- Ale ved pochopenie života je cieľom skoro každého človeka. Snažila sa mu oponovať, ale nie drzo, ale len tak elegantne sa snažila podsúvať svoj názor.
- Nie, nie. To máš ako s vesmírom. Keby nebol taký neprebádaný, nikdy by nebol taký záhadný. Nikdy by sa doň ľudia nedívali s úctou. Takto to je aj so životom, pokiaľ ho nechápeš, berieš ho s rešpektom. A tak by to malo byť. On nie je kamarát, priateľ a ani nepriateľ. On je čo chce a kedy chce. A ty s ním musíš bojovať, alebo s ním kráčať ruka v ruke. Chápeš ako to myslím? A zadíval sa jej uprene do očí, aby sa uistil, že v jej odpovedi nebude ani kúsoček klamstva.
- Ano, chápem ťa. Ale aj tak, život nie je rovnica, ktorú podčiarkneš a povieš "Toto je výsledok"...
- Možno. Možno sa to niekomu raz podarí, ale myslíš, že sa mu bude potom ľahšie žiť? Ved nie je na riešení problémov zaujímavé práve to riešenie, snaha? A ked dostaneš výsledok, skončila si. Bud začneš nový, ale nový život nedostávame vtedy ked my chceme, narozdiel od príkladov. Alebo si skončila. Zatvoriš knihu, zatvoríš zošit kde si príklad riešila a už sa nikdy k nemu nevrátiš po dosiahnutí výsledku, tak ako v živote. A preto nikdy nechcem povedať skončil som a podčiarknúť to čo som riešil celý môj doterajší život.
- Bojíš sa výsledkov svojho konania, teda riešenia rovnice života? Takto mám tomu chápať? Zaujate na neho pozerala, lebo chcela nesmierne pochopiť ako to všetko myslí.
- Nie úplne presne. Báť sa toho čo sa stalo už nie je podstatné, skôr by sa trebalo báť toho čo príde. Ale mať strach zo života, znamená nežiť...
- Počkaj! Skočila mu náhle do reči. Takže si myslíš, že to čo sa stalo, čo sme spravili kedysi už nie je podstatné v prítomnosti? Lebo ja ťa prestávam chápať.
- Prepáč, viem, že toto sa len tak ľahko nechápe. A najmä ked ja to mám v hlave, ale cez slová sa to dá len ťažko vyjadriť. Takisto ako láska. Tiež ti dokáže dokonale zamotať hlavu, vie spraviť človeka šťastným. Ale nič ju nedokáže vyjadriť. Ani tá najdokonalejšia báseň nedokáže opísať lásku. Asi sa na to vykašlem, pretože to čo si myslím o živote je veľmi zložité a niekedy tomu nechápem ani ja sám. Dlho vediem monology a premýšľam, ale nikdy som nedospel k tomu aby som dokázal zhrnúť svoje pocity do slov či viet. Poviem ti mám ťa rád. Pochopíš čo tým chcem povedať, zarezonuje to kdesi v tvojej hlave. Ale o pár sekúnd je to fuč, proste to slovo zmizne a malinký pocit šťastia, ktoré je "príživníkom" týchto slov takisto. Keby bolo slovo, ktoré nevymizne, ktoré pocit šťastia nechá natrvalo, ktoré dokáže môj pocit preniesť tebe...
- Ale mne nemusíš dokazovať, že ma máš rád. Ja ti verím. Povedala úprimne.
- Musím. Načo sú nám slová ked máme pocity? Na to aby som ti mohol aspoň trošičku priblížiť to čo cítim, hoci nikdy ti to nepoviem tak ako to je. Nie, že by som bol klamár, ale neviem to tak povedať...
- Ale ved to ani ja nie. Nikdy to tiež nedokážem. Ale predsa to nás drží pokope. Stále čakáme či niekto to slovko nevymyslí a my sa konečne pochopíme dokonale.
- A takto som to myslel aj s tým životom. Co ak sa pochopíme natoľko dokonale, že sa omrzíme navzájom? A toho sa ja bojím, že pochopením života a lásky končia oba
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
black_soul
15. 6.júna 2007 18:17
peknučké
2
"Co ak sa pochopíme natoľko dokonale, že sa omrzíme navzájom?"...veľmi výstižné...
pekný blog..ako vždy
pekný blog..ako vždy
3
No presne suhlasim s drbnou ...velmi pekne a vystizne...take na zamyslenie naozaj ... a chapem cele ... uzasne si to napisal
4
ich denke, dass das sehr schon ist...
bavi ma provokovat ta s tou nemcinou
ale nie niee, naozaj to bolo pekne
bavi ma provokovat ta s tou nemcinou
ale nie niee, naozaj to bolo pekne
5
nekedy mozes povedat ze ma dakoho rad,ze ho milujes no nestaci.niekto ta dakedy nemusi chapat lebo nechce,alebo nevie zivot je zahada a velka
6
"A toho sa ja bojím, že pochopením života a lásky končia oba"
laska a zivot - su krasne prave preto, ze ich nechapeme a nevieme preco ich milujeme.. mas pravdu... dakujem.
laska a zivot - su krasne prave preto, ze ich nechapeme a nevieme preco ich milujeme.. mas pravdu... dakujem.
