Manuál duše

- Ja by som s tebou šla hocikam. A zvodne sa usmiala, pričom vyzývavo pohodila hustými čiernymi vlasmi. Zuby, ktoré odkrýval jej zmyselný úsmev, sa v kontraste s jej bielou pokožkou beleli ako sneh. On bol ticho. Nevravel nič. Ignoroval ju. Myslela, že sa hanbí...
- Ved ja budem len rada ak budem môcť byť s tebou. Hocikde a hocikedy. Dodala aby ho prinútila k nejakej odpovedi. Stále nerozprával nič...

- Sľúbil si, že ma niekam vezmeš.
- Hej, sľúbil... Dodal ako keby si ju vôbec nevážil.
- No, tak kde je problém?! Prečo si ticho? Už zlostne odvrkla.
- Problém? V tebe... Neodpustil si povýšenecký pohľad. No, na jeho vlastné prekvapenie sa neurazila. Ešte viac vyzývavo sa rozosmiala a pohladkala ho po vlasoch...a on jej odsotil ruku.
- Prestaň! Ja nebudem žiaden tvoj ďalší...
- O čom rozprávaš? Ved ja ťa mám rada, naozaj!
- Hej, aj ja teba. Lenže mal...

Rozplakala sa. A nevravela už nič. Jej slzy ho nedojímali ani trošičku a len tak sa na ňu díval bez slov, akoby to tak malo byť.
- Maj sa! Pozdravil sa jej a odišiel. Nechal ju sedieť len tak na schodoch, utopenú vo vlastných slzách a myšlienkách. Nemal výčitky. Mala by ich mať predsa ona. Len on vedel, prečo to všetko...

Nikdy nevedel používať rozum, Teda vedel, ale až ked bolo neskoro. Ale zato srdce mal otvorené niekedy až príliš. Príliš často zraňoval. Nikdy to nechcel, ale od mala ho učili k úprimnosti a on to poslúchol. Vždy vypustil zo seba všetko čo mal na srdci a nakoniec vždy niekoho rozplakal, alebo nasral. Až ked si to nechal prejsť hlavou, uvedomil si, že predsa len spravil unáhlený záver. Potom mal neskutočné výčitky.

- Prepáč, ale nemám manuál k tvojej duši. Daj mi ho a ja ti sľubujem, že si ho naštudujem... Vravel vždy ked si po čase uvedomil, že úprimnosť nie je niekedy žiadaná, a že môže aj raniť. Uprimnosť je dobrá vlastnosť, ktorá vyvolá tisíc zlých. Aspoň takto to mal overené. Lenže teraz nič neľutoval, vedel, že je to tak správne. Kráčal preč a za sebou začul rýchle kroky. Vedel kto to je, lebo pomedzi kroky sa ozývalo stonanie a plač. Neotáčal sa, hoci počul ako kričí jeho meno. Schytila ho za rameno a na silu ho otočila tvárou k sebe aby mu videla do očí...
- Povedz, prečo? Rozklepaným hlasom sa ho pýtala.
- Si kurva... A vzápätí dostal facku.
- Vdaka, možno mi to raz pomôže. Poďakoval za facku, otočil sa a šiel dalej nevšímajúc si ju.

Plač utíchal a on zašiel za roh bytovky. Vybral z vrecka kľúče a spokojne si otvoril byt, kde na zemi ležalo plno otvorených fliaš. Ohorky sa povaľovali po stole, víno rozliate na koberci, zvláštny zápach a zatiahnuté žalúzie. Nohou odkopol fľaše a všetok bordel z očí pod stôl. Nalial si pohár slivovice, ktorá nebola dopitá a lial ju do seba akoby to bola tá najdôležitejšia vec na zemi. Akoby od toho závisel osud ľudstva. Po včerajšej oslave, po ktorej tu ostal taký bordel ho bolela hlava, cítil sa zle a bol unavený. Zaspal na stole...

- Otvor! Ja viem, že si dnu! Kričal spoza dverí známy hlas. Neozýval sa. Pomaly sa zdvihol a zaspatý sa pozrel do zrkadla. Pretrel si oči, ošplechol si tvár vodou a rukou prečesal vlasy. Otvoril...
- Na tu máš! Do rúk mu strčila akúsi hŕstku papierov a zvrtla sa. Nepozdravila a odišla. Udivene pozeral čo to je...
Návod na používanie , no, nie hocijaký. Návod na používanie duše človeka. Ešte ani nezabuchol dvere a už začal čítať. Nevedel sa odtrhnúť od jediného písmenka. Pozorne, so všetkou precíznosťou študoval celý návod až si bol istý, že už ho ovláda.

Vyťukal číslo a zavolal jej...vedel čo povedať, vedel ako... Zrazu sa žilo ľahšie. A stačilo len pár hodín na preštudovanie návodu na používanie duše človeka...

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu