Na streche

Ležím spolu s Petrom na streche nákupného strediska, hned vedľa zurčiacej klimatizácie. Je tu nádherný výhľad na okolie, mimo pouličných lámp, vidno tu každučkú hviezdičku, hoci ešte ich po oblohe blúdi len zopár, pretože sa len zvečeruje. Bez rečí, len tak ako keby to tak bolo správne, tu ležíme už vyše hodiny. Jemný vánok zamotávajúci vlasy a ochladzujúci spotené tváre. Bledožltý mesiac, ktorý mi tak pripomína babkine pagáčiky. Až cítim jemnú vôňu cibuľky a rozpraženého masla. Mám chuť sa natiahnúť, chytiť ho a spraviť jedno veľké "ham" a bolo by po mesiaci. Ale bolo by to sebecké. Určite by mnohým ľudom chýbal, nemôžem si ho užiť len ja...

Počúvam ako ľudia, tam dole pod nami, vrážajú do seba nákupnými košíkmi. Neutíchajúca vrava, detský plač, podlízavý hlas znejúci z rozhlasu. Hučiace motory áut, otvárajúce sa dvere, kohosi nadávky... taký kontrast oproti svetu tu hore. Väčšinou nás odtiaľ vyhnala strážna služba, ale zjavne si nás teraz nikto nevšimol, ked sme sa driapali na strechu. Peter pohrúžený počúvaním svojho mp3 prehrávača si tak ako aj ja, užíval ten pokoj a nádherný výhľad na neónmi ožiarené večerné mesto.

- Co ťa robí šťastným? Spýtal som sa Petra, ale zjavne ma nepočul. Naďalej si vyhmkával akúsi melódiu. Lakťom som do neho lenivo štuchol. Vytiahol si sluchátko von z ucha...
- No, čo je? Trocha podráždene odvrkol.
- Počuj, čo ťa robí šťastným? Prečo si rád účastníkom v tejto hre s názvom život? Ale v duchu som predpokladal starú známu odpoved ako "láska", "rodina", alebo niečo podobné. No, na moje prekvapenie, teda ani nie prekvapenie, skôr zdesenie, že som si to neuvedomil,to bolo čosi iné...

- Drogy, víno, kamoši, ulica...
- Náš svet. Dodal som, akoby to mal byť súhlas. Hoci som sa s tým nestotožňoval. Ale mal pravdu. Až príliš pravdivú a krutú pravdu, ktorá vôbec nebola zidealizovaná, ani pritiahnutá za vlasy...
- Ale aj láska... Dodal som len tak akoby to nebolo podstatné. Lenže pre mňa až príliš...
- Aj láska. Ale tej je tak málo... menej ako chľastu, drog... tie môžeš mať častejšie. Dodal na obhajobu svojho tvrdenia.
- Ale láska je o to krajšia, ked ju máš. Rýchlo som sa mu snažil protirečiť.
- Ked ju máš...
- Veru...

- Myslíš, že má zmysel, strácať hlavu pre lásku? Teraz začal na moje prekvapenie on.
- Má. Strácať hlavu má zmysel, ale srdce nie...
- No, väčšinou je to naopak. Strácame srdce pre lásku a nakoniec hlava premýšľa až príliš veľa. Niekedy to ozaj bolí...
- Má zmysel sa vôbec baviť o láske? Nikdy jej nepochopíme, nikdy. Taká jednoduchá a taká zložitá. Taká jemná, ale vie aj trýzniť...
- Hej láska je kurva. Ale kurva tej najnižšej cenovej kategorie...
- Prečo? Nechápavo sa teraz zatváril Peter a vyfúkol hustý dym z cigarety.
- Dá každému, ale nikdy nie zadarmo...

