Obsadené

Skrehnuté ruky si ohrievam na modrej šálke, z ktorej sa valí hustá para. Krásne vonia. Ako jahody, alebo ovocná záhrada, alebo možno ako leto - hlavne teraz, v zime, je to príjemný pocit. V topánkach mi čľupká a vlasy mám tiež zmočené, ako sa skláňam nad lepkavým krčmovým stolom k čaju, padajú z nich veľké kvapky. Neprineknuteľná dymová clona z cigariet robí vzduch nedýchateľným, ale aj tak sa pomaly, s odporom, nadychujem a snažím sa nesústrediť na to, aké mi to je nepríjemné.

Usrkávam prvé dúšky z čaju a zvuky okolo, sa mi zdajú byť tak neskutočne ďaleko, akoby každý smiech od stola založeného poldecákmi, bol len akousi ozvenou v sne. Akoby hlas moderátorov nejakej relácie, bežiacej v telke, pochádzal z inej galaxie. Celý čas upieram pohľad len do pary. Túžim po tom, veriť ti. Túžim byť sám, bez toho kŕču v žalúdku.

Kúpil som si liter a pol čapovaného vína. Šiel som pešo a popíjal z neho. A na hlavu mi padali kvapky dažďa. Stále pri tom myslím na teba - kde si, s kým, čo robíš. Ukľudňuje ma to klopkanie dažďa, tá pravidelnosť a jemnosť šuchotu kvapiek ma úspáva. Spím, alebo len snívam. Znova vstávam a otváram fľašu vína, s odporom srkám ďalšie a ďalšie glgy. Buď sa v ňom raz utopí naša láska, alebo ja. Nikdy som nehľadal pravdu, ktorá sa vraj v ňom ukrýva - na to nie som, pravda vždycky bolí. Možno ju ani vedieť nechcem, pretože možno by to bol koniec...

Buď budem šťastný, alebo hodím všetko za hlavu. Možno aj teba. Veď ty vieš, nikdy som nemal problém tváriť sa arogantne a bezzmyselne urobiť niečo neuveriteľné.

Niektorí ľudia sa musia stretnúť - proste sú sami pre seba jedným veľkým ponaučením. Sú ako knihy plné múdrosti do života. Encyklopédie. Možno aj my - stále prichádza niečo nové, zakaždým prídu slzy a potom príde zase láska. Ale láska nie je lepidlom, nezlepí naše životy dokopy - láska sú len dva diely, ktoré do seba zapadajú, zlepí ich dôvera. Chcel by som ti veriť...

Voláš mi. A ja sa trasiem od strachu, vždy keď tam vidím to číslo a v pozadí počujem zvuky a ty vravíš o nás, o našej rodine, o budúcnosti, ktorá možno ani existovať nebude. Zakaždým sa trasiem, kdesi vnútri sa celý chvejem a premýšľam, prečo robíš niečo, čo nikdy nedokážeš. Nie, my nie - nemáme na to. A potom prosíš aby som prišiel za tebou. A ja surovo odvrknem "nechce sa mi".
Píp píp píp píp...

Ľúbim ťa!

Víno som nedopil ani do trištvrtiny a skončilo v hustom poraste starých malín okolo rieky. Proste, po telefonáte, som ho vyhodil, vedel som, že ma to skľudní. Nenávidím tvoj opitý hlas, vtedy každá tvoja prosba je pre mňa len šum vetra... Nechápem prečo som sa snažil byť tvojím zrkadlom - idem radšej na čaj, nepijem.

Robím to pre nás, pre naše šťastie. Viem kedy je dobré nevidieť sa, viem, kedy je dobré zavrieť hubu a viem, kedy je dobré zaťať zuby. Si tak neskutočne hrdá na náš vzťah. Štyri mesiace a ešte sme sa ani raz nerozišli - pre teba sa lámu rekordy, pre mňa je to nutná povinnosť, pre pokoj na duši. Tvoja minulosť je ozaj niečo, čo je ako kostička zapichnutá v hrdle - berie mi to hlas, radosť, úsmev, chuť... ale nepodkopávam naše základy vybudované na prítomnosti, kvôli tvojej minulej nerozvážnosti. Stále sa snažím veriť, že stojíš pevne na zemi, že už vieš, čo od života chceš, ale mám pocit, že stačí malý vánok a zrútiš sa ako domček z karát.

Dopíjam čaj, na stole nechávam jedno euro. Rukavice, čiapku, kapucňa a vychádzam do ulíc polnočného sídliska. Ustavične len po tých najtmavších uličkách, nemávam strach. Dážď sa stále neutíšil a nohy mám úplne premočené, prestávam si cítiť prsty na nohách a láka ma predstava teplej postele, teplej večere a hlavne spánku. Dobrý spánok - hotový liek.

Ulice sú ľudoprázdne a ty opäť voláš, stále neviem pochopiť tvoju nezaťatosť. Ja keby som sa naštval, neozvem sa ti pár dní a ty nevydržíš ani pár hodín. Veľa nepočujem, zjavne sa dobre zabávaš. Troška mnou ten pocit znova otrasie a mám chuť ísť aj ja niekde užívať si, ale už len kvôli samému sebe to neurobím!
"Jak ja len neznášam tvoj opitý hlas."
Píp píp píp píp... - vždy si predsa chcela, aby som bol úprimný.

O pár minút už voláš znova a ja už naozaj nechápem prečo. Prečo sa neurazíš na deň, alebo viacej? Potom moje slová nemajú váhu, akoby si nad nimi ani nepremýšľala.
Vravíš, ako ti je zle, pretože si toho asi vypila príliš veľa.
"Chcela by som teraz byť s tebou", vravíš sladko a v pozadí tvojho hlasu počujem aj hudbu a priblblé kecy nejakých ženských.
"Aj ja by som chcel, ale nemám rád keď si opitá." Chladne odvrknem.
"Božee, mne je naozaj strašne zle." Počujem tvoje stony a náreky, ale akosi to mnou neotriasa, práve naopak.
"Nemala si toľko chľastať, nesťažuj sa teraz, ja za to nemôžem!"
Nastalo dlhé ticho na oboch stranách a bol som skalopevne rozhodnutý, že ja ho nepreruším.

Začal som vnímať svoje kroky, boli rýchle a pravidelné a mierili na perifériu mesta, kde bolo počuť len šťekot psov a cez cestu prebehovali čierne mačky. Nie som poverčivý. V telefóne bolo stále ticho a ja som ho kľudne držal pri uchu a čakal, čo povie. Pozorne som načúval každému zvuku, ktorý bolo v pozadí počuť, ale pritom mi každý ten zvuk bol tak ľahostajný, že ani nebol dôvod tie zvuky počúvať.

"Ľúbim ťa!" Po dlhej odmlke potichučky povedala do telefónu a keby som nemal uši tak nastaržené asi by som to ani nepočul. V hlase bolo cítiť slané slzy a horké pivo.
Ani som nestihol odpovedať, ani reagovať a znova: píp píp píp píp...

Vypol som mobil - neznášam neukončené debaty. Ktovie koľko neprijatých hovorov tam bude až sa odhodlám ho znova zapnúť. A možno nikdy.

"Seriem na to" skríkol som ešte na ulici, možno bez zmyslu, ale ja viem prečo...

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu