Aj v ten deň sme sa prechádzali. Stretol som sa s Miškou hneď po škole, ani som sa nestihol poriadne najesť, ani odložiť tašku a už som frčal na dohodnuté miesto kde sme sa mali stretnúť. Najkrajšia cesta, je cesta za láskou. Srdce stále bije silnejšie a silnejšie a hoci to sú už dva mesiace čo sme spolu, stále mávam strach až sa máme stretnúť. Nie strach, to by nebolo presné, skôr akýsi pocit, že to nie je vôbec pravda. Že to všetko je sen a zmocní sa ma dojem, že si to možno len namýšľam. No, stratí sa to hneď ako zacítim tvoje objatie a začujem tvoje krásne sladké "ahoj". Vtedy začína byť svet vanilkovou zmrzlinou, ktorá sa rýchlo topí. Veľmi rýchlo a ja ju chcem vychutnať do poslednej sladučkej kvapky. Chcem aby ten svet sa spomalil, aby trval večne!
Neskôr sme si požičali film. Akýsi hlúpy americký krvák so zombíkmi. Zasmiali sme sa aspoň... Neznášam také filmy, ale film aj tak nebol podstatný, základ, boli tvoje pery a tvoje dotyky a hlavne TY! A ja sa stále viac a viac zamilovávam, hoci niekedy už mám pocit, že sa to viac ani nedá, ale dá. Dá sa, láska nemá konca, tá sa stále buď zväčšuje,alebo zmenšuje. A tá moja tak tá rástla...rástla, ako z vody. A rásť bude, neprestane rásť, dorastie do nekonečna, prerastie vesmír, prerastie aj to čo je za vesmírom ak tam niečo je. A ak nie je, tak prerastie aj to nič...
A ako vždy čas ubehol, tá vanilková zmrzlina sa roztopila a musel som sa jej už vzdať. Musel som zašepkať "ahoj" a poslednýkrát ju objať. Nie naposledy, ale poslednýkrát dnes. A prišlo to nečakane. Pusa na rozlúčku a smútok na duši. A dostal som od nej akúsi obálku, bielu, čistú, zalepenú. Niečo bolo vo vnútri, asi nejaký papier, niečo napísané. Dostal som ju nečakane. Bol som veľmi prekvapený. načo obálka? Načo niečo napísané? Zľakol som sa...
- Otvor to až potom. Zašepkala mi a môj strach sa vystupňoval trocha viac. Čo ak chce povedať niečo z čoho má strach? Čo ak aj to krásne môže skončiť? Veľmi som sa bál... Nechcel som prísť o niekoho tak nádherného, nechcel som prísť o lásku, nechcel som aby moja vanilková zmrzlina ostala navždycky roztopenou...
Až sa zabuchli dvere a na chodbe som stál len sám s bielučkou obálkou, dlho som váhal a premýšľal, či to otvoriť. Nie neotvoril som ju. Spravil som si čaj. Pomaly ho usrkoval a díval som sa na tú obálku na stole. To tajomno, ktoré mala v sebe tá obálka, bolo také obrovské, že som ho nechcel zničiť. A možno mi to tajomno nakoniec zničí môj svet. Strach sa stupňoval. Vypil som svoj čaj, umyl pohár, pustil si rádio. Stále sme na seba zazerali. Ja na obálku a obálka na mňa. Nabral som odvahu, ale čakal som to najhoršie, pretože ja už som raz taký... Akoby som tušil, že vo vnútri bude koniec môjho šťastného sveta...
Roztrhol som zalepenú časť obálky a zvnútra som vybral papier belší ako samotná obálka. Videl som jej rukopis prvýkrát. Krásny a úhľadný. Všetko usporiadané do riadkov, stĺpčekov. Nevnímal som ešte slová, nevnímal som vety, sústredil som sa iba na výzor listu, na jeho úpravu a chcel som si vyvodiť nejaký záver práve z toho. No, Miška mala písmo úplne svojské, také, že som nevedel pochopiť, čo by to mohlo byť. Akurát som si na konci listu všimol krásnu pusu. Takú aké sa dávajú na ľúbostné listy, takú s červeným rúžom... Ale také sa môžu dať aj na rozlúčku...
Začal som teda pomaly písmenko po písmenku čítať...
Niektoré svoje city jednoducho nedokážem povedať, ani ich vlastne neviem opísať slovami, pretože to sa proste nedá...
Po tomto úvode listu mi trocha vyschlo v ústach. Začínalo to tak ako som sa bál, začínalo to akoby ospravedlnením za to, že slová sa niekedy nedajú nájsť. Slová ako niekomu povedať, že už nie je to čo kedysi bol...
No list pokračoval, našťastie...
... No, aj tak chcem aby si vedel čo pre mňa znamenáš, aspoň približne
Prvý krát som Ťa stretla a... a bolo to síce trápne, plné hanblivosti, ale aj napriek tomu milé. A nikdy nezabudnem...konečne si bol skutočný, no došlo mi to až po rozlúčke.
Neskôr...keď premýšľam...mohla to byť chyba, ísť s takmer neznámym človekom niekam preč autom, no vtedy akoby som vedela, že s Tebou to chyba nebude...a nebola. Neskutočné, krásne ticho, ktoré niekedy povie o človeku viac ako slová...vedela som, že nebudeš proti, vedela som, že si iný ako ostatní, vedela som, že Ťa začínam mať rada čoraz viac a viac... Už si prestával byť kamarát...
No a teraz...teraz si kamarát, pretože ti môžem povedať všetko. Si moja láska, pretože si to najúžasnejšie čo ma doteraz stretlo. Si môj poklad, pretože si to najcennejšie čo mám, si proste moje všetko...
