Opäť tu sú tie skurvené výčitky. Sú tak lepkavé, že všetko čo sa v hlave pohne, sa na ne nalepí. Ležím na posteli, zatiahnuté žalúzie, trocha chladno, ale taký chlad sa vydržať dá. Trocha mi zadrkocú zuby, natiahnem na seba teplý štrikovaný sveter a už je teplo. Ale proti tvojmu chladu neviem žiaden osvedčení recept. Len ležať na posteli a premýšľať. Pripadám si trocha sám, hoci viem, že nie som a stačí vyjsť von, ale stačí, že len ty jediná nie si so mnou a už tu je ten desivý pocit.
Možno to je vždy len kvôli tomu, lebo verím, že svet je ako z románu. A on sa mu nepodobá ani troška.Jediné kde je podoba medzi románom a skutočnosťou si ty. Dokonalá, skvelá, úžasná, hoci blízko, ale tak vzdialená. Vysnívaná, ale odmeraná. Možno verím na zázrak a možno je chyba v tebe, lebo falošné nádeje potopili mnohých. Prečo si taká iná tu a tak iná tam?! A prečo nikdy neviem povedať to, čo chcem?! A prečo vlastne ma niekto, ako ty, dokáže tak rozpoložiť?!
Strašne ma bolí hlava. V ušiach mi hučí a stále sa akosi neviem úplne presne "trafiť" na písmenko, ktoré chcem stlačiť. Ale snažím sa. Neznášam nedeľné rána. Naozaj ich nemám rád, hlavne ak pred štyrmi hodinami som sedel v hlučnej zadymenej miestnosti a teraz je ticho. Z kuchyne počuť ako sa varí obed, na ktorý keď pomyslím nie je mi najlepšie, pretože žalúdok ma bolí tak ako aj hlava. Asi som to včera zase trocha prehnal. Teda ja to preháňam dosť často, len sa tvárim, že o tom neviem.
„Poď prosím do mesta.“ Takto začínal večer. Jedna správa, dohodnutie miesta a času. Tešil som sa veľmi. Konečne. A k tomu ešte ma vola dievča, ktoré mi je strašne sympatické, a ktoré som možno v kútiku duše mal veľmi rád, hoci najavo som to nedal. Samozrejme, neodmietol som a tešil som sa. Ale aj tak som skončil najprv v pajzeli pri panáku s kamošmi. Vysral som sa na hlúpe dohodnuté stretnutie, vysral som sa na tú holku. No, v tej chvíli výčitky nie sú podstatné, pretože v krvi už koloval chľast a ja som sa cítil príliš dobre na to, aby som myslel na niekoho koho mám (možno) rád.
Niekedy mám pocit, že mať rád, je príliš zložité a zaväzujúce. Ak si natlčiem do hlavy, že rád nemám, tak nič nemusím. Ak rád mám, musím všetko, už len z princípu. A preto mám rád, len ak je to nutné, alebo ak mám naozaj zo srdca rád, ale to nezvyknem veľmi často. Jediné čo sa mi podarilo na mojich chybách naučiť, je, že na všetko treba pomaly. Najprv príde len obyčajné „ahoj“, to by mala byť tá najdlhšia časť, potom príde „mám ťa rád“, to by mala byť tá časť keď človek nemôže uveriť, že má toľko šťastia a je ohúrený celým svetom, miluje ho vtedy. A neskôr príde „ľúbim ťa“, to už je záväzok, taký záväzok, ktorý obmedzuje, lenže veľa dáva, málokto sa mu vyhýba, len nemá na neho každý šťastie. Táto časť je najkrajšia, ale príde aj krajšia. A príde aj „milujem ťa“, lenže čo ďalej?! Koniec. Už nie je viac čo povedať, preto každú tú malinkú časť si treba vychutnávať čo najdlhšie.
