Vyznania lásky odložené v zásuvke, city odložené v srdci. Patria iba mne! Posledné "Ahoj! hoci nie posledné...ale pre mňa posledné. Patrilo by sa povedať "Zbohom!" . Nie zbohom životu, nie zbohom úsmevu, nie zbohom šťastiu...ale zbohom sebe. Ako ked mesiac nasilu derie sa cez moje zatiahnuté žalúzie, ako ked vietor pletie vlasy, tak aj ja budem behať po žeravých uhlíkoch, lebo to tak musí byť...
Hlavou múry nerúcam. Hoci, možno, na druhej strane múru je ozaj to, čo celý život hľadám. Nedestilovaná a čistá láska, ktorá natankuje "plnú nádrž" šťastia... Potrebujem lásku, ale nie nasilu. Potrebujem cítiť všetko krásne, potrebujem, potrebujem, potrebujem...ale naozaj potrebujem? Nie, ja chcem!
Vždy som bol egoista a sebec. Chcel som iba lásku pre seba. Závidel som všetkým zaľúbeným, pohľadom som kradol to, čo iní mali. Namiesto teplej ruky zvieral víno... Chcel som sa zmeniť, zabudnúť...
Miliony hviezd sa mi vysmievajú, že oni sú vždy spolu. Oni sa vždy dívajú na nás ľudí spoločne. Len ja sa na ne dívam sám. Oháňam sa rukou a chcem, na znak, že ja si skákať po hlave nedám, aspoň jedinú hviezdičku rozdrviť na prach...a fúkol by som ti ten prach do očí...
Pod starou bútľavou vŕbou. Premýšľam, koľko tajomstiev už do nej ľudia vyrozprávali. "Mám sa jej aj ja zveriť?" Váham. Bojím sa. Neverím ani starej, ošumelej vŕbe, ktorá pokrytecky len jemne šumí a díva sa kedy jej to konečne vyklopím, nech môže ísť spať. Ani ona nemá času na rozhadzovanie. Už ju nebaví počúvať vždy tie spovede...
Nedám vŕbe pokoj. Odlomím si z nej konár a v desivej nočnej ozvene sa ozve bolestivé "Prásk!" . Baví ma to. Odlomím ešte jeden. Opäť vŕba stoná a tisíce odrazených stonov bolesti sa odrážajú od blízkeho lesa. Ale nenamieta. Bolestivo stoná, ale nepovie "Prestaň!". Baví ma to. Lámem ďalšie konáre. Nech trpí aj ona, nielen ja. Načo spovede, ktoré ju netrápia?! Sú len jej "povinnosťou". Nech trpí so mnou... Prichytil som sa pri akomsi ošiali. V amoku som olamoval konáre a hádzal ich do jazera. Až ked som si všimol, že olamané konáre zakryli odraz mesiaca na hladine jazera prišlo mi ho ľúto.
- Co tí milenci na brehu jazera, ktorí sa prišli pozrieť práve na neho?! Prestal som, nechal som to tak. Začínam chápať, že mať rád, nemusím len ja. Ani ľúbiť, nemusím len ja...
Blog
Komentuj
11 komentov k blogu
1
lilithka666
25. 7.júla 2007 12:52
je to krasne napisane, niekedy sa citim rovnako
4
Bolesť vŕby ti lásku nevráti.
Občas by však aj ľudia mali byť ako tá vŕba, pretrpieť potichu, zniesť svoju bolesť osamote a nevylievať si zlosť na druhých.
Bolo to celé jedna veľká metafora.
Krásne...
Občas by však aj ľudia mali byť ako tá vŕba, pretrpieť potichu, zniesť svoju bolesť osamote a nevylievať si zlosť na druhých.
Bolo to celé jedna veľká metafora.
Krásne...
6
Ja som takou vŕbou, a nie je pravda, že počúvanie by bolo iba povinnosťou. Ono to dokonca niekedy celkom dobre pomáha odpútať sa od problémov iných ľudí. Nádherne napísané, opäť raz jedna vec, pri ktorej som takmer pristihla na mojich lícach pár sĺz. V poslednej dobe sa tu toho množí stále viac a viac...
7
zasa raz úplne krásne ...toto sa mi páči : "cVždy som bol egoista a sebec. Chcel som iba lásku pre seba. Závidel som všetkým zaľúbeným, pohľadom som kradol to, čo iní mali. Namiesto teplej ruky zvieral víno... "
9
Že môže byť
Fakt dobre čítanie... a ma to aj myšlienku, nie su to len slova
Fakt dobre čítanie... a ma to aj myšlienku, nie su to len slova
11
chudak vrba krasne metafory,fakt som uplne hladna este po tych blogoch co som necitala .)
Napíš svoj komentár