Rozstrapatený a troška páchnucí za potom, zazívam a hlavu si podopriem rukou, stôl opäť zastoná. Mám ťažkú hlavu, tie myšlienky snáď vážia tonu, aj tak sa divím, že to vládze udržať. Uzučké pásiky slnečného svitu prechádzajúceho cez zatiahnuté žalúzie mi na tele tvoria pásiky a druhou rukou si prechádzam po miestach kde tie pásiky sú prilepené k mojej koži, skúšam ich odlúpnuť, akoby to bolo možné... Vždy som robil niečo, čo nebolo možné, niečo čo nemalo zmysel. A viem, že kvôli tomu som ťa aj vždy miloval, ktovie, keby som to sám v sebe nezapieral, povedal by som, že ťa stále milujem. Nie, nemilujem ťa! Nesmiem, nemôžem a nikdy ťa nechcem vidieť!
A predsa vidím. A vždy to zabolí. A vždy mám chuť spraviť zase niečo, čo by nemalo zmysel a ty by si sa zase tak neskutočne krásne usmiala.
Už sa mi z toho vína zdvíha žalúdok. Keby som mal postaviť pomník našej láske, bola by to veľká fľaša od vína - nič iné mi ťa tak strašne nepripomína. Nikdy ti nechutilo, to len ja som v ňom topil všetko, čo kedy súviselo s tvojimi voňavými vláskami a nežným dotykom, očami... všetko, čo bolo kedysi nič, je teraz všetkým. A čo bolo všetkým, je zrazu nič a myslím našu lásku...
Chcem sa prestať ľutovať, ubehlo už dosť času a ty si niekto iný. Alebo s niekým iným. A ja nachádzam ľudské teplo v náručiach iných, ale duša je stále ako cencúľ.
Keď som bol malý, vždy som si odtrhol cencúľ zo strechy a bez premýšľania som ho celý zlízal ako najchutnejší nanuk na svete. Bolo mi jedno, že nemal chuť, alebo že bol špinavý, bol môj a scmúľal som ho vždy do poslednej kvapky. Potom z neho neostalo nič. Zmizol. Možno si aj ty celú moju dušu vychutnala do poslednej kvapky, bol som len tvoj a zrazu neostalo nič. Vieš, ja som ten tvoj ani nestihol odtrhnúť a už som vedel, že bude ten najchutnejší na svete. Niekedy je dobré byť skromným.
Obaja sme zmizli. Stratili sme sa v dave tak, ako sme sa v ňom kedysi našli, tak sme sa v ňom zase startili.
Nikomu som nedal toľko ako tebe a nikto mi nezobral toľko ako ty.
Vždy ubehne toľko hodín keď na teba myslím. Naobed vstanem od stola a spravím pár krokov po kuchyni, akoby som čakal, že tie pár kroky mi pričarujú teplú zemiakovú kašu s fašírkami. Neskôr to vzdávam, nevarím, nejem ani sa neumývam, nevidím zmysel ani v bežných činnostiach. Keby som nemusel, ani na záchod by som nechodil. Zakaždým sa ešte prinútim výjsť trocha vonku na čerstvy vzduch, ale nemá to zmysel, stretnem sto ľudí a každý človek si ty. Jeden chodí ako ty, íný sa tak usmeje, ďalší si kýchne a mňa pichne čosi vo vnútri - bolo to ako keď si kýchala ty.
V peňaženke som vždy nosieval tvoju fotku, bola tak dôležitá, dôležitejšia ako celá tá peňaženka, v ktorej bola.
Zrazu, ani sa nikdy nenazdám, prichádza večer. Tíško a drzo sa vnorí do izby a aj do našich duší. Potom sa bojím vždy toho okamihu, keď si ľahnem na posteľ a pozriem na strop. Zase tam budeš ty. A keď zavriem oči, zase tam budeš ty. Len v posteli vedľa mňa bude niekto iný. Budeme sa obímať dlhé hodiny a budem vravieť slová plné lásky. Bože, prosím, odpusť mi, že klamem, len ty vieš prečo. Bože, ak si, odpusť, že každý deň nadávam na teba, ale keby som vinu zobral na seba, zachvíľu by sme sa stretli tvárou v tvár...
Všetci sme malé nevinné prasiatka. S ružovími chvostíkmi a malými nevinnými očkami a zožerieme všetko, čo nám podhodia. Aj hlúpe kalmstvá, tie nevinné očká sú veľmi dobrý vynález.
MILUJEM KAŽDÝ DEŇ BEZ TEBA, pretože každý takýto deň je pre mňa dôkazom, že som ti neklamal keď som šepkal do májového dažďa "milujem ťa! "...
ZBOHOM... odteraz som len ja, ja a iné. Iné, ktoré budem chcieť ľúbiť a nikdy to nedokážem.
***
Vyhadzujem prázdne fľaše od vína, uvarím si obed a odtaihnem žalúzie, Slnko ma oslepí, zabudol som aké je príjemné zacítiť ho na celej koži, nielen v úzkych pásikoch. Otočím ďalšiu stránku v kalendári a zarazím sa, že vyhodiť tie fľaše mi trvalo skoro rok...
Skutočný príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
2
fakt skvele myslienky..."Nikomu som nedal toľko ako tebe a nikto mi nezobral toľko ako ty." toto si budem pamatat do konca zivota,uplne ma to vystihlo...=/ fakt skvele pises,ale ty to vies,lebo okomentovala som ti skoro kazdy blog
4
Zakaždým sa ešte prinútim výjsť trocha vonku na čerstvy vzduch, ale nemá to zmysel, stretnem sto ľudí a každý človek si ty.
Napíš svoj komentár
...k tomuto textu sa mi hodí, jedine výok, mojej milovanje tety :
,, Chlapi, si uvedomia, aké sme krásne, užasné a nenahraditeľné, až ked nás stratia,, no potom nás už ale mať nebudú ,, ...
- myslís si ze sa to sem hodí..? ten výrok ma casto krát drží na nohách.. a podla mna práve teraz, sem padol ako uliaty...
..tak nad ním možno skús pouvažovať..