Peniaze sa míňali, ako svetové zásoby ropy, proste chvíľku sú a razom nie sú. A už ani nepamätám na čo som ich minul, ale to tiež v tej chvíli človeka netrápi. Tak ako to u mňa býva zvykom som sa náhle, veľmi náhle, ešte som ani nestihol dopiť moje pivo, postavil a odišiel. Preplo mi v hlave, ale to som ja. Zo sekundy na sekundu sa mi zmení nálada o 180stupňov. Odišiel som z toho pajzelu, kde smrdeli šťanky zo záchodu a plával som v hustom cigaretovom dyme, pár štamgastov a lepkavé stoly. Ale cítil som sa tu poväčšine dobre.
Teraz som sa prechádzal nočným mestom a bola mi zima, cestou som sa zablatil, nevidel som mláku, no, teda videl, ale akosi som sa jej nedokázal vyhnúť. Ale to je tiež jedno, také maličkosti ma nedokážu vytočiť. Mesto bolo ľudoprázdne, až som sa bál, či náhodou počas posedávania v tom pajzeli nevypukla nejaká atómová vojna a ten pajzel bol atómovým krytom, kde sa sebecky natlačili len chlapi a ženy nechali aj s deťmi doma nech budú „pochúťkou“ pre rádioaktívne žiarenie.
Ale z tohto pomyslenia ma vytrhol akýsi ožran, ktorý sa rozkrikoval na plné hrdlo, rozprával svojským jazykom, ale rozumel som mu. Najlepšie je na tom, že ožratí ľudia si rozumia vždy, aj keď niekedy nedokážu povedať dve súvislé slová. Prechádzal som popri baroch, výkladoch, kostole a neviem ako som sa o pol hodinu spamätal a sedel som v akomsi klube, kde bola nejaká akcia. A šialená. Nemohol som vydržať, skočil som medzi rozvášnených ľudí a „trsal“ až do rána. Až na pár chvíľ, ktoré som oddychoval a grcal.
Taká obyčajná noc, ako vždy. No všetko sa zmenilo, keď som začul to „Ahoj!“. Bola to ona, to dievča, kvôli ktorému som vlastne šiel do mesta, ale na ktoré som sa vysral. No, čo už, bol som rád, že ju vidím a ani ona sa nezlostila, že som nedošiel. Veď čo, predsa len sme sa stretli. Sadol som k nej, odpil trocha z piva, šiel sa opäť vytykovať a myslel som, že konečne pokecáme po dlhšej dobe. Ale piču!
Najprv som mal chuť rozbiť repráky, nech tá hudba tak nehučí, potom som si radšej sadol bližšie, nech niečo počujem. Teda, počul som, ale také somariny neznášam. „Ako sa máš?“ „Čo si dneska robil?“, stále tie isté otázky. Aj tak každý vie, že poviem „Mám sa na hovno a pil som.“. Opäť som sa zbalil a vypadol preč, samozrejme, ako vždy bez pozdravu. To budem mať z tých kníh, je to emotívnejšie a pripadám si vtedy aspoň trocha taký, aký som. V tom pajzeli kde som predtým sedel som zabudol mikinu, ale kašlem na ňu, nechce sa mi varciať, v sekáči kúpim "novú" za 50Sk. Pohoda.
Otvoril som dvere na ulicu a akoby som bol v inom svete, z miestnosti natrieskanej decibelami a ľuďmi som vyšiel do úplne prázdneho mesta. Zase nikde nebolo ani živej duše. A ten vzďaľujúci sa dunivý zvuk z klubu sa mi strašne páčil, akoby z nejakého tuctového videoklipu. Najebaný chalan odchádza z klubu, za ním počuť, ako sa vzďaľuje hudba, prázdne ulice, možno chalan trocha viac smutný, ako to vyzerá. A teraz by za ním mal niekto vybehnúť a mali by sa dlho rozprávať, nakoniec možno aj bozkávať. Opäť tie romány a telka. Už mám v hlave vsugerované scénky, na ktoré vždy čakám, že sa možno splnia. To by bolo úžasné. Ale nie, nezačul som žiadne kroky, žiadne vykrikovanie môjho mena, žiadne romantické objatie v centre mesta. Snáď nabudúce. Asi prestanem pozerať telku a čítať srdcervúce knihy.
Šiel som domov pešo, hoci som mal lístok aj na autobus. Ale často sa mi stáva, že sa chcem prejsť. Milujem keď sú ulice prázdne, počuť vlastné kroky a nič sa nepletie do vlastných myšlienok. Sem tam prefičí okolo taxikár a v nádeji, že zodvihnem prst, alebo kývnem a on si zarobí aspoň čo to, spomalí. Ale môžem nasrať na taxíky. Pomaly som sa dostal až na perifériu a prechádzal popri brešúcich psoch vo fabrikách, všade tma, a môžem ísť aj po strede cesty. Nikto nikde.
Milujem to. A milujem keď je nikto nikde v mojej hlave. Ale to je ťažké, to sa len tak nedá. Pochytila ma akási zlosť, ja neviem, proste tak zrazu ma chytí pocit, že všetko je na piču. V tej chvíli si zvyknem do niečoho kopnúť,alebo buchnúť, ale teraz naokolo nebolo nič, rozutekal som sa. Viem, môže to vyzerať divne,ale spôsob ako sa ukľudniť je to perfektný. Už keď som nevládal zastavil som na moste, nad zurčiacou riečkou a díval sa na prúd vody. Hodil tam zopár konárov, ktoré sa po pár metroch stratili v hustej hmle. Možno som tajne dúfal, že tie konáre budú debilné myšlienky, ktoré sa takisto stratia v akejsi hmle. No, nikdy nie je nič tak jednoduché.
Nemám to rád, počítam kroky, v duchu si vyhmkávam nejaké melancholické melódie a premýšľam nad všetkým čo sa dialo, alebo udeje. Obyčajný večer, ako každý iný, ale nie kdesi tam vo vnútri mňa. Tam to bol jeden veľký chaos, ale neorganizovaný chaos plný nadávok, lásky a nenávisti. Asi by som mal navštíviť psychológa...
Pred vchodom som ešte trocha postal a pozeral do tmavej ulice. V oranžovom svetle lampy som videl, ako poprcháva dážď, všetko bolo také smutné a ani sám neviem prečo. Až sa bojím, že si tú atmosféru navodzujem sám. A pritom nie som EMO! Škoda, že nafajčím, aspoň by som si mohol pripáliť cigaretku a tváriť sa, že ma nič netrápi, ale bez nej nemám ako zakrývať to, že niekedy sa cítim zle.
Zaspal som. Ani som sa nevyzliekal. Ľahol som na nepostelenú posteľ a zobudil som sa do skurvene hnusného nedeľného rána. Prvé na čo pomyslím si ty, výčitky a peniaze. A všetko z toho je na hovno, takže nič utešujúce. Ale aspoň viem, že nie si pre mňa nič viac, ako som si myslel. Je to super, keď zistím, že opäť o jedného človeka, ktorého musím mať v hlave menej. No, čo už, teda opäť raz platí, že mozog aj tak nikdy nič nevymyslí, ten je dobrý na matiku, fyziku, či chémiu, ale nie na lásku!
Blog
Komentuj
13 komentov k blogu
1
ayreen
21. 10.októbra 2007 18:22
ten zaver bol taky....chladny.....
3
Hmm skor sa mi zdal byt...realny
Az sa citim mierne nesvoja a pripadam si ako voyer, ked citam Tvoje myslienky (myslim, ze je v tom aspon par percient pravdy)
Jasne, kazdy blog je o tom, ze clovek si vylieva svoju dusu, lenze u teba sa mi to zda byt najsilnejsie Prudko EMOtivne..
Az sa citim mierne nesvoja a pripadam si ako voyer, ked citam Tvoje myslienky (myslim, ze je v tom aspon par percient pravdy)
Jasne, kazdy blog je o tom, ze clovek si vylieva svoju dusu, lenze u teba sa mi to zda byt najsilnejsie Prudko EMOtivne..
