O šiestej ráno čosi vždy nahlas trúbilo. Ako siréna, alebo maják, vždy presne o šiestej a v tej prízemnej hmle a tlmených svetlách to znelo naozaj desivo. Vlhko bolo cítiť vo vzduchu tak ako celá jeseň sa natalčila do nosnej dutiny, zabývala sa tam a už nehodlala vypadnúť až dokiaľ vlhký nos nepreberie tuhá zima. Na trávnikoch sa belie už prvý mráz. Ale na stromoch ešte stále ostali zvyšky zošueného lístia. Ulicou sa náhlia kroky a zástavka je plná ľudí podobných ako moja mama, dívam sa na nich vždy zdola a vidím ako im z nosov a úst vystupuje para, vidím ako si trú ruky o seba a ako pohupujú z jednej nohy na druhú. Nikto sa nerozprával, každý netrpezlivo vyčkával autobus a mňa to strašne znervozňovalo.
Vždy mi to naháňalo strach. Vždy som sa cítil zase prázdnejší a akýsi opustený keď dvere autobusu unavene zafučali a k zaroseným skleneným tabuliam pritlačili chrbty ľudí. Vždy sa mi pritom chcelo plakať a doteraz netuším prečo a doteraz nejazdím plnými autobusmi. Desia ma.
Rána tu bývali vždy akési tiché a jemné. A plné mlieka a čerstvých rožkov. A potom sa stala Katka mojou ženou, Miško a Peťka boli naše deti - zo stoličky od klavíru sme si spravili volant. Šli sme na dovolenku. Točil som volantom akoby som bol práve v kabine športiaku na pretekarskej drahe, ale to bol omyl. Bezduché otáčanie volantom zo strany na stranu neznamenalo nič, za našimi oknami sa mihali Alpy, ktoré som videl včera na STVečke, pootm sme sa ocitli u Katkinej babky na dedine a tá nam nabalila koláče. Boli vždy sladké. Vlastne vtedy bývalo sladké všetko, aj pieskové koláče za oknami v pieskovisku z dní keď ešte psoledné lúče slnka hladili naše rozjarené tváre. Nakoniec sme vždy nabúrali. Všade tiekla krv a kričali sme o pomoc...
Vždy sme zomreli, na konci každej hry. Vtedy smrť bola na smiech. Smiali sme sa jej do ksichtu, keď sme nerozvážne prebehovali cez cestu. Flirtovali sme s ňou tak, že by sa našim mamám zježili vlasy dupkom.
Stmievalo sa skoro. Vždy som mal akúsi úzkosť z neónov. Vždy znamenali, že sa deti začnú kamsi poberať. Každý sa tešil a radoval a utekal za svojimi rodičmi. Ja som býval vždy prvý a zaroveň posledný. S dospelými nebola zábava. Smiali sa, aj sa snažili, ale nikdy nechápali o čo ide v tej hre. Nedokázali tomu pochopiť aj keď chceli. A keď zmizli všetky deti, sedával som pri okne. Dlaňou stieral vlhkosť zo zimného skla a zameriaval sa na každý pohyb tam vonku s nádejou, že konečne príde tá moja. Tá moja skutočná láska, čo ma vezme do naručia a dá mi bozk na líce a bude sa krásne usmievať a pýtať sa ako som sa mal. Vždy mi donesie niečo sladké. A vždy príde! Prinesie so sebou chlad z vonku a jej kožuch vonia za vlhkosťou a zimou...
Vždy ma vzala domov, to jej nikdy nezabudnem!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
chiflada
13. 2.febuára 2011 20:03
taký krásny blog. fakt skutočne. Tu som chcela spievať ódy. ale zrazu hop a tóny sa zasekli v hrdle, pretože TO pochopiť. (to už je deformácia, ale kazí to dojem. a áno som sviňa, ale čo ja tu aj tak chodím ako na prednášky)
Napíš svoj komentár