Na pamiatku Jednotky

S Jednotkou sme sa nevideli už minimálne rok. Chýba mi. Ale nezavolal som jej. Nezavolala ani ona. Keď si dvaja ľudia chýbajú, nemusia si hneď volať. Obaja sme vždy mali takéto veci v riti, ona mala svoj život ja svoj a vôbec ma netrápilo, s kým je, alebo čo robí. Chcel som sa s ňou len poriadne konečne opiť. Ako kedysi.

Už si to ani nepamätám, ako vlastne znel jej hlas, ako voňala, neviem si vybaviť ani jej gestá a pohyby, hoci ju stále živo vidím pred očami. Postupne sa vytratila z môjho života.

Dni boli dlhé a únavné ako Argentínske telenovely a mne utekal deň za dňom. Prichádzali ženy. Jedna za druhou. Západ Slnka a bozky v tráve, liter vína a bozky vo výťahu, borovička a bozky v autobuse, neskôr aj východ Slnka a bozky v posteli a potom aj spoločný obed a bozky na rozlúčku a nakoniec vždy zbohom... Len s Jednotkou som si nikdy nedal zbohom. Zničilo by nás to oboch.

Každá žena po Jednotke bola len ženou, už to nebola tá moja Jednotka. Bozkávať možno vedeli lepšie a vedeli aj iné veci, keď prišla tma a telom sa šírila husia koža. Tie ženy bývali milé, kupovali mi darčeky, chodili sme na pizzu, do kina. Nuda. Každá žena zo mňa urobila len usmievajúceho sa robota. Každá žena ma naučila pár slov, ktoré milovala, naučila ma, ako sa volá a naučila ma kde býva.

Doteraz si neviem presne ani vybaviť kde Jednotka bývala, vždy som bol príliš mimo keď som prespával u nej. Jednotka ma nič neučila, kašľala na to, aby som ju musel potešiť, ona naozaj nechcela nič. A naozaj stále netuším aké ma vlastne priezvisko. Viem, že Jednotka ma za to milovala. Milovala ma, že som jej neobskakoval okolo zadku s pierkom, milovala ma, lebo som jej vedel povedať "Serieš ma!", milovala ma, lebo som jej nikdy nič nekúpil. MILOVALA MA!

"Na tretiu koľaj prichádza vlak z Bardejova" Zahlásil sympatický hlas z rozhlasu. Železo začalo brzdiť o železo a škripot vnikal do každučkej časti tela. Neskôr ticho. Len kroky, privítania, objatia a pár poplašených ľudí. Vlaky prišli a odišli a ja som sedával na stanici dlhé hodiny, akoby som čakal, že príde nejaký vlak s ceduľkou "Vlak do raja". Ktovie, možno som čakal, že v tom raji bude už aj Jednotka.



A práve pred pár dňami som zase na Jednotku narazil. Len tak, v zaspatom rannom autobuse. Okná boli orosené, deti na nich písali odkazy a ja som ich nenápadne pozoroval. Naraz ma ktosi štuchol pod rebrá a so mnou to až myklo.
"Do riti, Jednotka?!" Skríkol som, ale len tak aby sa nezdalo, že mi chýbala až príliš.
"Jasne, ešte si ma aj pamätáš?" Zasmiala sa tak, ako to vedela vždy len ona. Šla do školy. Pôvodne.

Pili sme už od pol ôsmej rána. Mal som peniaze, musel som zaplatiť pokutu za jazdu na čierno v buse. Tie svine ma surovo dali na súd! Peniaze sme prepili, do posledného centu. Jednotka vedela držať krok a ja som už mlel z posledného. Skončili sme zase u nej na byte a zase si nepamätám ani kde to presne bolo.

Kedysi, by sme takto spolu nevydržali ani sekundu, okamžite by vzduchom lietali nohavice, ponožky, gate a milióny bozkov... ale čas nás rozdelil. Strávil som s ňou málo času, prišlo mi to všetko tak staršne ľúto.
"Zbohom" Skríkol som od dverí kým ona práve sedela na záchode.
"Počkaj, kam ideš?" Začul som tlmený hlas a potom už len "BAC". Tresol som vchodovými dverami a odišiel.

Nezničilo ma to. Jedno obyčajé "zbohom" nemôže človeka zničiť, môže mu dať iba novú nádej.

Postupne strácam okolo seba ľudí, ktorí pre mňa znamenali veľmi veľa. Vždy ich stratím kvôli tomu, že sa "znamenajú" zmení na "znamenali". Proste ostali uväznení v minulosti. Stratil som ťa, človeka, ktorého budem v srdci nosiť naveky. Lebo nikto už nebude Jednotka. Jednotka... Kiežby býval čas milosrdnejším.

Žiadny môj krok nikdy nebudem ľutovať, spravil som ho pre seba...

 Blog

20 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu