Deň ako stvorený na...

Stále mám tendenciu sa v myšlienkách vraciať späť. Hľadám v nich to, čo mi práve chýba. A k tomu to počasie. Milujem ten ťukot na parapete, ako by sa niekto nedočkavý snažil dostať ku mne do izby. Prší s kľudom. Úplne pomaličky. Aj príroda dokáže oddychovať.

Pri pohľade z okna sú ulice konečne vyľudnené, neviem či kvôli tomu, že je skoro polnoc, alebo kvôli tomu dažďu, no láka ma to vonku. V zásuvke, medzi skriptami, mám odloženú ešte fľašu nedopitej pálenky z piatku. Neviem načo som ju kupoval. Snáď pre pocit, že sa niečo zlepší. Počasie, moja nálada, alebo ľudia okolo mňa. Nezmenilo sa nič. Tak som ju odložil – snáď inokedy.

Vyťahujem ju a obzerám si zvyšok v nej – dobré tri deci. Neváham, otovrím ju a otočím ju akoby to bola spása. Cítim ako sa rozlieva po celom tele. Keď už je jej nepríjemná chuť silnejšia ako moje odhodlanie vypiť čo najviac, vzdávam to. S tresknutím ju položím na stôl a pozeráme na seba. škoda, že nevie rozprávať, chcel by som jej toho veľa povedať.
Prečo sa človek naučil šťastie zabaliť do fľaše? Dokáže ho získať z dymu, z obyčajných papierov alebo z jedinej malinkej tabletky. Je toľko spôsobov ako sa k nemu poľahky dostať. Ale niečo čoby nahrádzalo lásku stále nedokázal vyrobiť. Myslím, že to by bola dokonalá droga.
Dážď silnie a vietor lomcuje s oknom, miestami až mám strach, že sa mu podarí vlámať sa mi do izby a spraviť mi prievan, nielen v izbe ale aj v myšlienkách. Musel by som vstať, rýchlo zavrieť okno a vytrhlo by ma to z tej letargie. Snažím sa ešte viac sústrediť na tú fľašku predo mnou. Je to jediný bod, na ktorý sa dívam a upokojuje ma. Akoby tam len tak nenutene stála a snažila sa ma ukľudňovať. „Neboj sa, máš tu predsa ešte mňa.“

Neviem či to je výhra...

Postavím sa, pomaly, akoby som ani sám nevedel, či to vôbec chcem urobiť. Hodím do seba ešte zvyšok z fľaše a zaplesnem za sebou dvere. Ten dážď. Núti ma veľa premýšľať. Vyrážam smerom do mesta, prejsť sa do centra. V hlave ustavične s nádejou, že konečne možno práve teraz, v takom nečase, stretnem konečne niekoho. Niekoho, koho mi stále sľubujú všetci – „zaslúžiš si niečo lepšie“, „neboj sa, príde niekto druhý“. Čo ak som už svoju príležitosť prepásol? Ale doma to nezistím...
Autobus je prázdny. Jednen starší pán, ktorého zajvne počasie unavuje a podriemkáva si. Hlava mu padá a vždy keď to už vyzerá, že sa zvalí na zem zrazu to s ním trhne. Asi má ženu, vnúčata, dobré deti – je šťastný. Inak by si nepodriemkával. Chcel by som mať v hlave občas taký dokonalý kľud, že by som dokázal zaspať aj v autobuse. Neďaleko mňa ešte sedí vcelku pohľadná žena. No keď sa pozriem lepšie, zisťujem, že sa celý čas mračí ako to počasie vonku. Stačil ba jeden úsmev a chlapi by šaleli. Nevie o čo prichádza.

Prstom kreslím na orosené okná rôzne tvary. Stále si v mysli opakujem aby som nenakreslil nič podobné srdcu. Moje myšlienky na lásku maju STOP! Snažím sa učiť nemyslieť na to usatvičné týranie seba samého. Presviedčam seba samého a aj osattných okolo seba, že mi je vlastne takto dobre. Možno aj je, možno je život občas krajší keď si môžem povedať „som slobodný“. Už len keby som mal istotu a nemuselo by to byť možno.

Autobus zahlásil centrum a ja som sa odlepil od mokrého sedadla. Podlaha autobusu je plná maličkých mlačiek a žuvačiek. Vyskočím z autobusu rovno do dažďa, nemám ani dáždnik. Nikdy ho nepoužívam. Veď to je len voda. A ten pocit keď sa premčené tričko lepí na telo, keď v topánkach to čvachtá, len kvoli nemu nenosievam dáždnik. Niekto by si povedal „chudák, aký je mokrý“. No skôr naopak. Vy ste chudáci, prší a vy ste suchí.

Až teraz sa začnem zamýšľať nad tým, prečo som vlastne tu. Nemal som cieľ, nemal som žiadne plány. Mal som len nutkanie spraviť to, chuť vystúpiť práve tu. Ja verím svojim potrebám. Nielen fyzickým, ako keď potrebujem na toaletu, verím aj svojim duševným potrebám, ak niečo vo mne chce urobiť neičo, musím to spraviť. Potreba je pocit nedostatku. Teraz sa zamýšľam aký mám nedostatok, keď ma to tak veľmi ťahalo práve tu do prázdneho a upršaného mesta v noci.

Zašiel som za najbližší roh do tmavej uličky, nerád stojím pod lampami, mám pocit, že ma vidí celý svet, hoci je mesto úplne prázdne. Spravil som pár krokov a už som bol premočený do nitky, ale neprestával som, nohy akoby samé vedeli kam chcú. Išli.

