Zdravím a automaticky prerušujem poradie akým sa víno pilo. Beriem si fľašu a poriadnymi hltami "ochutnávam". Troška ma skvasí - umýval som si zuby, vtedy máva víno zvláštnu chuť, býva nepríjemné trpké. Po pár glgoch sa však tá pachuť stratí a už žiadny glg z fľaše nestojí ani za myšlienku. Je to zaužívaná automatika. Napijem sa, podám, čakám...
Medzitým prehadzujem pár slov. Braňa sa pýtam kde prišiel k tomu monoklu, čo mu zdobí oko. Usmeje sa. Pozrie sa do zeme, akoby predlžoval čas a chce ma nechať v napätí, naozaj ma to zaujíma, ale po tomto jeho geste, sa odvraciam s nezáujmom, nechcem aby si myslel, že je kvôli tomu zaujímavý.
Asi sa len zbytočne zamyšľam nad nasledkami mojho konania a konania iných, stále sa v stotine sekundy snažím predbehnúť čas a predstaviť si následky.
Odpijem znova z vína a troška zašmorem, že nerád miešam biele s červeným, ale popravde, je mi to úplne jedno. Mal by som byť aj tak ticho, predsa je zadarmo.
V tomto kruhu ľudí s rovnakým cieľom - opiť sa, čas neplynie, nikto sa nepozrie na hodinku. Nikoho nezaujíma zima, noc, dážď... Milujem tú nedôležitosť tej chvíľky. Milujem ten pocit, že som nič nepremárnil, je to akoby len zastavený život - ráno zase všetko pokračuje.
Postupne, ako alkohol stúpa do hlavy, každý sa rozchádza. Možno posmelený za svojími cieľmi, možno hľadať niekde šťastie, možno len domov do postele - aj to občas býva najväčšie šťastie.
Vstanem, oprášim si zadok, silným trhnutím hlavy prehodím roztrapatené vlasy dozadu a bez pozdravu odchádzam. Atmosféra pri tomto, doslova, až obrade, je taká mystická, nikto nikdy nenapísal žiadne pravidlá, ale každý ich ovláda. Možno roky praxe...
Nikto sa za mnou ani neobzrie, viem to. Okolie sa mi už až tak nehnusí. Chápem tie tisíce startených existencií, čo sedia len v meste. Chápem, že len chľastajú. Mesto človeka k tomu núti. Je to ako dookola opakajúci sa film.
Stačí si ráno sadnúť na zastávku. Neviem, či má niekto toľko trpezlivosti ako ja, ale občas, keď naozaj nemám čo robiť, smejem sa. Nielen tak, ale z toho, akí sú ľudia okolo nevšímaví.
Autobus príde, unavene zavzdychá, otvorí dvere, tie isté tváre každý deň. Dvere sa zavrú, ľudia sa tlačia. Mnoho tvári už poznám a presne viem, na aký autobus čakajú. O stovkách ľudí viem možno viacej ako ich najbližší. Stačí mať trpezlivosť.
Nikdy som nechápal, prečo sa všetci tak veľmi oháňajú slovom "nuda". Nuda je istou formou zábavy. Kým má človek myšlienky, oči a všetky zmysly, nemôže sa nudiť!
Stmieva sa a pohľadom sledujem oblohu, zachytil som moment, keď pouličné lampy začali nahrádzať odchádzajúce Slnko. Mal som veľkú radosť. Neviem, či je to okamih, ktorý stojí vôbec za zmienku, ale v tom momente som zatúžil mať vedľa človeka, ktorý by sa pri tomto kratkom okamihu usmial a povedal niečo pekné. Stále neviem, či mi chýba človek, ktorý by ma v tomto podporil, alebo len uistenie, že nemusím sa sám pred sebou cítiť divný.
V hustom poraste trávy, ale nie tej obyčajnej po členky, ale tej čo rastie okolo močiarov, alebo v bažinách. Tá vysoká, ktorá siaha až nad hlavu som miestami strácal orientáciu. Nebolo sa kde stratiť, len som sa bál, tak som občas zmenil smer, keď čosi predomnou zašuchorilo. Chcel som, ako vždy keď mám chuť byť trocha sám, sadnúť na breh rieky. Z diaľky pozorovať splašené autá a ukľudňujúce svetlá panelákov. Chcel som len tak sedieť, čakať kým ma zmočí rosa, trocha aj nadávať na svet.
Mal som chuť tvrdohlavo tam čakať hoci aj do konca života, či práve tam nepríde za mnou neikto, kto si prisadne. Bez nejakých prihlúplych fráz a zbytočných rečí by si ľahla kdesi vedľa, chytila ma jemne za ruku a dívala sa na nebo. Ja by som sa tváril, že ju nevidím, ale bol by som šťastný, že tu je. Po pár minútach ticha by som si ľahol do trávy aj ja a nenútene by som začal rozprávať o vesmíre, sledovali by sme hviezdy. Snáď by aspoň jedna spadla pre nás oboch... Občas naozaj naivne verím tomu, že sa to stane.
Sedím hodnú chvíľu nepohnute a čakám, kedy príde. Neviem odkiaľ by sa mala vynoriť, ani ako bude vyzerať, ani ako sa bude volať, neviem v podstate nič. Vždy keď čosi zašuští, sedím strnulo a čakám. Túžim po tom aby som začul kroky a potom ten jemný dotyk.
Každý človek v meste si sníva svoj sen. Občas k nemu treba odvahu, preto tak často vidno opitých ľudí na ulici. Oni nie sú opití, len si chcú splniť svoje sny. No čím menej sa im to darí, tým viac pijú...
Neznášam piť, ale túžim po svojich snoch, nikdy by som nemal odvahu veriť v ne, nebyť vína...
_________________________________________________________________________
Pre ľudí s otázkou "prečo piješ? ! "
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
3
pointa sa mi až tak nepáčila lebo to všetk osa dá podľa mňa aj bez toho vínka, ale napísané to je kráásne 5 hviezd
4
vsetko tak, ako ma byt.. milujem tiez tie "nedolezite chvilky". skvelo napisane, ako vzdy.
Napíš svoj komentár
Avšak nie sú to až tak odlišné roviny, v prípadoch, keď je človek rozumný, sú to roviny veľmi späté.
Ono, časom si k Tebe isto niekto prisadne, buď trpezlivý a nepi mnoho, degeneruje to dendrity ; )