Tiene na strope vytvárajú mystickú atmosféru, tie tiene sa pohybujú zo strany na stranu. Nos ako cencúľ a ruky ľadové. Tri hodín ráno. Hlava bolí, v ústach sucho a tlačíme sa k sebe ako milenci. Ľudské teplo nenahradí žiadna deka...
Deň bol opäť taký rozťahaný ako stará gumička do vlasov. Všetko sa vlieklo a jedinou útechou bol obed a blikot telky. K večeru sa všetko zmenilo - pár prehodených slov, dohodnutý čas, miesto a dobré aliby. Aliby boli dôležitá vec, zavolal som Tomášovi, on mi ich vždy rád poskytne - strávil som celý večer s ním. Akože.
Smer som mal jasný a rýchly krok - k tescu na sudové víno a potom rýchlo za mesto. Po chrbte sa mi lial potok potu, tempo som mal asi prirýchle a prišiel som ešte skôr ako sme boli dohodnutí. Prekvapilo ma to, že ona tam už bola. Málokedy sa stane, aby žena chodila skôr ako ja. Ja - povestný skorými príchodmi a skorými odchodmi. Má u mňa za to plus. Veľké plus.
Opäť sme sa zvítali, prehodili pár slov a už po pár minútach cesty sme sa ocitli na konci asfaltovej cesty. Posledné domy a tma a šírošíre pole pred nami. Drali sme sa závejmi a tma zhustla ako omáčka. Vietor sa pohrával so snehovými vločkami, ktoré nám narážali do tvári. Oranžová kupola mesta ostala za chrbtom a raz za čas som sa obzeral, akoby som odchádzal naveky. Prešli sme okolo pár stromov, nejakých starých búdiek, ktoré boli záhradnými chatkami a strihli si to rovno cez zasnežené polia.
Bolo únavné kráčať po snehu a zakaždým sa zaboriť po kolená. Zadychčaný ako staré lokomotívy sme zastali pri malej drevenej búdke, teda záhradnej chatke, ale ja by som to chatkou nemal odvahu nazvať. Zaštrngali kľúče a otvorila dvere. Ale nechápem načo kľúče - stačil by silnejší poryv vetra a dvere by sa rozleteli asi samé. Nebola tu elektrina, svietil som mobilom. Zavreli sme za sebou dvere a ocitli sa v maličkej miestnosti, sotva veľkej ako väzenská cela. Len jeden stôl, posteľ a stolička a nejaká skrinka. Páčilo sa mi to tu. Úplné ticho a tma.
Hodil som vak na zem, vybral víno a poriadne sa napil. Chutilo otrasne a bolo už ľadové. Zapálili sme sviečky, nech máme aspoň svetlo. Zrátali sme deky, oblečenie a usúdili sme, že by sme tú zimu nejako vydržať mali až do rána. Všetko bolo zrazu tak kľudné a zmyselné a hoci nám zuby drkotali od zimy, popíjali sme vínko a pivo a hrali pri plameni sviečky šach. Postupne ako sme len tak nehybne sedeli na peľasti postele zima začala ukazovať svoju silu. Zababušili sme sa do deky. Najprv jednej, druhej, tretej...
Čas plynul pomaličky, hry nás prestali baviť, zabalení do diek sme sedeli opretí o chladnú stenu a dívali sa na tiene, na zamoknutý strop, na konáre za tým maličkým okienkom.
"Vyzerá ako líška" Šepkáš do tmy pričom pred tvoju tvár sa vznesie oblak hustej bielej pary.
"Ja vidím dve líšky. Jedna na druhej, aha, tam je tieň tej prvej a hneď na ňom leží tá druhá. Ale tá druhá ma divný chvost." Pripájam sa.
"A tamten tieň, pozri! On premýšľa!"
"Ale má priveľký nos."
"Skoro ako ty." A zase sme sa zasmiali a pokračovali...
Starý deň sa zmenil na nový a tichý šepot rádia ohlásil polnoc. A zrazu, akoby sme mali rovanké myslenie, obuli sme sa, vybehli vonku do tej zimy, do snehu, do krajiny, medzi vyschnuté steblá vysokých bylín z minulého roka, medzi líščie stopy. Až k potoku. Nikde ani náznak človečiny len my dvaja uprostred poľa, uprostred tmy zahalený do bieleho prachu, ktorý únášal vietor.
Vždy som so sebou nosieval maličkú vreckovú sekerku s malým vreckovým nožíkom a zápalky. Neviem prečo, ale tieto tri veci sa vždy zíjdu. Presekával som hrubý ľad na potoku, chcel som sa dostať až k vode. Skončilo to ako z druhotriednej komédie, sekal som, sekal, až dokiaľ som sa sám neocitol vo vode. Zabohoval som, ale hneď nato sme sa tomu ešte hodnú chvíľu obaja smiali.
Brodili sme sa závejmi a sneh som mal natlačený v topánkach, ktoré už aj tak boli mokré. Zakaždým, keď sa niekto zaboril, podali sme si ruky a pomohli si. Sledovali sme blikotajúce mesto v diaľke. Mráz pohyboval svetielkami v oknách. Krásne divadlo.
Keď sme už boli celí vyštípaní od mrazu a nohy boli unavené z brodenia sa snehom opäť sme sa zababaušili do starých kockovaných diek. Blízko seba, ako milenci, držali sa za ruky. Ale to všetko len kvôli teplu.
V takej satrej drvenej búde sme našli plynový varič. škrt zápalkou a modrý plameň a konečne aspoň aké také teplo. Tri ponožky, 5 mikín a na to ešte vetrovka. A stále zima. A hrali sme hádaj an čo myslím a dlho sa zabávali na úplných hlúpostiach a hrali hru - kto udrží dlhšie prst v horúcom vosku, vedľa horiaceho knôtu. Remíza.
Únava pomaly prichádzala a aj napriek zime sme si ľahli na úzku posteľ a v tesnom objatí ešte dlho, dlho a dlho sa rozprávali. Každú hodinu sme vymenili polohu, raz otočený chrbtom potom bruchom. Každých 10 minút som opravoval deky, stále kadesi unikalo teplo. Držali sme sa za ruky a každé objatie malo v sebe toľko tepla, že zima nemala šancu.
Zaspali sme. V miestnosti nastalo ticho, len hladná myš celú noc čosi hľadala kdesi za mojou hlavou, ustavične hryzla. Do vnútra nafúkalo sneh. Vietor hvízdal keď sa dral dovnútra. Tichý šum rádia dotváral túto atmosféru. A ja som si zase uvedomil, že krása ženy sa neukrýva vo voňavkách, ani v super oblečení, ani v upravených vlasoch či nechtoch. Krása sa dá nájsť aj inde. Stačilo sa obzrieť vedľa. Ležala tam so zavretými očami v starej zatuchnutej vetrovke zababušená až po uši a krásne strapatá a ja som sa k nej pritisol čo najbližšie, tentoraz už nielen kvôli teplu.Z nosov stále stúpala para pri každom výdychu.
Ráno suchá žemľa, vyhorené sviečky a zopár nenásilných unavených úsmevov. Rozprávali sme sa o snoch a potom znova zaľahli do postele, hoci vonku už bol deň.
"Tak ahoj!" Na križovatke sme sa rozlúčili, jedno silné objatie a každý sa vybral svojím smerom.
Zvláštne. Dneska sa nedá veriť ani keď niekto povie "zbohom". Kedysi sme si ho povedali a teraz to je zase "ahoj". Obzeral som sa ako kráčala opačným smerom ako ja, až kým som nezašiel za najbližší roh. Myslel som, že keď sa s niekým raz rozíjdem, nikdy si k nemu už nenájdem cestu. Ale občas je nepodarený vzťah medzi dvomi ľuďmi nutný k tomu, aby zistili, že sa majú radi len ako kamalásky.
Mám rád tvojho dobrodružného ducha, aj to aký optimizmus dokážeš priniesť do môjho života a aj to, že kašleš na to byť predomnou vždy super. Potrebujem vedieť, že existuje človek ako ty, ktorý si oblečie aj staré zaprášené pulóvre, ktorý si kľudne grgne bez ostychu. Človeka, ktorý nedbá na rozumné zmýšľanie ale koná len a len tak ako sa mu zachce a nesťažuje sa. Som rád, že na svete pochoduje niekto, kto rozvíja moje hlúpe nápady do ešte hlupších rovín. A nakoniec vždy dopadne všetko šťastne...
Až raz pôjdem prejsť napešo celý svet, beriem ťa zo sebou...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
idea
13. 2.febuára 2010 18:46
dopadlo to dobre...
3
hmm....najprv to bolo pre mna take zvlastne..ale potom sa zlepsovalo a citila som z toho taky dobry pocit...myslim,ze z toho ide radost...teda,aspon moje pocity...krasne si to napisal... zavidim ti take chvile...snad aj ja raz nieco take zazijem.. takze krásne
5
to su zazitky nadovsetk , bez vynalezov dnesnej doby: telky, elektriny, pocitacov sa vediet zabavit s clovekom a mat z toho dobry pocit na dusi
6
mam vyrazeny dych, vies uzasne opisovat nepodstatne detaily ktore tomu vdychnu dusu
7
Bože dobrý, toto bolo opäť raz tak neskutočne prekrásne... hlavne preto, že si spomínam na jednu takúto zasneženú, vlastne vtedy to bola zablatená záhradná chatka... bola tam poschodová posteľ, hrozne zatuchnutý vzduch, sviečky a tak ďalej, rozheganý stôl, hrozne blatnatá cesta cez polia a po roliach.... a jeden človek, na ktorom mi vtedy neskutočne záležalo. A v noci sme zaspali na jednej posteli aj napriek tomu, že hore na poschodí bola druhá... ako priatelia. A spomenula som si na to, ako keby si opisoval, čo sa stalo vtedy, ako keby si ty bol tým človekom. Milujem, ako vieš priblížiť opäť niektoré veci... naozaj...
Napíš svoj komentár