Opäť sme obaja stíchli a akoby sme premýšľali nad tým, čo sme teraz povedali. Ja som sa díval na hviezdy, ktorých už bolo plné nebo. Peter čosi ťukal do mobilu. Ako Ježiš s rukami rozpaženými som ležal hned vedľa neutíchajúcej klimatizácie a snažil sa rátať hviezdy. Prstami som si vytvoril malý kruh, ktorý som si priložil blízko oka a počítal som hviezdy v ňom. Chcel som vedieť, ako dlho mi vydrží trpezlivosť a kedy prestanem. 763 potiaľ mi vydržala trpezlivosť. Potom som povýšenecky pohodil rukou, ako keby hviezdy nič neznamenali. A ani neznamenali. Bezcieľne svietia, len pre zaľúbených. Nie pre nás. Mňa a Petra. My sme ich neznášali. Vysmievali sa nám, že práve my sa na nich musíme dívať s nenávisťou. My - dvaja kamaráti na streche, kde by ich láska nikdy určite nestretla. Ale obaja hlúpo verili, že ak má prísť, tak láska príde aj na strechu obchodného centra...

Naraz som začul ako sa niekto štverá hore rebríkom a štuchol som zase do Petra.
- Co je? Podráždene sa na mňa osopil.
- Niekto ide hore. Tlmeným hlasom som dodal.
- Určite strážna služba. Povedal léžerne a ani sa nepohol. Ja som sa chcel skryť za akúsi veľkú skriňu, ale Peter sa tváril, že sa nič nedeje. Napodobnil som ho a tváril som sa, že o nikom, kto lezie hore rebríkom neviem. Ani som sa neobzrel ked som začul približujúce sa kroky.

- Ahojte! Veľmi prívetivý hlas, tak známy. Nečakal som "ahojte". Myslel som, že nejaký svalnatý chlap nás vyhreší a nasilu stiahne dole a naraz tu ako anjel stála ozaj láska. Nie doslova láska, ale Petrova láska, ktorú mal rád. Nežné, krehké dievča v bielých šatách, ktoré si zjavne zababralo ked liezlo hore špinavým rebríkom. Jemný hlások ako princezná a uplakané oči. Hned som vedel, že ide za Petrom. Chcela sa porozprávať. A ja som to pochopil. Zdvihol som sa a hoci vravela, že nemusím odchádzať, vedel som, že to je najrozumnejšie...

- Maj sa Peter! Podal som mu ruku, potriasol mu ňou a postavil sa tvárou v tvár k tomu dievčaťu.
- Ako si vedela, že tu budeme?
- Peter mi kedysi rozprával, že tu chodíte.
- Hej, radi sa tu zdržiavame. Snád ťa nikto nevidel, že tu lezieš, lebo potom sú zbytočné problémy.
- Nie, neboj sa, dala som si pozor.

Všimol som si jej rozklepané ruky a rozmazaný mejkap. Plakala a oči sa jej vo svite mesiaca leskli. Už len aby som vyzeral trochu empatický, opýtal som sa so súcitom v hlase, čo sa jej stalo, hoci zjavne sa prišla vyrozprávať Petrovi. Utrela si slzu z krajíčka a čosi nezmyselne koktala o komsi a nej, o tom, že už je nemá rád... a ja som si z toho zložil hned záver.
- Láska, čo? A súcitne som sa pousmial a ona mi úsmev opätovala, hoci úsmev cez slzy...
- Láska je veľká piča, do ktorej sa vmestíme všetci... určite táto veta nebola jedna z najmúdrejších, ale začala sa usmievať, až som to povedal. A mňa to potešilo.

- Ale ja som sa tam nevošla. Smutne dodala.
- Ale vmestíš sa, len sa trochu posnaž a začni sa sebecky, bez ohľadu na ostatných do nej ryť. Miesta tam je dosť, hoci všetci budú tvrdiť "obsadené"... Opäť sa pousmiala a utrela si slzy, pozrela sa mi do očí a ja som jej pohľadom naznačil, že za nami je Peter a akoby som jej povedal "chod za ním". Pochopila a hned sa otočila, vyrazila k nemu...

Ja som sa taktiež otočil a po pár krokoch som už zliezal z rebríka. Akási stará babka narobila paniku, že sa zabijem a každému čo šiel okolo vravela, že určite som na drogách, ale nevšímal som si ju. Mal som neskutočnú zlosť. Prehnane nekontrolovateľnú zlosť, že tá babka mohla byť rada, že som si ju nechcel vybiť práve na nej... Mal som zlosť na lásku, že dokáže tak zraňovať. Nielen mňa, ale všetkých...

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu