Raz, keď vonku zavíjal nespokojný vietor a záveje siahali skoro až k strechám nízkych domčekov, dovnútra vletel Paľo a zadychčaným hlasom čosi splietal, chcel povedať niečo dôležité, dokonca aj akordeonista prestal hrať. Paľo pribehol ku krčmárke a napil sa pár glgov z borovičky, ktorá sa už ani nezatvárala - neoplatilo by sa.
"Zomreli..." Vyhŕkol Paľo a všetci sa dívali a už pohľadom bolo jasné, že chcú vedieť viacej. "Mamička zomreli" Zopakoval a zrazu sa veselé úsmevy zmenili na ustarostené a skysnuté tváre.
"Mamička" Zopakoval ešte raz Paľo a klesol do stoličky spolu s borovičkou, ale nepil - už len zo slušnosti a z úcty. Hlavu si podoprel oboma rukami a díval sa do zeme. Neplakal.
Zrazu sa okolo neho zbehla takmer polka dediny. Všetci chceli niečo vedieť. Tí, čo sa tvárili najsmutnejšie stáli pri ňom najbližšie, ostatní troška obďaleč si len čosi pošpekávali.
"Na mamičku!", postavil sa Paľo zo stoličky a nad hlavu zdvihol poloprázdnu fľašku. Všetci schytili poháre, alebo fľašu, ktorú mali po ruke a nasledovala pársekundová úctivá chvíľka ticha - všetci pili a smútili.
Odvtedy ostal sám. Ešte v ten večer sa zdalo, že celá dedina sú jeho najlepší priatelia, predsa spolu pili. Predsa smútili spolu. Hudba síce stíchla, aj ľudia sa tvárili súcitne, ale aj tak ostal nakoniec sám.
Starý domček po maminke sa pomaly rozpadal a občas, keď bolo treba, alebo keď sa chcelo, pribudli zopár klince na verande, z ktorej pomaly opadávali dosky, ako keď na jeseň opadávajú prezreté jabĺčka zo stromov. Paľo ich poctivo vracial na pôvodné miesta, ale nestíhal - každý týždeň odpadla jedna doska.
Nakoniec zbúrali celý dom.
Netrvalo to dlho. Starý Kováč z horného konca si zobral ešte schopné staré železá, klince, dokonca aj zámok z dverí. Teta Belka, ktorá sa nikdy nehanbila, celé tri dni nosila cez pol dediny ploské kamene, ktoré boli základami domu, potrebovala ich. Naozaj ich potrebovala ako vravela, keď sa s nimi vo fúriku teperila cez dedinu - hodila ich na kopu do stredu dvora, odvtedy sa tá kopa ani nepohla. Potrebovala ich. A ešte škridle zo strechy. O tie bol najväčší záujem. Chvíľami to vyzeralo ako malá vojna, všetci chceli škridle. Tie sa zíjdu, či už príde vietor, alebo veľa snehu - človek nikdy nevie, kedy mu nejaká odpadne zo strechy. Mať poruke nejaké navyše je nutné. Malá vojna skončila pri borovičke a ľudia sa zase usmievali. Po Paľovom dome ostal len dvor.
"Maminko..." Nariekal občas večer Paľo, keď prikladal do malej piecky ďalšie suché polienko z brezy. Ubytovali ho v starej zatuchnutej pivnici - priamo na obecnom úrade - z milosti. Vždy, keď si kľúčom otváral úrad, cítil sa dôležito - ako úradník. Ale troška smrdel za dymom, za pálenkou a za potom, ani sako nemal. Ale cítiť sa tak mohol. Zavše ráno, si naslinenou dlaňou zhrnul šedivé vlasy pod starú plátenú čapicu a túlal sa po dedine.
"Paľkú" Spoza vysokého plota, skríkla stará Ondrejková a Paľo úctivo zložil čapicu, odzdravil a pribehol starej na pomoc. Raz porýľoval záhradu, inokedy pomáhal pri zabíjačkách, pri pálení domácej, alebo pomáhal raz už aj starostovi, keď stratil kľúče, hľadali ich spolu po celej dedine. Paľo ich našiel a starosta mu kúpil pol litra borovičky. Na dedine sa iné ani nepilo. Len borovička. Ženy mohli aj víno, ale chlap len borovičku. A vždy, keď niekomu pomohol, dostal nejakú výslužku. Tu klobásky, slaninu, cibuľu, zemiaky... Keď dostal peniaze, prepil ich, takže mu radšej naliali, ako dávali penaize.
"Ach maminko" Stále nariakal Paľo, keď sadal na stoličku pri žltom svetle holej žiarovky vo vlhkej pivnici. Odrezal si kus slaniny, požul ho, zhltol, zapil borovičkou. A zaspal.
Chodil dokonca aj do kostola. Vždy v nedeľu sa opláchol vo vode zo studne, zobral košeľu, s ktorou bol aj na maminkinom pohrebe - isto sú na nej ešte zaschnuté slzy, aj zaschnutá pálenka. Ktovie čoho viacej. Sadol do zadných radov, párkrát sa prežehnal a myslel na mamičku.
Po kostole chlapi pili, ženy varili a deti sa hrali na júnovom slniečku na slepú babu. Tieto dni bývali bezstarostné - Slnko ich robilo bezstarostnými.
Raz Paľo neprišiel do kostola a všetci vedeli, že čosi nie je v poriadku. A keď večer neprišiel do krčmy - volali políciu. Zmizol. Proste prestal existovať - ako keď sa vyparí voda. Dva dni o tom vravela celá dedina. O týždeň nikto. O rok by museli pátrať v pamäti aby vedeli, kto bol Paľo.
_____________________________________________________________________
Po rokoch prišla správa, že Paľo je váženým pánom kdesi v Bratislave. Vraj Paľo mal vyštudovanú vysokú. Vraj Paľko teraz býva v byte so splachovacím záchodom a s teplou vodou a so ženou a dokonca má aj vlastnú kanceláriu a vraj prestal piť borovičku.
Nikto, naozaj nikto na celej dedine na neho nezabudol, každému chýbal celý ten čas...
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
idea
28. 12.decembra 2009 12:48
tlieskaam!
2
Tak toto bol parádny príbeh. Naozaj veľmi by ma zaujímalo, čo ťa inšpirovalo, aby si napísal niečo na takúto tému. Nehovor mi, že životné skúsenosti !
V každom prípade si idem prečítať aj ďalšie tvoje blogy.
5* !
V každom prípade si idem prečítať aj ďalšie tvoje blogy.
5* !
3
...začala som čítat to napísané kurzívou...neprehánam... ale celým telom mi presiel mráz...
tak to býva.. kým si ,, nikto ,, .. ani pes o teba nezakopne...ked už si ,,niečo,,... idú sa ľudia potrhať.. a dokonca aj takí sa k tebe pridajú..čo by si ani vo sne nepovedal, že si ich niekedy vôbec videl..
tak to býva.. kým si ,, nikto ,, .. ani pes o teba nezakopne...ked už si ,,niečo,,... idú sa ľudia potrhať.. a dokonca aj takí sa k tebe pridajú..čo by si ani vo sne nepovedal, že si ich niekedy vôbec videl..
6
Keby som nevedela, kto to napísal, tak by som si myslela, že to je niečo zo slovenského realizmu
Celkom dobré.
Celkom dobré.
8
bravo! velmi zaujimave a nieco take som od teba necakala v kazdom pripade,skvele
Napíš svoj komentár