózne tresknem oknom. Tichučko zabohujem. Hneď naráno, pomáha to.

V kuchyni si otvorím konzervu s hotovým jedlom, strčím ju do mikrovlnky a natlačím do seba pár lyžíc, zvyšok hádžem do koša. Je to hnusné. Musím sa ponáhľať. Čas beží neúprosne rýchlo, nestíham ani autobus, nemôžem nájsť žiadne veci. Najväčší problém je vždy s ponžkami. Vždy sa do cesty pripletú len nepáry, ale nevzdávam sa. Zuby si umývam len tak, zbežne a rýchlo, pričom ešte druhou rukou striekam na seba dezodorant. Mobil opäť začal vyzváňať a hneď zrána odomňa zrazu každý niečo potrebuje. K tomu všetkému ešte aj teplú vodu na pár dní odstavili! Prichádzam o nervy...

Vypínam mobil, s jednou ponožkou na nohe, s neupraveným účesom a so zatvorenými očami padám na posteľ. Nespím, ale snívam. Nemyslím, ale premýšľam najviac ako viem. Svet tam vonku sa nezmení ak jeden deň ostanem doma, ak jeden deň sa vykašlem na všetkých a všetko okolo. Jeden deň. Prosím, dajte mi jeden deň a zajtra vám určite pošlem domáce zadania z matiky, pošlem aj peniaze čo dĺžim môjmu mobilnému operátorovi, pôjdem aj na odber krvi, aj za tebou, láska, isto zájdem. Len dneska neexistujem.
Môžem si zobrať voľno v škole, môžem si zobrať voľno v práci, dokonca aj od lásky si viem spraviť voľno, len nechápem, prečo v živote nemáme nárok na pár dní voľna, ktoré sa proste do času stráveného na zemi nebudú rátať? Vedel by som ich využiť dokonale - nepohol by som ani prstom!

Denník

15 0 0 0 0

Komentuj

Dajte mi aspoň jeden deň

2 komenty k blogu

Horúce!