7
Niekde na začiatku blogu som si pomyslela presne ten koniec, ktorý si napísal... presne toto som ti chcela napísať do komentára, ale ako vidím, od začiatku si mal práve toto na mysli...
Vyjadrím sa rovno k dvom veciam: áno, je úplne nemožné vyjadriť slovami svoje pocity. Tak často sa o to snažím, snažím sa snovať čím krajšie a nežnejšie vety, ktoré sa odvíjajú na papier alebo v tejto elektronickej podobe, snažím sa vždy na všetko spomínať s nostalgiou a láskou, lenže ono to nikdy nie je také dokonalé, ako to cítim vo svojom vnútri... však vo svojom vnútri z toho môžem prasknúť ako balónik po okraj naplnený héliom...
A čo sa týka tej druhej veci: Príklad, ktorý vyriešime, a už nikdy sa k nemu nevrátime. Poviem ti niečo. Čo sa týka života, aj lásky, beriem to trochu inak. Aké sú to príklady? Chvíľu sa s nimi trápiš, a potom ich spravíš. Vyriešiš. Práve preto pre teba prestávajú byť zaujímavé. Ja som raz dostala do rúk Einsteinovu hádanku. Trvalo mi strašne dlho, kým som ju vyriešila. Tak strašne ma pobavila, že som ju asi tak o mesiac začala riešiť zase, a zase sa mi nedala vyriešiť - už som si ju proste nepamätala, bola komplikovaná. Ako život, tak ako láska.
V každom z nás je taká krásna iskra, ktorá tam navždy ostáva, aby v nás zapaľovala oheň lásky a príťažlivosti. Túto iskru z nás nikdy nikto nevyrieši, pretože to je neznáma ypsilon, ktorá sa nedá dať do rovnice. Je neznámou celého vesmíru. Tú ti nikto nezoberie a práve to je neznáma z celého vesmíru, ktorá prinucuje milujúcich a milovaných po vyriešení rovnice sa k nej vrátiť... preriešiť ju znova...
A rada by som našla lásku, ktorú keď preskúmam do poslednej kvapky potu, a do poslednej vyriešiteľnej neznámej, tak si ju budem neskutočne vážiť, jej riešenie na miliónoch papierov si vylepím na steny mojej izby, a vždy sa ku nej budem vracať a opakovať si postup riešenia...
A čo je najkrajšie, tak si myslím, že som takú lásku našla...
Prepáč za toľké rozpisovanie, ale vieš, že sa rada zamýšľam nad tvojimi blogmi
Vyjadrím sa rovno k dvom veciam: áno, je úplne nemožné vyjadriť slovami svoje pocity. Tak často sa o to snažím, snažím sa snovať čím krajšie a nežnejšie vety, ktoré sa odvíjajú na papier alebo v tejto elektronickej podobe, snažím sa vždy na všetko spomínať s nostalgiou a láskou, lenže ono to nikdy nie je také dokonalé, ako to cítim vo svojom vnútri... však vo svojom vnútri z toho môžem prasknúť ako balónik po okraj naplnený héliom...
A čo sa týka tej druhej veci: Príklad, ktorý vyriešime, a už nikdy sa k nemu nevrátime. Poviem ti niečo. Čo sa týka života, aj lásky, beriem to trochu inak. Aké sú to príklady? Chvíľu sa s nimi trápiš, a potom ich spravíš. Vyriešiš. Práve preto pre teba prestávajú byť zaujímavé. Ja som raz dostala do rúk Einsteinovu hádanku. Trvalo mi strašne dlho, kým som ju vyriešila. Tak strašne ma pobavila, že som ju asi tak o mesiac začala riešiť zase, a zase sa mi nedala vyriešiť - už som si ju proste nepamätala, bola komplikovaná. Ako život, tak ako láska.
V každom z nás je taká krásna iskra, ktorá tam navždy ostáva, aby v nás zapaľovala oheň lásky a príťažlivosti. Túto iskru z nás nikdy nikto nevyrieši, pretože to je neznáma ypsilon, ktorá sa nedá dať do rovnice. Je neznámou celého vesmíru. Tú ti nikto nezoberie a práve to je neznáma z celého vesmíru, ktorá prinucuje milujúcich a milovaných po vyriešení rovnice sa k nej vrátiť... preriešiť ju znova...
A rada by som našla lásku, ktorú keď preskúmam do poslednej kvapky potu, a do poslednej vyriešiteľnej neznámej, tak si ju budem neskutočne vážiť, jej riešenie na miliónoch papierov si vylepím na steny mojej izby, a vždy sa ku nej budem vracať a opakovať si postup riešenia...
A čo je najkrajšie, tak si myslím, že som takú lásku našla...
Prepáč za toľké rozpisovanie, ale vieš, že sa rada zamýšľam nad tvojimi blogmi
Napíš svoj komentár