4
nechcela by som byt tou babou, kt. to bolo adresovane...
napisal si to ale prefektne...vyslovene som sa do toho vzila...nerada.ale predsa
napisal si to ale prefektne...vyslovene som sa do toho vzila...nerada.ale predsa
5
citit z toho... velky hnev a zmatok. a urcitu lahostajnost. styl,ktorym si to napisal uplne vystihuje tieto tri pocity (aspon podla mna). a vies co inak hovorim? ze psycholog je clovek,ktory pride na rad,az ked okolo seba nemas takeho priatela,ktoremu by si mohol komplexne vyrozpravat cely svoj problem. neminaj nanho cas,ak mas vo svojej blizkosti niekoho takeho
6
bolo to az hrozivo osobne....nieco co by som mozno dokazala napisat ale urcite nie povedat
7
Ty si vždy reálny bohužiaľ si to musíme uvedomiť všetci. Niekedy si aj ja predstavujem tie televízne scény...že sa mi to niekedy splní...raz sa aj stalo no neskôr som na to bohužiaľ doplatila...no čo už každé šťastie niečo stojí niekedy až neprimerane veľa
8
noo ty wjes pisat aj krajsie ale toto je kruta realita a taky je ziwot...ale aj thak to bolo pekne...
9
hmm jeden z tyx dnii kedy sa prebudzaš zo snov ?? btw.. parada ako vždy
10
niektore dni su uplne skurvene... u mna je to dnesny, tvoj blog ma potesil... aj ked je taky nevesely...
11
No v poslednej dobe sa citim rovnako ako ty ... depresie a vycitky a nakoniec som prisla na to ze niesom normalna a robim veci, ktore by som nerobila asi .. jaj sme v tolkych veciach rovnaki, ze si zacinam mysliet ... no nic ... pozdravujem inac ..na Konflikte asi nebudem snad ta este niekedy uvidim.. chyba mi aspon nejake to stanico-stretko
12
Čítanie o absolútne normálnych veciach absolútne nádherne nenormálnym štýlom je pre mňa takto na ráno, ktoré je chladné, jesenne farebné a občas aj melancholické absolútne dokonalým začiatkom dňa. Nie, možno ani nie som smutná, tiež mám občas pocit, že som EMO a iba si vravím, že som smutná, v skutočnosti to však tak nie je.
"Niekedy mám pocit, že mať rád, je príliš zložité a zaväzujúce. Ak si natlčiem do hlavy, že rád nemám, tak nič nemusím. Ak rád mám, musím všetko, už len z princípu. A preto mám rád, len ak je to nutné, alebo ak mám naozaj zo srdca rád, ale to nezvyknem veľmi často." - tentoraz sem musím vypísať tento úryvok. Možno nevieš, čo pre mňa znamená a nie, ja takto nezmýšľam. Ja som opak tohto človeka, opak tvojho ja, na všetko treba čas? Nie, hlúposť, niekoho uvidím a akonáhle sa vidím v jeho očiach, tak už pre mňa nie je existenciou "ahoj", ale existenciou "mám ťa rád".
A samozrejme, ani jeden, ani druhý extrém nie je dobrý. Ale nie to som ti chcela hovoriť, viem, že ťa to nezaujíma, ale chcela som ti povedať, že mi to strašne pripomenulo jedného človeka, ktorého mám rada, ktorého mám dokonca strašne rada, a on si myslí zrejme, že mať rád je veľmi zložité. Presne na tvoj spôsob, keď nemám rád, nemusím nič - v preklade nemusím sa s ňou stretnúť, nemusím jej odpísať na smsku či odpísať na správu, ktorú mi napísala, nemusím jej napísať, ako sa mám, napriek tomu, že sa pýtala, nemusím počkať päť minút, kým sa objaví za rohom, môžem povedať, že proste idem domov a spraviť to tak, nemusím ju objímať na rozlúčku.
