Prvý

- Pamtáš na časy keď si myslela, že si hviezda večera, keď ťa západ Slnka netrápil...zastav sa a rozhliadni... všetci naokolo ťa využívajú, si len hračka v rukách tých čo ti dávajú "moc", si len handrová bábika, každý ťa chce vidieť v nohavičkách, alebo radšej bez nich... Je to stále to isté dookola a ty sa tváriš ako slepá. Drinky za úsmevy, láska za prachy. A zakaždým kričíš a robíš scény a reveš ako decko, keď ťa opustí ďalší chlap.
- Prestaň, prosím ťa.
- Do frasa, už ma nebaví pozerať sa na teba ako na nejakú... Vetu som nedpovedal, bolo zrejmé, že si domyslela koniec. "Vzchop sa konečne! "
- Život je len jeden a je moja vec, ako si ho zariadim. Serieš ma už tvojími rečami.
- A ty mňa tvojím správaním!

Obaja sme stíchli a pozerali sme kamsi do neznáma. Ja som si v rukách prehadzoval kľúče od bytu a ona držala ruky zovreté akoby sa modlila. Už neplakala, ale výraz jej tváre bol chladný, odmeraný a vedel som, že stačí ešte trocha a vybuchne. Bol som radšej už ticho. Po takýchto slovných výmenách, je potrebná odmlka. Vtedy sa všetko uvedie v hlavách na správnu mieru.
Napil som sa z poloprázdneho vína a utrel si ústa do rukávu. Nemal som na neho ani chuť, len som nemal čo robiť. Keby som fajčil, fajčil by som... Ponúkol som aj ju, ale jediným gestom som pochopil, že to dneska musím dopiť sám. Nevadí.

Sedeli sme chrbtom opretý o satrý hrdzavý plechový plot na tráve vysoko nad našim sídliskom. Vždy tu bývali pekné výhľady na západ slnka, aj na školu. Dobre sa odtiaľ pozorvali ľudia. Slnko zapadlo a pouličné lampy zaliali naše tváre a chodníky jemným oranžovým svetlom. Oprela si o mňa hlavu. Ale stále sme boli ticho.

Víno som pil už len sám a zakaždým glgom som mal chuť vravieť stále viacej a viacej. Niekedy mám pocit, že vo víne sú utopené písmenka. Potom sa ich človek napije, vytvárajú netradičné slová, myšlienky, vety... a chcú, teda, musia ísť vonku:

- Mám ťa naozaj rád. Prepáč, ale vždy ti chcem len dobre. Nedokážem každý mesiac pozerať ako za mnou prídeš a si nešťastná. Myslíš, že niektorý z tých kreténov na teba teraz pomyslí?
Pozrela na mňa, zjavne prekvapená, že som prehovoril a mykla plecami, akoby sa chcela vyhnúť odpovedi.
- Som chlap, viem ako to je. Sme ako zlodeji. A príležitosť robí zlodeja. A ty im vždy núkaš príležitosť. Občas ti prestávam rozumieť. Pamätám ako sme tu sedávali dlhé hodiny, popíjali sme, jedli tyčinky a koláče od tvojej mamky. Pamätám ako sme sa vysmievali tým všetkým ľuďom, čo išli okolo. Možno aj bez dôvodu, ale vždy sa bolo na čom zasmiať. A teraz, keby si tu nesedela vedľa mňa, zasmial by som sa aj z teba, keby si šla okolo, možno aj ty sama zo seba, keby si sa videla.

Zase nastalo ticho, ale len krátke. Dívajúc sa kamsi do oblakov, bez mihnutia oka povedala:
- Mám ťa staršne rada. A vrhla sa mi okolo pliec. Zacítil som vôňu jej parfému. A jednou rukou som ju objal aj ja. A druhou som jej hladil vlasy. A potom ma pobozkala a zrazu bolo všetko navždy úplne inak...

 Pseudoblog

9 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu