Prezeral som okolie a unavene sa škriabal na lakti, kde ma poštípal komár. Prišiel som priskoro, hoci bolo už snáď deväť hodín večer a Slnko oblizovalo poslednými lúčami vrcholy kopcov. Dedinu vždy obklopovali vysokánske hory.
Mala by už prísť. Neviem prestať myslieť na to, ako sa mi môže život zmeniť keď príde. Bojím sa výrazu jej tváre, bojím sa svojej reakcie, bojím sa, že utečiem.
Dlane si žmolím o seba, cítim ako ich mám spotené a ľadové. Je mi až zle od žalúdka, ten pocit je ozaj neznesiteľný, ale musím tu byť a čakať. Každú chvíľu by malo pod kostolom zavrčať auto. Začujem buchnutie dverami, kroky a jediné na čo sa v tom okamihu budem zameriavať bude jej tvár. Každý drobný pohyb bude pre mňa znamením, každé gesto mi rozbúcha srdce.
Ale nerpichádza. Slnko už zapadlo a ja tu meravo sedím a ani sa nehýbem. Bolestivé čakanie - holenie tupou žiletkou, duša stoná...
Čas je hustou omáčkou bez príchutí. O chvíľu možno zhorkne, alebo zosladne...
Zrazu, odzadu, tam za kostolom, kde oddychuje starý cintorín, som začul pomalé kroky. Chcel som sa postaviť a újsť, alebo aspoň schytiť nejakú palicu a brániť sa. Ostal som odovzdaný. Iba nezaujate som hľadel na to miesto. V tmavom obryse tela som ju spoznal a v momente sa mi svet zatočil a prišlo mi mdlo. Oprel som sa o stenu rukami, zvieral betónový obrubník a čakal som, čo povie. Ani sme sa nepozdravili. Srdce bilo ako zbíjačka a v ústach najsuchšia púšť, krvi by sa nedorezal...
Ani ma netrápilo prečo prišla z opačnej strany ako mala prísť, nepotreboval som vedieť prečo, ale vedel som, že kvôli niečomu áno. A vedel som, že to nie je dobré.
Chytil som ju za ruku, pretože ma znervózňovalo ešte viacej, že stojí nehnute vedľa mňa a nič nevraví. Stiahol som ju k sebe na zem a posadil si ju na kolená. Rozvzlykala sa a ja som pochopil, prečo niekedy niektorí ľudia berú život tak tragicky. Čakal som, že to mnou pohne, že spravím niečo nevyspytaťeľné. Iba som sedel a dlaňou jej jemne hladil vlasy...
Šepkali sme milióny slov a navzájom sa utešovali. Držali sa za ruky - ako zveráky, neoddelil by nás v tomto okamihu nikto.
"Aké bude mať meno?" Zaznela vážna otázka do uplakeného ticha...
Vietor sa úplne utíšil, hviezdami sa obsypala celá obloha a vzduch bol stále prehriaty. Utíšili sa aj vzlyky, aj slová. A my dvaja sme tam sedeli nehybne celú noc. Každý okamih sa zapisoval nezmývateľne do duší. Noc nikdy nebola tak krásna ako vtedy, ale my sme ju nevnímali, pozerali sme len do zeme a jemnými dotykmi sa uisťovali, že budeme navždy spolu...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
kissmeplease
5. 1.januára 2010 14:30
Krásne, fakt fakt fakt nádherné
Napíš svoj komentár