Zrazu zastavili, nepustili ma ďalej. Viem, znie to zvláštne, väčšinou nohy ovládame my, ale skúste raz nechať voľne plynúť myšlienky, telo a všetko to spojiť do jedného, budú vás viesť ako kompas. Presne tak kam ho ženie potreba, pocit nespokojnosti. V tom zapršanom počasí sa zdalo aj destké ihrisko, čo bolo oproti, akési príliš chladné. Zmizli z neho farby a tie veselé tvary. Súcitilo so mnou. Zrazu mi okamžite hlavou preletela pichľavá spomienka. Pár mesiacov dozadu, posledné teplé dni, chladný večer, pizza a dvaja zaľúbení na hojdačkách. Ako malé deti. Počul som ako sa rozprávajú, videl som ako sa bozkávajú. Vyzerali veľmi šťastne, v tom okamihu som zabudol aj na dážď, vnímal som len tú scénku, ale v tom sa nohy zase rozbehli ďalej...

Prechádzali tentokrát rýchlym tempom, akoby sa snažili újsť pred tým výjavom na ihrisku. Míňali výklad za výkladom, ani som nemal chuť sa pozrieť do výkladu, nikto nebol v meste – bolo mi jedno ako vyzerám. Ešet stále som cítil trocha alkoholu, bol som teraz rád, že som ho vypil. Neviem prečo, ale vedel som, že to telo chcelo. Asi už doperdu tušilo čo ho čaká.

Opäť nohy zastavili a moje oči okamžite, bez rozmyslu, spočinuli v maličkom parku v srede mesta. Fontána, úžasné lavičky a dokonalý trávniček. A znova rýchlosťou blesku sa zjavujú ďalšie a ďalšie spomienky. Tie nejbližšie objatia, nekonečné pohľady z očí do očí a aj dlhočizné chvíle ticha, ktoré boli znamením problémov. Ale všetko to príjemne hrialo.

Zamieril som k jednej z lavičiek a rukou som ju akoby pohladil, neviem prečo. Opäť to bol len pocit, ktorý som potreboval uspokojiť. Možno to bola len potreba sa uistiť, že tie lavičky su ozaj reálne, že to všetko si len nenamýšľam.

Už vetdy som tušil, kam smerujú moje kroky. Určite skončím nakoniec tam, kde končievam vždy. Kroky zamierili k môjmu obľúbenemu pajzlu. Oslavujem tam, smutím tam, zabávam sa tam... Táto miestnosť by dokázala o mne povedať viac ako ja sám.

Otváram vŕzgajúce dvere a voda zo mňa steká v malých pramienkoch až na zem. Okamžite zamierim na toaletu, odtrhnem si veľký kus toaleťáku a vyitieram si tvár do sucha. Tentokrát sa aj pozriem do zrkadla, vlasy mám premočené, takže nemám čo upravovať. V tmavých kútoch, za lepkavými stolmi, vidím známe tváre. Na pozdrav zdvihnem ruku a čosi zašomrem popod nos, ale nezastavujem sa pri nikom. Objednávam si veľkú vodku, bez toho aby som pozrel do peňaženky či na ňu vôbec mám. Poznajú ma tu, nebol by to problém. Sadnem za barový pult, ktorý ju úplne prázdny a čakám na svoju vodku. Medzitým sa v hlave vynárajú tie najťaživejšie spomienky.

Cítim v sebe tu hrdosť, keď som tu konečne po dlhom čase vošiel, nie tradične sám, ale s niekým. Dokonca som ju držal za ruku. Objednal som jej. Ešte sme sa obaja hanbili a všetky reči mali takú sladučkú príchuť ostychu. A zakaždým, keď sme tu v piatok alebo sobotu došli, cítil som sa lepšie, postupne prišli prvé bozky, pohaldenia aj dotyky, ktoré som ešte nezažil. Zrazu to bolelo, keď sa trebalo lúčiť. Už to nebolo ako s kamarátmi. Začínala to byť láska a ja som bol neskutočne hrdý. Mal som pocit, že som niekto. Tie nesmelé prvé dotyky a triaška kdesi až v žalúdku.

„Tvoja vodka“ zahučal barman.
Keby tušil nad čím premýšľam, isto by mi ju tam potichučky položil a snažil sa ma nevyrušovať. Nemožem mu to mať za zlé. Robí len svoju prácu. Neváham. Hltám ju ako čistú vodu. Zaplatím a nezdržujem sa viacej. Pochopil som plán tela. Pochopil som prečo ma vylákalo vonku a tentokrát nechcem s ním súhlasiť. Preberám iniciatívu a idem rpeč. Skončil som exkurziu za prvou lásku. Už nechcem žiadne spomienky.
Doma pred panelákom ešte hodnú chvilu postávam, bojím sa len tak ľahnúť do postele. Hoci som premrznutý a ruky mám ľadové, premýšľam prečo vlastne občas niečo vo mne zatúži po niečom tak krásne nereálnom ako bola prvá láska. Možno práve preto, že vtedy bol každý úsmev veľkým krokom, každučká pusa spôsobila, že tri dni som nedokázal spať. A potom prišli bozky a dotyky a mne sa hodnotovo celý svet posatvil naruby. Zabitý čas? Veľké plány – deti, dom, auto, dovolenky...

Prvá láska nemala hranice. Škoda, že práve kvoli tomu väčšinou aj končí...

 Denník

16 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu