Opaky sa priťahujú (? )

Jemne stláčam plyn, bezducho sa dívam von oknom a všetko naokolo sa mení len na také rozmazané pásy, ako keď si to fičíte dvestovkou po diaľnici. Ale neidem rýchlo, to robia tie myšienky, je ich veľa a nestíham vnímať cestu, okolie a zaroveň aj ich. Možno by som v takom stave ani nemal za volant sadnúť, ale občas mám chuť újsť. Niekam ďaleko, nemyslieť na následky ani na to, že mi bliká rezerva - na benzín peniaze nemám. Keď mi dôjde benzín, zamknem auto a pojdem ďalej pešo...

Vypol som si urevanú moderátorku rádia a načúval len šumu vetra a hoci už bolo šero, mal som neskutočnú chuť vypnúť svetlá a ísť nepozorovane po cestách. Túžim sa stať občas neviditeľným a môcť si žiť podľa seba. Neriešiť, že včera som prepil aj posledné prachy, ktoré som mal na cestu do školy, neriešil by som nič, ani to, že sme obaja tak neskutočne rozdielni. Možno až príliš.

Na sedadle spolujazdca mám pohodenú knihu od Bukowskeho, pohľad na jeho zničenú a zarastenú tvár, na jeho pivné brucho a pomyslenie na jeho slová ma vytrhujú z pocitov, že by bolo občas dobre sa vzdať. Vzdávajú sa len zbabelci. Túžil by som teraz začuť jeho hlas "choď si kupiť víno, zajdi do mesta a zožeň si nejakú kurvu..." a ja by som šiel.

Miestami mám pocit, že auto riadi len moje podvedomie, uvedomujem si, že cestu skoro vôbec nevnímam. A naženie mi to strach, nechcel by som ublížiť niekomu len kvôli svojej nezodpovednosti a mojej zamyslenosti. Medzitým už tma zhustla, priniesla so sebou trocha dažďa so snehom a stierače s dokonalou pravidelnosťou lietali hore a dole. Uspávalo ma to. Hore, dole, hore...

Vietor zosilnel a ja som sa začal cítiť veľmi príjemne z tepla, ktoré som mal v aute. Z tohto pocitu, že vonku je neprívetivo a ja som v suchu a teple som mal až zimomrvaiky na chrbte. Mám rád ten pocit, že aspoň občas sa mám lepšie ako ostatní ľuďia.
Myšlienky opäť skĺzli do roviny, v ktorej ich nemám rád, opäť to isté - dookola vzťahy, vzťahy...

Náhle dupnem na brzdu. Pneumatiky troška zapištia a ja si až teraz uvedomujem, že som sa mal najprv pozrieť dozadu či za mnou niekto nie je, ale nebol, našťastie. V tom nečase, vo vetre som pri ceste zahliadol človeka.
Dievča. Mladé stopujúce dievča, trocha vyzývavo oblečená, až ma pri pomyslení, že tam v tej sukni stojí, zamrazilo, prišlo mi jej ľuto. Tak som zastavil. Dvere sa otvorili:
"Ahoj" A k tomu pridala úsmev ako vystrihnutý zo ženských časopisov.
"Čavko" Bola stará asi ako ja, netrebalo žiadne zdôrilosti.
"Kam ideš v takom počasí? Môžem ťa neikam hodiť? " Opýtal som sa a jej úsmev sa rozžiaril stonásobne viacej. Ale nevravela nič, sadla si na sedadlo spolujazdca, knihu od Bukowskeho si položila na kolena, zapla si pás a až potom sa pozrela na mňa.
"Ponáhľaš sa? " Nerozumel som otázke, nemala zmysel, ale odpovedal som: "Nie, len tak sa vozím". Mala na sebe asi kilo parfému a minimálne trikrát toľko mejkapu. Vystrih jej siahal pomaly až na brucho, nebol by som sa tam pozrel, ale to majú chlapi akosi už tak v podvedomí, nedá sa to ovládať.

Dohodli sme sa, že ma bude navigovať. Síce mi spomenula kam to presne ide, ale netušil som, kde to je a šmátrať sa teraz v mape mi neprišlo vhodné. Jej parfém mi natoľko vadil, že som troška nenápadne pootvoril okno, nesmrdel, len ho bolo priveľa.

Niektorí muži by asi už zažívali tajé erotické sny, že skončí s ňou niekde odparkovaný v poli. Mňa to akosi nebralo, mal som chuť mať v aute človeka, ani nemusí rozprávať, len nech tam proste je. Škoda, že jej sa ústa nezavreli. Tak povrchné reči aké viedla, mnou lomcovali, nenápadne som zvieral volant celou silou a zakrýval svoj hnev. V jednom ale mala pravdu: "pretvaruješ sa" povedala len tak, akoby sa takéto veci bežne vraveli. Mala pravdu a pochopil som, že už to nemá zmysel len tak čumieť na cestu a byť ticho, len prikyvovať na jej hlúpe reči o chľaste, sexe, peniazoch, kamošoch a ktovie o čom ešte...

"Ja sa nepretvarujem, len som ticho, nemám chuť sa s tebou rozprávať" povedal som úprimne. Ale nereagovala na to vôbec.
"Nemáš nejakú dobrú hudbu? Máš tu strašné ticho." Opýtala sa a začala sa mi svojvolne hrabať v mp3ke.
"Mne nevadí ticho" vravím jej.
"Veď tu ani nemáš nič dobré" skonštatuje po chvíli prehladavania mojich skladieb. Strašne ma štve tá jej arogancia a bezohľadnosť, že ja chcem ticho. Vyťahuje svoj mobil, napojí ho a začne si púšťať nejaké ohraté staré gýčové pesničky. Hodia sa k nej - uchvatia na prvý dojem ale nič ti nedajú, sú proste prázdne.

Bola bez akejkoľvek hanby, začala si spievať a ozaj sa snažila akoby stala pred samotným Haberom, ja som sa nad tým len uškŕňal. Všimla si to a spustila ohňostroj samochvály aké úspechy ona už zožala, kde všade bola, čo videla, robila...blablabla...

"Nezaujíma ma to! " Vravím jej.
"Si nepríjemný spoločník"
"Neznášam, keď sa niekto chváli. Možno vieš veľa vecí, možno si bola neviem kde všade, ale rečami mi to nedokážeš. A po ďalšie, neznášam, keď chce niekto vo mne vyvolať pocit, aby som žiarlil" Po týchto slovach som na ňu zazrel a jej veselý úškrn zmizol, zatvárila sa na chvíľku vážne. Ale fakt len na chvíľku a zase spustila.
"Si divný"
"A ty si až príliš obyčajná"
"Máš priateľku? "
"Asi hej"
"Asi? "
"To asi si nevšímaj"
"Nechcela by som ňou byť"
"Prečo? "
"Keby si sa ku mne takto správal nevydržím s tebou ani pár minút"
"Vieš, že ona je skoro taká istá ako ty? "
"Nechápem ako vy môžte byť spolu"

Nemal som chuť ďalej to rozvíjať stichol som. A zrýchlil chod stieračov, vonku začalo husto snežiť. To dievča bolo strašne nesympatické a hoci mala telo, že by sa nad ním dalo slintať, bolo to ako pozerať na pozlátené hovno.
"Tu mi zastav! " zavelila a ja som opäť dupol na brzdu. Pri odopínaní pásu jej z kolien spadla tá kniha, pozrela na ňu, na chlapa na nej sfoteného a potom pozrela na mňa.
"Braky" Skonštatovala, a ja som mal sto chutí ju na rozlúčku ešte kopnúť do zadku.
Vyšla z dverí, prehodila vlasy, pozrela sa ešte do spätného zrkadla a potom uprela pohľad na mňa. Mal som pocit, že ma svojim pohľadom prebodáva.
"Poď so mnou" Usmiala sa a zase tak vyzývavo prehodila vlasmi.
"Kam? " Viem, bola to hlúpa otázka, kedže som jej zastavil priamo pred akousi miestnou diskotekou. Ona ani neodpovedala, len pohľadom mi naznačila, že na tu diskoteku.
"Neidem, ani keby cigančata z neba padali"
"Tak čav! " Odmerane odvrkla, buchla s dverami a odišla. Videl som ako sa stratila v blikotajucich svetlách za presklennými dverami. V aute hneď zavladlo ticho, kľud a pocit pohody.

Dlho som nad týmto stretnutím premýšľal. Všetko v živote má nejaký zmysel, aj toto muselo mať. Už v prázdnom aute a v tichu som si so zvláštnym pocitom na žalúdku uvedomil, že mi to dievča niekoho strašne pripomenulo. Zhrozil som sa, že práve teba. Ako môžem teba kvôli tomu aká si milovať a ju nemať rád, keď ste si tak neskutočne podobné?

Vieš čo? Možno som človek, ktorý k životu nepotrebuje úžasné topánky, ani diskoteky, ani obrovske žúry a party, nepotrebujem každý deň mať niečo nové v šatníku, naozaj nepotrebujem ani vyberané jedlá, ani na chľast si nepotrpím. Nie som vyberavý, ani nie som náročný, ale nikdy som si nemyslel, že práve ty, ty presný opak mňa, dokážeš byť tak povrchná, že ti padnem do oka práve ja... Milujem tvoju povrchnosť.

 Je to možné?

18 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu