Zvoním a viem, že určite ešte spí, stavím sa, že po včerajšku nebude vládať ani vstať z postele. Teda stlačím zvonček a nepúšťam ho. Zvoním asi minútu bez prestávky, až sa ozve rozospatý a zjavne nasraný hlas.
- Čo je? ! A ja sa až na chvíľu zaseknem a premýšľam, či som to naozaj s tým zvonením neprehnal.
- Nazdar. Pozdravím.
- No, čo je? ! Opýta sa ešte podráždenejšie a teda spustím...
- Potrebujem peniaze. To je všetko čo mu satčilo povedať.
- Počkaj ma, o päť minút som dole. Odpovie a ja viem, že už je to na najlepšej ceste získať nejaké peniaze.
Čakám asi pol hodiny. Neznášam keď neikto vraví "päť minútky" a pritom to trvá neikoľkokrát dlhšie. Keby povedal "pol hodiny" tak aspoň viem na čom som. Čo sa času týka, je vždy lepšie preháňať...
Netreba ani slová, najprv pozbierame všteky vrátne fľaše, čo na sídlisku nájdeme, nie je ich veľa, ale nejaký ten základ z toho bude. Skrývame ich do živého plota pri materskej škôlke a tentokrát ideme odniesť do zberu moje dva bicykle. Na balkóne len strašili. Nesedel som na nich viac ako tri roky, celé zhrdzaveli a znepáčili sa mi. Dostali sme niečo vyše 6€ a úsmevy na tvárach boli nepopísateľné. Cestou ešte stretávame pár známych a prispievajú nejakými drobnými k naším peaniazom.
Slnko už je vysoko a nepríjemne páli na hlavy. Sadáme do podchodu do chládku a úplne lenivo premýšľame čo s peniazmi. Spôsobov je veľa, len, ktorý bude najlepší...?
Kupujeme si víno. Pri ňom sa premýšľa oveľa lepšie. Reči sú akési rozťahané ako celý dnešný horúci deň, sú úplne pomalé a lepkavé a akoby len nasilu vyslovené. V tej horúčave ani to víno nemalo chuť na akú som bol zvyknutý, ale napodiv tomu, že chutilo ako prihriate šťanky, sme ho vypili asi za desať minút. Šli sme hneď na ďalšie. Tentokrát k hypertescu na sudové víno. Tam je chladené, lacnejšie, chutnejšie...
Takto sme sa prepili až k večeru. Ja už ani neviem koľko sme toho vína popili. Ale asi ho bolo dosť. Odkedy som bol bez ženy, nudil som sa. Nemal som sa na čo tešiť, nemal som v podstate prečo sa vôbec pozrieť do zrkadla, bolo mi jedno, kto si čo bude myslieť. Je to úbohe, niekto si pomyslí takto sa spustiť kvoli nejakej ženskej? ! Ja som sa nespustil, len som sa vrátil do starých koľají.
K večeru prišla silná búrka a ja som sa ocitol sám v podchode na okraji mesta, chcel som sa skryť pred dažďom, trocha vytriezvieť a ísť domov. Trocha som možno aj podriemkával, ale vtom ma zobudili známe hlasy a zrazu tam stáli kamoši zo sídliska. Ďalšie zásoby vína a mne sa už žalúdok obracial naruby. Ale keď dávajú ber...
Zrazu si len matne pamätám ako zašušťal igelitový sáčok a ktosi vytiahol také rozkošné koláčiky v tvare hviezdičiek a srdiečok. Pustil som sa do nich, veď odrána som nejedol v podstate nič. Chutili vynikajúco a ani vo sne by ma nenpadlo, že to sú koláčiky z trávy. Prestal som ich jesť, až na naliehanie, že nemám všetko požrať. Prestal som a dúfal, že to nejako zvládnem. Ubehla hodná chvíľa a dážď naberal na intenzite, triasol som sa od zimy. Nemotorne som zbehol dole schodami a zaliezol do podivného baru, kde hudba hrala tak nahlas, že prehlušila to obrovské množstvo ľudí vo vnútri. Sadol som si úplne do rohu, nech svojim zjavom neotravujem okolie. Hlava mi akosi skĺzla a ostala ležať na stole. Zaspal som. Počul som len tú hlasnú hudbu, ktorá postupne tíchla, telo a uši si na ňu zvykli a nevnímal som ju už.
Spal som možno sekundu, možno hodinu, ani neviem, ale zrazu ma zobudila čiasi ruka. Bola príjemná, teplá a, narozdiel odomňa, suchá, taká sebaistá ruka, ale plná nehy. A hoci ma zobudila, tváril som sa naďalej, že spím. Alebo mi možno bolo tak zle, že som ani nevládal hlavu zdvihnúť. Nevedel som, kto to môže byť. Čosi som zašomral na znak, že žijem a že mi je to príjemné. Vzopäl som posledné sily a schytil tú ruku do svojej a silno ju stlačil. Mal som tú ruku staršne rád, že nič nevravela, len ma hladila po vlasoch. Teraz by som žiadne debaty nezniesol. Ruka mi stisk opätovala a ja som vedel, že by bolo dobré zdvihnúť sa a pozrieť kto to je.
- Kam utekáš? ! Začul som len za svojim chrbtom udivenú otázku tej "ruky". Nemohol som ani odpovedať, do úst sa mi tlačil obsah žalúdka. Už, už som myslel, že to nestihnem a pustím to rovno do stredu medzi ľudí, ale zvládol som to a vybehol som na dážď. Pustil to zo seba a razom mi bolo lepšie, len hlava sa staršne točila, srdce mi bilo akosi neprirodzene a triasol som sa od zimy. Od únavy som si sadol na zem, priamo do blata a sedel som tam strašne dlho, mokré som mal už aj trenky, ale keď som si predstavil ten hluk, teplo, kopu dymu vo vnútri, nemal som chuť vraciať sa tam. Jediné prečo som sa tam chcel vrátiť bola tá "ruka". Ale zabudol som na ňu, tak ako sa na takéto veci zabúdať má.
Zdvihol som sa zo zeme a zamieril smerom do centra na autobus. Na polceste mi zase prišlo zle. Nemohol som sa nadýchnuť, hltal som vzduch a vydával tie najdivnejšie zvuky. Predklonil som sa a vlasy mi zakryli celú tvár, nemal som silu si och odhrnúť. V tom okamihu sa skadesi opäť zjavila tá "ruka" a vlasy mi držala tesne pripnuté k mojej hlave. Pomedzi to zvracanie som stihol povedať "ďakujem".
Opäť žiadne zbytočné reči. Len prívetivé slovo "poď si sadnúť". Opäť bez okolkov som si sadol na zem a oprel sa o starý zhrdzavený plot. Až teraz som zaregistroval tvár tej "ruky". Troška ma zarazilo.
- Ahoj. Pozdravil som a sklonil hlavu k zemi s pocitom, že o chvíľu asi zase budem tykovať. Pamätám si už len toto. Potom mi asi začali písať aj tie koláče a ja som už nevládal ani nič vravieť, ani sedieť, ani ležať...Mal som chuť robiť milion vecí, ale ani jednu by som nezvládol.
Prebral ma až pocit strpnutých nôh. To dievča mi sedelo na nohách. Nebolo to len "to dievča", predsa sa dobre poznáme, už dosť dlho. Často sme chodili na vínko, alebo niekde opekať, ale v takejto situácií sme sa nestretli a ani mi nikdy nesedela na nohách. Hoci som mal strpnuté nohy, nevravel som nič, bolo to príjemné. Bál som sa aby sa nezačala nudiť a neodišla, chcel som neičo rozumné povedať.
- Mne nie je zle. Povedal som, hoci som klamal. Ona v zápätí na to začala tykovať tiež, tak sme tam obaja sedeli a tykovali. Pomedzi to sme sa smiali z úplných volovín. Pamätám si len nejaké reči o Slnku a o špinavom zadku a potom si už len pamätám ako sme sedeli v pevnom objatí a ja som šepkal "milujem vôňu mokrých vlasov". Sedeli sme na strede ulice, dážď bol ako vodné delo, pršal neskutočne silno, voda stekala po oboch v prameňoch ale my sme tam úplne nehnute sedeli v tom najpevnejšom objatí aké som kedy zažil.
Usmieval som sa. Celý čas som sa díval do svetiel pouličných lámp a úsmev som mal veľký ako svet. Netuším či za to mohli tie koláčiky alebo ona. Nemal som ani najmenšiu chuť povoliť to objatie, ale raz skončiť muselo. Povolil som ho a razom som sa opäť roztriasol od zimy. Hneď ako to videla, pritúlili sme sa k sebe ešte bližšie a začala sa mi hrať s vlasmi. Najprv len tak opatrne, neskôr tak vášnivo, až som dostal strach. Ale nespravil som nič proti, zimomriavky z toho pocitu som mal asi až na päte. Neskôr už nasledovali scény, ktoré sa ťažko opisujú niekomu tak neskúsenemu ako som ja. Bol to pre mňa trocha šok a vďaka nemu som sa prebral behom pár minút a vyskočil som na rovné nohy. Zase som utiekol. Ďalšia žena, pred ktoru som zutekal. Zutekal, keď iní chlapi by sa práve vtedy stávali chlapmi...
Ani som sa už neobzeral. V okamihu som sa zhnusil sám sebe, pomaly sa mením na to, čo sa mi vždy nepáčilo. Kroky som mal neskutočne rýchle, dážď mi šľahal priamo do tváre, až to bolelo. Vietor, chlad a skoré ráno bolo cítiť až pod kožou. Mal som pocit akoby som len šľapal akýmsi tunelom, nevidel som nič len cestu pred sebou a do krokov dával čo najviac istoty, aby som sa nemotal po meste ako nejaký alkoholik.
- Fetka! Nejaký kokot čo ma ani nepozná prešiel okolo a nemohol si odpustiť poznámku. Nenávidím ich. Priznávam, možno som práve v tom okamihu nevyzeral najlepšie, ale inak sa vždy snažím! Keby som nebol taký unavený a zničený (alebo možno to sú len výhovorky) tak schytím nejaký kameň a rozbil by som mu hlavu, hoci bol o tri hlavy vyšší. Mal som neskutočnú zlosť. Na seba, na ňu, na toho chumaja, asi na celý svet.
Autobus nešiel. Autobusy chodia len vtedy keď ich nepotrebujem, to je staré známe, veď v podstate som ho ani nečakal. Cesta šla strašne rýchlo, nikdy som mestom neprešiel za taký krátky čas. Došiel som skoro až na perifériu a už z diaľky som videl teplé svetlá vzdialených bytoviek. Predstava teplej postele bola tak neskutočne krásna, až som na okamih zabudol, že ja neutekám domov, ale pred vlastnými myšlienkami. Cestu som si skrátil priamo cez „húštiny“. Na to miesto mám zaujímavé spomienky, keď sme tam ako zasraní skúšali prvé ťahy z trávy, cigariet a pili prvé čučo.
Blato, blato, blato... Všetko, úplne každučkú časť tela som mal zablatenú a mokrú a už som strácal nádej, že dakedy budem môcť byť ešte čistý a suchý. Ale kroky šli akosi automaticky už samé a ja som počas cesty driemal – je to môj osopbný „autopilot“. Ja spím, on ide a vždy presne vie kam.
- Fuj ale tu smrdí. Zobudila ma ráno mama a otvorila okno, pričom do izby vleteli nepríjemné lúče a chlad, ktorý ma prinútil vytiahnuť si paplón až k ušiam. Hlava ma bolela, sucho v ústach, divný pocit na žalúdku. Ale to by nebolo nič. Až ráno som si uvedomil, že všetko čo sa stalo, sa mojim utekom nevyriešilo. A ten pocit bol neskutočne hnusný, chcel by som sa ho zbaviť, zabudnúť, možno zrušiť celý deň. Ale nie je na výber, možno už večer jej budem musieť všetko vysvetľovať, kedže až teraz si uvedomujem, že to bola moja kamrátka. Bol to neikto, s kým by som si takéto veci začínať nemal...
_______________________________________________________________________
napísané na podnet "She", sám by som sa to nerozhodol nikdy napísať.
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
1
idea
18. 9.sept. 2009 08:24
co z toho je vymyslene?
3
true story?
toto je jeden zo zlych alkacovych dosledkov.
ale az zasnem, ako si to zase verne a pocitovo perfektne vystihol..
toto je jeden zo zlych alkacovych dosledkov.
ale az zasnem, ako si to zase verne a pocitovo perfektne vystihol..
Napíš svoj komentár