V tých tonách pocitov sa nedalo vyznať. Kopanec do koša, nadávka, bitka. Niekedy stačí tak málo, aby sa svet stal jednoduchým. “Poď a ver mi!”, neveril. Nikdy neveril, pretože veriť, je príliš veľká zodpovednosť pre svedomie. Díval sa často do svetla. Veľmi často postával na koľajniciach a čakal pokiaľ sa nepriblíži to svetlo, pokiaľ sa nebude všetko naokolo triasť, pokiaľ neuskočí, až sa nerozhodne žiť. Život si vyžaduje veľa odvahy, ale k smrti sa stačí postaviť chrbtom a povedať “rob si so mnou čo chceš!”. A ona sa nenecháva prosiť nikdy. Len jej to stačí povedať, ale na to treba poriadnu zbabelosť...
Opäť začína každodenný rituál. Cigaretka, rožky a panák. Potom ešte jedného, možno aj viac. Smutný svet veselých ľudí, natrieskaná MHD a staré lamentujúce babky, zarosené okná v autobuse, od revízora načmáraná pokuta na papieriku. Cesta do školy, ale ešte nevedel či do školy pôjde. Ale rád cestoval. Väčšinou sa nakoniec ocitol v parku, díval sa do fontány a nemyslel na žiadnu školu. Malé pobehujúce deti. Šály, mláky, hmla, zubaté slniečko. Atmosféra jesene je niekedy tak krásne depresívna. Nebrala žiadne nádeje, nerobila človeka smutným, ale ani nič nedávala. Proste bola. A takto sa mu to páči. Sadol pod staré vysoké lipy v parku na mokré listy, cítil chlad zeme. Rukou sa prehrabával v lísti, akoby to boli vlasy niekoho koho strašne miluje. A možno aj boli.
Otvoril svoj starý zošit, kde mal načmárané poznámky zo školy, všetko pekne krásne dokopy. Zošit vyzeral presne ako tá jeseň naokolo. Zožltnutý, pár listov odtrhnutých, červené pero, modré, zelené a hlavne to vnútro. To čo bolo v ňom. To neskutočné čaro, čaro, ktoré mala v sebe aj jeseň, lenže nikdy sa nedala opísať. A ten zošit dýchal nostalgiou, spomienkami. Jemne obracal strany a chladný vietor mu v tom pomáhal. Až narazil na jednu, kde medzi nedopočítaným príkladom logaritmov a akýmsi obrázkom, ktorý mu už nič nepripomínal bolo niečo, čo hľadal. Ale opäť ho to veľmi pochytilo za srdce a jedine on vedel prečo...
- Poď a ver mi!
- Idem a verím...
- Daj mi ruku a neboj sa!
- Tu ju máš a nebojím sa...
- Ach, kde si?! Povedal, zreteľne nahlas, akoby čakal odpoveď. Ale jedinú odpoveď mu do uší doniesol silnejúci vietor. Zhodil mu z hlavy kapucňu, a rozstrapatil vlasy. Rýchlo si ju nasadil späť, zatvoril zošit, lebo sa bál spomínať. Načmárané slová, ktoré kedysi boli tak spontánne. Obyčajné škrtanie a pár písmen, ale jeho písmen a jeho slov, všetko bolo jeho. Všetko čo bolo v tom zošite.
Len vietor unáša ťa kamsi preč,
V havraních krídlach si kráľovná času,
Pretože pri tebe šiel vždy tak rýchlo,
Zrazu nie si a čas je večný.
Posledné ahoj mi ostalo na pamiatku,
Posledný bozk som doteraz nezmyl z tváre,
Posledné pohladenie je stále teplé,
Posledné dni sú veľmi tvoje, alebo tebou.
Stretám chalana, ktorý o tebe vraví všetko,
Možno aj to, o čom ani sama nevieš,
Vidím ako mi ťa ktosi ukradol,
Nechal tu len trápny hologram teba.
Nemám rád konce, lebo viem, že nič už nebude,
Začiatky sú strašné, lebo nevidím do budúcna,
Milujem, keď miluješ...
- Poď a ver mi! Vravela si mi kedysi. Spomínal. “Budeme už vždy spolu. Len ty a ja.” A teraz, kde si? Kde je to “vždy”?! Prečo ti už nemôžem veriť, prečo nie si tam, kde ťa potrebujem, prečo... Nenávidel slovo prečo. Vždy je, a pritom nie je dôležité. Nie je ako otázka “Koľko je hodín?”. Na to sa odpovie a je všetko jasné. Prečo, je spúšťač miliónov “prečo”.
Zrazu v parku zazrel ruže jesene - chryzantémy. Krásne ružové, biele, červené, fialové, všetky krásne po kope, akoby sa navzájom prekrývali a ukazovali svoju krásu. Odtrhol zopár. Veľmi sa mu páčili. Zvieral ich v ruke a rozhodol sa jej pár odniesť. Možno sa k nemu vráti keď uvidí aké sú krásne, možno pochopí, že ju veľmi miluje, možno ju konečne opäť bude môcť držať za ruku a vymýšľať si navzájom hlúpe, rozkošné prezývky. Možno. Ale neveril tomu, lenže nemohol si pomôcť, chcel jej ich ukázať, musel jej ich ukázať. Neváhal. Rýchlym krokom sa rozbehol k nej. Otvoril starú vŕzgajúcu bráničku a neistím krkom prechádzal popri nemých ľuďoch, ktorí tam boli, ale nevšímal si ich, pred sebou videl len a len ju.
- Ahoj! Pozri čo som ti doniesol! Sú krásne a natrhal som ich len pre teba. Snáď sa ti budú páčiť. Nachvíľu sa odmlčal, či nepovie niečo ona, ale bola úplne tichučko. Opäť začal:
- Chýbaš mi, naozaj mi chýbaš. Prosím nebuď tak strašná ku mne, aspoň mi povedz ako sa máš, ako ti je. Keď ty nevravíš nič, hanbíš sa ma?! Veď sme spolu zažili toľko krásneho a ty ma necháš len tak zo dňa na deň? Vravel som ti, že ti znesiem modré z neba, ale viem, teraz ho máš dosť, možno by to bolo hlúpe. Ako nosiť drevo do lesa. Ale nie je to ľahké a pre teba spravím čokoľvek, naozaj! Stále nič nevravela a on už bol zúfalý, díval sa na kvety, ktoré k nej položil, díval sa na zem, díval sa do oblakov, ale stále bolo ticho a on len premýšľal, čo ešte povedať. “Milujem ťa!” Na viac sa nezmohol.
Ticho. Tak uši trhajúce ticho nezažil. Vyhŕkla mu slzička, nesmelo, akoby sa to nepatrilo ju utrel do svojho šálu. “Vidíš, plačem a to len kvôli tebe!” dodal s takým trocha žartovným výrazom, akoby nikdy neplakal, len práve teraz. Ale neobmäkčilo ju to, ani slzy, ani prosby, ani slová ba ani kvety, nechala ho utápať sa v tom hnusnom “prečo”.
Keď videl, že je to asi márne, a že jeho snaha je bezcieľna, vytiahol si zápalky a zapálil si cigaretu . Jej pripálil aspoň sviečku a do vázy hneď vedľa krížika jej uložil tie chryzantémy. A pozorovali ich tisíce ľudí, ale všetci úplne tichučko, len sa prizerali a v pokoji odpočívali.
Vietor zosilnel, začalo pršať, stmievalo sa, ale láske nezabráni nič.
Blog
Komentuj
21 komentov k blogu
1
a.n.d.r.e.i.