A všetci mi môžu závidieť, že poznám skutočnú lásku...že poznám Teba...No, ale veď nech závidia, ja Ťa aj tak nikomu už nedám...nikdy!
Ty si ma predsa naučil ľúbiť, naučil si ma byť skutočne šťastnou, naučil si ma žiť!
Chcem aby si am silno objal, pretože vtedy ej svet nádherný, vtedy svet tvoríš iba TY a JA...iba MY...
Chcem aby si nikdy nepustil moju ruku, pretože ak to urobíš, stratím sa vo vlastných slzách navždy...
Chcem aby si sa ma dotýkal, pretože len keď Ťa cítim blízko seba, len vtedy je všetko v poriadku...
Chcem aby si ma bozkával, pretože pocit, že am niekto ľúbi, že ma ľúbiš TY, je neopísateľný...
Chcem aby si na mňa hľadel, pretože zbožňujem pohľad Tvojich úprimných očí...
Chcem aby si bol so mnou...teraz...zajtra...stále...
A chcem aby si vedel...
...že keď nie si so mnou, všetko je hrozne nudné, svet je príšerne fádne miesto keď v ňom enmám Teba blízko seba...
...že aj keď Ťa všade vidím, všetko mi Ťa pripomína, aj tak mi strašne chýbaš (aj teraz keď to čítaš)
...že pre mňa znamenáš jednoducho všetko! Len s Tebou som šťastná, len ty dokážeš rozplakať moje oči a prinútiš moje srdce smútiť ak raz odídeš, len Ty...len Ty si všade...pre mňa existuješ len Ty!
...že moje srdce už vlastne nie je moje, je totiž celé Tvoje...
...že Ťa mám veeeeeeeeeľmi rada...
...že Ťa nesmierne ľúbim...
...že Ťa neskutočne milujem! (áno tak, to pred tým, je málo =D )
Aj tak som toho veľa nenapísala...a ešte veľa sa toho ani napísať nedá...no pointa je, že Ťa ľúbim!
(iba) Tvoja Michaela
Ruky sa mi rozklepali, a usmieval som sa. Ako debil. Ako blázon. Ako zaľúbený Stano. Vybehla mi slza šťastia, taká ozajstná, nie taká, o ktorej sa iba vraví... Vždy som to hovoril, že ja raz budem ľúbiť... A vždy som vravel, že asi nikdy nebudem ľúbený. Bol som riadny hlupák, že som si to myslel...
Ďakujem Ti láska, za ten list. A hoci si mi to mohla povedať, mohla si mi to napísať na icq, mohla poslať e-mailom, alebo povedať do telefónu, ty si to spravila tak krásne. Tak romanticky. Tak ako by to nespravil nikto, len ty láska. A ja Ťa stále viac a viac milujem...
Vyznanie
Komentuj
9 komentov k blogu
1
nirvanka
19. 2.febuára 2008 21:21
parada .. toto nepotrebuje comment
2
A zase si ma rozplakal, ale tentoraz nie tak, ako sme sa rozprávali na ICQ... a čakala som všeličo, keď si ma poslal prečítať si tento blog, tak pekne poslal, ako kamarátku, že by ma to mohlo zaujímať... ale čakala som niečo iné, nie to, čo som si prečítala....
A počúvam do toho Jamesa Blunta a sto ľudí by mi povedala, že to nie je dobrá hudba, ale teraz vieš aká je nádherná? A že mi ide Tears And Rain a išlo celý tvoj blog a ja som sa asi v polovici začala chvieť vzlykmi, pretože ako keby som sa nachádzala aj v tvojich, aj v jej slovách... v tých slovách, čo sa deje, keď sa od seba oddeľujete... a všetko dokopy.... proste.... ach áno... toto je láska, ďakujem, že som to mohla čítať, že som mohla cítiť trochu z vášho šťastia... že som sa mohla rozplakať pri takýchto slovách.... a že si mi vnukol nápad, čo mám robiť... čo mám spáchať na drahého meniny Ďakujem ďakujem ďakujem... aspoň stokrát... a nech ti to šťastie vydrží naveky Stanko môj... teda nie môj, ale tak trošičku...
A počúvam do toho Jamesa Blunta a sto ľudí by mi povedala, že to nie je dobrá hudba, ale teraz vieš aká je nádherná? A že mi ide Tears And Rain a išlo celý tvoj blog a ja som sa asi v polovici začala chvieť vzlykmi, pretože ako keby som sa nachádzala aj v tvojich, aj v jej slovách... v tých slovách, čo sa deje, keď sa od seba oddeľujete... a všetko dokopy.... proste.... ach áno... toto je láska, ďakujem, že som to mohla čítať, že som mohla cítiť trochu z vášho šťastia... že som sa mohla rozplakať pri takýchto slovách.... a že si mi vnukol nápad, čo mám robiť... čo mám spáchať na drahého meniny Ďakujem ďakujem ďakujem... aspoň stokrát... a nech ti to šťastie vydrží naveky Stanko môj... teda nie môj, ale tak trošičku...
4
skutocne velmi pekne vyznania a velmi pekna laska ju tu fakt co zavidiet ael je to fajn
5
uzasny list a ani by ma nenapadlo, ze teraz by niekto pisal list...ale takto je to take krasne a satle si ho mozes citat ...ax az mi je zaa samej smutno...
7
netreba slova,vyjadrene bolo vsetko..nech vam to vydrzi, hrdlicky
9
najkrajsi blog aky som doteraz citala ...ako ja by som k tomu aj daco povedala ale nemam co .... proste ... ne ja fakt nemam co povedat ... ako sorry ale ... to je take krasne ze ja radsej nic nehovorim .... (boze trapas )
Napíš svoj komentár