*
Nikdy tu neboli ľudia. Len ich tváre. Ich reči. Ich tuhé telá, ktoré do mňa občas vrazili a len vtedy som si dokázal uvedomiť podstatu, že aj oni sú fyzicky tu.
*
Na obed, hneď ako sa mi podarilo zjesť trocha zemiakov, mi zazvonil Braňo. On vždy zvoní, nikdy nevolá. Preto ho mám rád! Šli sme kradnúť železo. Nad sídliskom bývalo družstvo, ktoré sa rokmi akosi zabudlo v čase. Plot sa rozpadol, traktory prirástli k zemi... A železných tyčí, motorov a ktovie čoho ešte tam bolo na rozdávanie. Tak sme si čo to vzali. a mali na víno. A ja som nikdy nemal chuť niečo kradnúť. Ale vždy som mal chuť na to víno. Takže som musel, bohužiaľ...
*
Víno býva vždy sladšie keď si na neho treba zarobiť.
*
Vlastne, bol to taký kolotoč. Raz nastúpiš a už to nezastaví. Ideš stále dookola. Hraje ti do toho priblblá muzika, okolo počuješ radostný smiech - ako na púti, ale tebe je zle z toho ustavičného točenia sa. A nevystúpiš, inak si roztrepeš držku.
*
Čítaval som knihy od Bukowského a stále veril, že má pravdu. A pil som víno. A chytal ženy za zadky. A na druhý deň vravel, že ma vôbec nezaujímajú. A po týždni som vedel, že ich milujem. O mesiac som ani nevedel ako sa volali. Teda, nikdy som nevedel ako sa volali. Ale tváre som si chvíľu vždy pamätal - ak som nebol opitý až príliš.
*
Písali správy, emaily, ale nikdy nezazvonili pri dverách. Keby to bola čoby len jedna spravila, ostal by som s ňou!
*
Dnes som z poličky zobral nedopitý rum a povedal som si, že poteším niekoho vonku. Ponúknem niekoho, on sa so mnou za to porozpráva... Prešiel som celé sídlisko okolo a kým som niekoho nasiel, dopil som ho celý. Len tak surovo priamo z fľaše. A potom som mal rumové reči. A odplašil každého, kto za ruku držal ženu. Ostali len zatrpknutí svinairi a promiskuitné Jahôdky, ktoré sa na všetkom len nasilu smiali a oblizovali si pery.
*
A potom, útok tvojej tváre. Blesková vojna a milióny mŕtvych. Musím zavrieť oči a myslieť na niečo iné. A zase myslím na nejakú žensku, ktorá bude ako ty!...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Inak mi to pripomenulo najlepšieho kamaráta, ktorý nemá počítač ani mobil. Teda, mobil už má, ale nevie ho používať. Má 36 rokov a keď chce ísť so mnou von, tak väčšinou príde do nášho dvora pri činžiaku a začne mi hádzať skalky do okna. Ak nereagujem, teda nie som v izbe, tak skúsi zazvoniť.
Síce už sa to sprznilo, lebo v posledné mesiace, ak sa so mnou chcel stretnúť, tak zabehol za našim spoločným známym, ktorý má pol ulice od nás čajovňu, a prikázal mu, aby mi zavolal, ale aj tak to malo vždy svoje čaro. Teraz je v riti v Španielsku, lebo ho po 5 rokoch nechala frajerka, a mne je za ním smutno, aj keď sme sa už vídavali minimálne.
Sorry, offtopic, ale chcela som ti to povedať. Že to je pekné, keď ľudia zvonia, alebo niečo podobné!