18. 10.októbra 2007 19:14
Ten koniec nemal chybu, ... dosť dobré
9
Veľmi sa mi páčilo a dojalo..
tak veľa by som k tomu napísala..ale nebudem..nechám to znieť do ticha..len aby si vedel, že som čítala, že píšeš úžasne a že mi pravidelne berieš dych...
tak veľa by som k tomu napísala..ale nebudem..nechám to znieť do ticha..len aby si vedel, že som čítala, že píšeš úžasne a že mi pravidelne berieš dych...
10
boze,to je krasne, ale ked si pomyslim,ze najkrajsie pises,ked cerpas zo zivota...
12
krasne a smutne ....uz od odtrhnutia kvetov som tusila aky bude koniec a bala som sa ze budem mat pravdu....mala
13
bolo to krasne...ale preco uz nepises o Jednotke??co sa stalo???dufam ze toto nebolo o nej...fakt nadherneee a aj ja som sa rozplakala
14
sice neplacem... ale moje vnutro ano... viac k tomu dodavat nebudem
15
jeeejoooo to je kraaaasne naozaj fantastickee sice ja plakat nebudem ale je to naozaj najsamlepse
17
Časť z toho blogu mi buď niekto preposielal cez ICQ, pretože sa mu neskutočne páčil, alebo som proste tú časť blogu čakala.
A od začiatku som vedela, že to takto skončí, pretože poznám mlčanie tohto typu. A áno, poznám aj to naivné navždy, ktoré sa šepce do uší, nemusí to byť navždy venované láske, takisto dobre to môže byť navždy venované priateľstvu alebo čomukoľvek podobnému. Ale každé toto porušené navždy bolí rovnako, a to mlčanie snáď ešte viac.
Som rada, že tento blog som si prečítala až ráno, pretože večer by som sa už k nemu nebola schopná vyjadriť. Vieš, na pokeci si práve píšem s človekom, ktorý trápne tvrdí, že už nechce žiť. Občas mávam aj ja taký pocit, ale chvalabohu, vždy je to iba pocit a vždy máme ešte príliš radi život, takže smrť môže prísť jedine násilne. A keď príde, zanecháva neskutočne hrubé ryhy na srdci všetkých naokolo.
Musím zase raz a znova opakovať, že je to perfektný blog, nádherný, citlivý, nie je prvoplánový ako väčšina blogov tu na birdz, a neviem vlastne, ako som mohla prísť na pointu už niekde pri začiatku, keď si začal písať o jeseni. Napokon, to je jedno, možnože len naozaj obidvaja fičíme na tej istej droge menom písanei a na tej istej vlnovej dĺžke.
A od začiatku som vedela, že to takto skončí, pretože poznám mlčanie tohto typu. A áno, poznám aj to naivné navždy, ktoré sa šepce do uší, nemusí to byť navždy venované láske, takisto dobre to môže byť navždy venované priateľstvu alebo čomukoľvek podobnému. Ale každé toto porušené navždy bolí rovnako, a to mlčanie snáď ešte viac.
Som rada, že tento blog som si prečítala až ráno, pretože večer by som sa už k nemu nebola schopná vyjadriť. Vieš, na pokeci si práve píšem s človekom, ktorý trápne tvrdí, že už nechce žiť. Občas mávam aj ja taký pocit, ale chvalabohu, vždy je to iba pocit a vždy máme ešte príliš radi život, takže smrť môže prísť jedine násilne. A keď príde, zanecháva neskutočne hrubé ryhy na srdci všetkých naokolo.
Musím zase raz a znova opakovať, že je to perfektný blog, nádherný, citlivý, nie je prvoplánový ako väčšina blogov tu na birdz, a neviem vlastne, ako som mohla prísť na pointu už niekde pri začiatku, keď si začal písať o jeseni. Napokon, to je jedno, možnože len naozaj obidvaja fičíme na tej istej droge menom písanei a na tej istej vlnovej dĺžke.
18
pripomina mi to jednu moju vec, u teba je krajsia ta atmosfera...boze, byt tak havranou vladkynou v marcipanovom kralovstve...och, zas som mimo reality, idem si klepnut po prstch a vratim sa do kuta na svoju webku
Napíš svoj komentár