Schovaný za stromom nevedel som čo robiť ďalej. Bol som zúfalý, ten okamih bol neskutočne dlhý. Za sekundu som si dokázal rozobrať všetko všetučko až do toho najmenšieho detailu. Pozoroval som tú skupinku ľudí, tie úsmevy, tie hnusné pripité keci a tackavé pohyby. Stála uprostred toho davu a rozhadzovala úsmevy. Ja som o ne musel bojovať. Ja som kvôli ním nemohol spávať. Ja som ho tak miloval!
Stále som váhal a zazeral ako špión, zjavne nepostrehnutý, nechcel som vyzvedať, ale primrzol som. Začal som si do hlavy trieskať všetko zlé, čo sme spolu zažili, všetko, kvôli čomu som sa išiel opiť ako prasa, všetko, čo si nikdy nezaslúžila a mala to. Všetko naokolo sa zahmlilo, zvuky zmizli kdesi v pozadi a ja som spravil ten najistejší krok v mojom živote, priamo k nej.
"Ahoj." Vravím, hneď ako som pristúpil k nej, prekvapený svojim vlastným kľudným tónom. Aj tak som vedel, že vybuchnem, že sa to nedá oddialiť.
"Čo ty tu robíš?" Vyplieštila oči a v sekunde jej z krvi zmizol všetok alkohol. Neváhala, roztiahla ruky a s úsmevom ma chcela objať.
"Vypadni!" Skríkol som, takmer na celú zastávku plnú ľudí. Odstrčil som ju od seba, hoci to zabolelo mňa samého.
Ani to ňou nehlo. Strnulý pohľad upierala kdesi mimo a tvárila sa nezaujate, ba až arogantne.
"Ty hnusná klamárka!"
"Buď ticho!" Povedala s kárajúcim podtónom. A vo mne sa prebudilo sto čertov, čo ma má čo ona poučovať.
"Budem si robiť čo chcem, do riti!" Schytil som ju za mikinu a pritiahol bližšie k sebe: "Skončila si u mňa."! Pustil som ju a odstrčil od seba. Tempom Usaina Bolta v cieľovej rovine, som odkráčal.
Trocha som dúfal, že začujem za sebou kroky a prosebný hlas volajúci na mňa. Žiaľ, takéto scény sa nekonali.
Rozklepanou rukou vyberám z peňaženky posledné drobné a kupujem si jablkové čučo. Na nič lepšie som proste nemal a aj tak mi to bolo jedno. Vlastne, vtedy mi bolo naozaj všetko jedno. Odkráčal som nepozorovane do železničného depa. Diery v plote som už poznal dôverne, úkryty taktiež, umiestnenie vagónov a železničnej polície tiež. Reval som ako malé decko, fakt nahlas a bez prestávky.
V úplnej tme načúvam zvuku do seba narážajúcich vagónov, sú to ostré a náhle zvuky a zavše sa zľaknem. S pribúdajúcim vínom, ubúdajú slzy.
Toto miesto na mňa pôsobí neskutočne ukľudňujúco, každý šum kdesi v diaľke, každé svetlo zatúlané od bateriek železničiarov a charakteristický zápach železa a oleja dotvárajú zvláštnu atmosféru tohto meista.
Dopíjam víno, zahadzujem fľašu za chrbát a na celé depo zakričím "kokoti!". V okamihu na mňa zasvietili asi tri halogénky.
"Ostaň stáť, nemáš tu čo robiť!" Skríkol hlas jednej z roztrasených bateriek.
Kľudne som sa otočil a pomalým tempom som začal kráčať preč.
"Stoj!" Skríkol ten hlas znova a svetlá sa roztriasli, bolo jasné, že sa za mnou rozutekali.
"Čuráci!" Skríkol som ešte raz a s úsmevom obrovským ako banán som sa rozutekal tiež. Rehotal som sa ako zmyslovzbavený.
"Stoj!"
Nezastavil som, utekal som čo nohy vládali cez vysokú žihľavu a porasty trniek, taký doškriabaný a popŕhlený som ešte nikdy v živote nebol. Krv sa mi liala z nôh aj z rúk a zrazu som bol jeden z najšťastnejších ľudí v meste.
Som šťastný človek. A niekedy ani neviem prečo.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
3
niekedy ma mrzi ako nieco dopadne, ako skonci nieco co malo trvat navzdy,alebo aspon dozivotne,, ale potom si poviem, ze to tak malo byt, lebo aj malo
ty pises zivot, to na tebe zboznujem
ty pises zivot, to na tebe zboznujem
4
mňa skôr mrzí ako sa to celé odohralo a napríklad v tomto (no i v iných prípadoch) ma teší, ako to dopadlo..
teda.. že si šťastný..
teda.. že si šťastný..
6
Čo dodať? K tomuto asi nič. Tvoje blogy sa stále menia a stále sú tak rovnaké... okamžite by som vedela, že sú tvoje.
Napíš svoj komentár
ale zivot je kratky, tak si treba brat to dobre a tesit sa z toho co mame mas pravdu,
a to s trnmi na vlakovej pri uteku pred straznikom to sa stalo aj mne, a musim povedat, ze to bol hrozny zazitok, lebo som sa z tamad nevedela dostat, ale ked sa mi to podarilo, tak som sa citila konecne slobodna a musim povedat, ze to bol super pocit