Nikdy som neveril príbehom so šťastným koncom

- Kde si? Opýtal sa ustráchane.
- Hned za tebou. Odznelo takmer ihned po jeho otázke.
- Prepáč, bál som sa aby si sa nestratila.
- Ved sa držíme za ruky, tak ako by som sa ti mohla stratiť?
- Ja neviem. Ale aj tak. Chcem mať istotu. Nechcem veriť tomu, že ked ťa držím za ruku, nemôžem ťa stratiť už nikdy...

- Ty stále vymýšľaš hlúposti. Ved sme spolu a nestratíš ma nikdy! Skočila mu do reči s vážnym výrazom v tvári, až urazeným, že si toto vôbec o nej myslel.
- Prepáč. Ja som asi bojko. A viem, že je nezmysel, myslieť na to najhoršie, ked sa to možno ani nestane. Chcem mať istotu, že to nie je len hra. Nechcem o mesiac pozerať von oknom do dažda a spolu s ním plakať, smútiť za tebou. Za tou tvojou rukou, ktorá mi dáva istotu, že aspoň teraz, pokiaľ ťa za ňu držím,ťa stratiť nemôžem.


Jediná istota nášho života smrť,
taká záhadná, tak potrebná
ako aj ty, tvoje slovo ma rozmelie na padrť.
Smrti verím tá nesklame, príde určite,
nedáva nikdy prázdne sľuby,
vždy berie bez výnimiek život do záhuby.
Nehľadám ju, ona príde,
verím jej od detstva celý život,
dovoľ aby som mohol aj tebe.
Bud nachvíľu smrť. Daj mi vieru,
že to je večné, nie len zbytočné slová.
Bud smrť, ale nie doslova,
len sa staň takou, aby som ti vedel veriť ako jej.
Ja ti verím veľmi, ale vždy mám strach, čo ak...
A strach mi ťa unáša...


- Neboj sa. Ja ťa mám veľmi rada. Veľmi. Povedala mu dojatá jeho slovami. Hoci nebol básnik, aj tak mala rada jeho slová, pretože vždy zneli tak úprimne.
- Verím ti. Slová, ktoré sa vždy opakujú. nič prevratné, nič originálne, staré ošúchané frázy, ale plné tých najkrajších citov a okorenené úsmevom.
Sedeli v objatí ešte veľmi dlho a boli si istý, že už nikdy sa neoddelia, že budú spolu celučký život...


- Máš SMSku! Kričala na neho mama z kuchyne. Nepočul ako mu zvonil telefon, ale rýchlo prebehol celý byt a schmatol svoj mobil. Očakával správu od nej. Tešil sa na ňu ako maličké dieťatko. Rýchlo otvoril správu a prečítal si slová, ktoré mu rozbúchali srdce a zovreli žalúdok, ale nie z radosti, naopak, zo strachu.
"Potrebujem sa s tebou porozprávať". Toto bola sms, ktorá značila viac ako slová bez milosti vrazené do srdca. Takto sa začína koniec čohosi krásneho čo bolo medzi nimi, myslel si. S obrovským strachom napísal miesto a čas, nič viac, nechcel vypisovať ako kedysi, ako ju má rád, lebo vedel, že asi už o pár hodín budú všetky tieto slová minulosťou. Obliekol sa a vyrazil rýchlou chodzou na miesto kde ju pred pár týždňami ešte držal za ruku, kde jej vravel tie krásne slová, kde sedeli celú noc v objatí a mysleli si, že už ich nič nerozdelí...

- O čom potrebuješ hovoriť?! Rýchlo, bez pozdravu a zreteľne so strachom v hlase, sa jej opýtal, to na čo odpoved už v duchu vedel.
- Sadnime si radšej. Milo povedala, akoby sa nič nedialo. A videla na ňom, že je na pokraji zlosti, či smútku, alebo čohosi čo nechcela aby sa stalo, preto chcela aby si sadol.
- Nie ja postojím. Odmerane odvrkol, lebo vedel, že už nie je dôvod na krásne slová plné nehy, pretože o chvíľu bude zúfalý a smutný a nechcel to uľahčiť ani jej. Ked musí trpieť on, tak nech aj ona. Aspoň takto. A on čakal na tie slová, ktoré nechcel počuť, ale bol pripravený im čeliť...

- Milujem ťa. Povedala a dívala sa mu do očí, akoby v nich hľadala čosi čo tam stratila. On stál bez slov. Prekvapene sa na ňu díval a sadol si na lavičku, pretože mal strach, že teraz vážne spadne z nôh. Cosi šušľal, ale nevedela ho porozumieť, nevedel nájsť slová, ktorými by sa jej odplatil.
- Myslel som, že...
- Ja viem čo si si myslel. Ze chcem hodiť za hlavu všetko čo sme spolu zažili? Nikdy. Ani keby som sa mala po smrti len trápiť, ale v tomto živote si to vynahradím, pretože mám teba.
- A prečo si mi nenapísala radšej nejakú normálnu správu,ale takú z ktorej som mal zlý pocit?
- Písala som ti len pravdu. Potrebovala som s tebou hovoriť. Neklamala som ťa. Musela som ti povedať, že ťa mám rada, hoci ti to vravím každý deň.

- Už to viacej nerob, lebo som sa veľmi bál, že som ťa stratil, že niekto iný mi ťa ukradol.
- Ja by som nikdy nedokázala teba podviesť.
- Môžeš. Ja ti to nezakazujem, ale nech sa aspoň o tom nedozviem. Pokiaľ o tom vedieť nebudem, stále budem maž pocit, že si moja. A tento pocit potrebujem.
- Ale prečo si sa tak zľakol? Ved ti stále opakujem, že mne môžeš veriť.
- Nikdy som neveril na príbehy so šťastným koncom...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

19 komentov k blogu