Mám z toho strašne veľkú bolesť v srdci a občas mám pocit, že mať rád je skurvene hnusný pocit, ktorý som sa naučila asi od niekoho, kto nebol veľmi rozumný. Stanko, prosím ťa, uvedom si, že na ľuďoch treba, aby ti trochu aj záležalo. Aspoň na tých, pri ktorých to slovíčko "mať rád" iba vytĺkaš. Skús to nerobiť. Sám na mne vidíš, ako to druhú stranu vie neskutočne bolieť, a pritom to vôbec nedáva najavo.
A čo k blogu? No čo ti môžem povedať. Je dlhý, je písaný o všedných veciach, a predsa je tak neobyčajný, až to nie je normálne. je nádherný. Je proste - tvoj.
"Niekedy mám pocit, že mať rád, je príliš zložité a zaväzujúce. Ak si natlčiem do hlavy, že rád nemám, tak nič nemusím. Ak rád mám, musím všetko, už len z princípu. A preto mám rád, len ak je to nutné, alebo ak mám naozaj zo srdca rád, ale to nezvyknem veľmi často." - tentoraz sem musím vypísať tento úryvok. Možno nevieš, čo pre mňa znamená a nie, ja takto nezmýšľam. Ja som opak tohto človeka, opak tvojho ja, na všetko treba čas? Nie, hlúposť, niekoho uvidím a akonáhle sa vidím v jeho očiach, tak už pre mňa nie je existenciou "ahoj", ale existenciou "mám ťa rád".
A samozrejme, ani jeden, ani druhý extrém nie je dobrý. Ale nie to som ti chcela hovoriť, viem, že ťa to nezaujíma, ale chcela som ti povedať, že mi to strašne pripomenulo jedného človeka, ktorého mám rada, ktorého mám dokonca strašne rada, a on si myslí zrejme, že mať rád je veľmi zložité. Presne na tvoj spôsob, keď nemám rád, nemusím nič - v preklade nemusím sa s ňou stretnúť, nemusím jej odpísať na smsku či odpísať na správu, ktorú mi napísala, nemusím jej napísať, ako sa mám, napriek tomu, že sa pýtala, nemusím počkať päť minút, kým sa objaví za rohom, môžem povedať, že proste idem domov a spraviť to tak, nemusím ju objímať na rozlúčku.
Mám z toho strašne veľkú bolesť v srdci a občas mám pocit, že mať rád je skurvene hnusný pocit, ktorý som sa naučila asi od niekoho, kto nebol veľmi rozumný. Stanko, prosím ťa, uvedom si, že na ľuďoch treba, aby ti trochu aj záležalo. Aspoň na tých, pri ktorých to slovíčko "mať rád" iba vytĺkaš. Skús to nerobiť. Sám na mne vidíš, ako to druhú stranu vie neskutočne bolieť, a pritom to vôbec nedáva najavo.
A čo k blogu? No čo ti môžem povedať. Je dlhý, je písaný o všedných veciach, a predsa je tak neobyčajný, až to nie je normálne. je nádherný. Je proste - tvoj.
13
mne sa to ako vzdy strasne pacilo a mozno niektori povedali, ze je to prilis chladne...ale pravdive a je to kruto okupujuce nasemysle a nemozes sa tej tarchy zbavit ..aspon ja...a potom to s tym mam ta rad a povinnosti voci tomu-no je to tak ako povedala sarah a bud si isty, ze ten druhy ti moze verit a ma tiez take ci podobne otazky a v zivote si treba navzajom pomahat aby sme ho mali lahsi..a psyxolog-tak ako Grietusha povedala..kamarat ti pomoze len si musite navzajom verit a neignorovat vsetko co sa okolonas deje
.a neda mi nenapisat, ze vies najlepsie az neskutocne opisat pocity
.a neda mi nenapisat, ze vies najlepsie az neskutocne opisat pocity
Napíš svoj komentár